Rodina nevie nájsť Navaľného telo
Špekuluje sa, že ruský opozičný politik mohol vo väzení zomrieť už vo štvrtok
Zatiaľ čo v piatok sa správa o smrti najznámejšieho ruského väzneného opozičného politika Alexeja Navaľného zakladala len na tvrdeniach väzenskej služby a oficiálnych prokremeľských médií, v sobotu ju potvrdila jeho hovorkyňa Kira Jarmyš. Na mieste, kde v piatok Navaľnyj zomrel, sa nachádzala jeho matka a právnik Leonid Soloviov.
A správu o úmrtí dostali do rúk v písomnej podobe.
MIESTO, KDE ŽIŤ NEMÁ ZMYSEL
Ľudmila Ivanovna Navaľná, Alexejova matka, už v noci priletela z Moskvy v sprievode synovho právnika a ráno pristála v Salecharde, mestečku ležiacom na polárnom kruhu, centre Jamalo-neneckého autonómneho okruhu, ale hlavne v jednom z najnehostinnejších regiónov Ruska. Priemerná teplota vo februári sa tu pohybuje okolo mínus 27 stupňov Celzia, ale bolo tu nameraných aj mínus 54 stupňov.
Z mesta na rieke Ob, ktoré miestni Nenci nazývajú „Posledný mys“, sa pani Navaľná vydala do osady Charp. Tá leží 60 kilometrov severne od polárneho kruhu a Nenci ju pre zmenu nazývajú poeticky „polárna žiara“.
Keďže tieto končiny nie sú veľmi priateľské k ľuďom, takmer nikto tu nežil, kým sa sovietski komunisti nerozhodli zaviesť sem železnicu. V januári 1968 tu postavili maličkú robotnícku osadu a železničnú stanicu. Osada sa postupne rozrástla na mesto s azda najväčším počtom väzňov na obyvateľa na svete. Okrem trate sem vedie aj cesta. V sobotu po nej prišli matka a právnik Alexeja Navaľného. Smerovali priamo do trestaneckej kolónie číslo 3, dorazili o 11.00 h miestneho času. Požiadali ich, aby hodinu počkali, kým sa im vedenie tábora bude môcť venovať. Čakali dve. Potom sa ich ujal jeden z pracovníkov kolónie. Matke povedal, že Alexeja postihol „syndróm náhleho úmrtia“.
Pani Navaľná tu však telo svojho syna nenašla. Povedali jej, že je v Salecharde, odkiaľ práve prišla. Odviezli ho tam ruskí vyšetrovatelia, údajne ho teraz „skúmajú“. Namiesto tela dostala Ľudmila Ivanovna osobne adresovaný telegram, ktorý obsahoval strohé oznámenie, že jej syn Alexej Navaľnyj zomrel v piatok vo veku štyridsaťsedem rokov.
Nebolo to po prvýkrát, čo pani Navaľná absolvovala túto strastiplnú cestu. Naposledy videla svojho syna živého 12. februára, štyri dni pred jeho smrťou. Nič nenasvedčovalo tomu, že by to bolo ich posledné stretnutie.
„Nechcem počuť žiadne slová sústrasti,“napísala na sociálnych sieťach. „Svojho syna sme videli 12. februára, boli sme na návšteve. Bol živý, zdravý, tešil sa zo života.“
V stredu, tri dni pred jeho smrťou, bol pri ňom advokát. Ani on si nevšimol žiadne známky zhoršenia zdravotného stavu väzňa. Bol bystrý, vtipkoval – ako vždy.
CHÝBA NAVAĽNÉHO TELO
47
rokov sa dožil Alexej Navaľnyj
Navaľného spolupracovníci z Fondu boja proti korupcii
okamžite vyhlásili, že žiadajú okamžité vydanie jeho tela, po tom, ako im bolo oznámené, že rodina si telo zatiaľ nemôže vziať. Samotná kolónia aj márnica v Salecharde však Navaľného právnikovi oznámili, že telo jeho klienta nemajú. Rovnakú odpoveď dala aj márnica v inom neďalekom meste Labytnangi.
Vyšetrovací výbor síce potvrdil, že telo skúma, ale neprezradil, kde ho skúma a kedy bude so skúmaním hotový. Príčina smrti údajne zatiaľ nie je známa.
Verziu o trombóze už v piatok spustili ruské propagandistické kanály – je to najčastejšia príčina smrti ruských väzňov vôbec. Podľa Anny Karetnikovej, bývalej členky Občianskej komisie na ochranu práv väzňov, môže táto diagnóza všetko vysvetliť. Používa sa napríklad vtedy, keď má väzeň chorú pečeň, potrebuje pomoc, a ak ju nedostane, zomrie. Ako príčina sa potom uvádza embólia, aby sa rodina nemohla sťažovať na zanedbanie starostlivosti.
Rodina ani ruskí opoziční lídri príliš neveria tvrdeniu federálnej väzenskej správy, že k úmrtiu došlo nečakane počas piatkovej vychádzky. Prvú pomoc mu údajne poskytli lekári pracujúci priamo v kolónii aj záchranka, ktorá bola na miesto privolaná zo susednej dediny. Ale bezvýsledne. A ani ďalšie svedectvá, ktoré zozbierali opozičné ruské médiá, túto verziu nepodporujú.
Prakticky všetci opoziční politici, aktivisti – vrátane odborníkov na ruské väzenské prostredie, ako je Oľga Romanovová, s ktorou sme pred časom hovorili o podmienkach v ruských väzenských táboroch – pochybujú o tom, že Navaľnému sa dostalo náležitej lekárskej starostlivosti.
Romanovová, predsedníčka organizácie Rus siďaščaja (Rusko vo väzení), sleduje podmienky v ruských táboroch už viac ako dvadsať rokov a pozná mená mnohých veliteľov a radových dozorcov. Sleduje ich sociálne siete a je v kontakte s väzňami a ich rodinami. Teraz tvrdí, že Navaľného v prvých chvíľach zachránil „bývalý bezdomovec z Krasnodaru“, údajne vyštudovaný hygienik. Práve on má na starosti zdravie väzňov v kolónii v Charpe.
Romanovová sa tiež domnieva, že vedenie kolónie zatiaľ nechce odovzdať telo rodine, pretože by mohlo byť zrejmé, čo sa s Navaľným dialo pred jeho smrťou. „Nechcú, aby sa zistila skutočná príčina smrti,“povedala v rozhovore pre ruskú opozičnú televíziu Dožď.
Podľa predpisov by mal byť o smrti matričný úrad informovaný do troch dní, potom sa môže začať postup vydania tela rodine. V prípade Navaľného však bude pravdepodobne nariadená pitva. Ak sa zistí, že Navaľnyj nezomrel prirodzenou smrťou, bude nasledovať súdna pitva a rodina telo tak skoro nedostane. A ak ho aj dostane, nebude mať možnosť skontrolovať, či sú závery súdnych znalcov správne.
Podľa Romanovovej však nakoniec telo budú musieť odovzdať príbuzným, pretože ruské zákony zakazujú odovzdať rodinám len telá teroristov, ktorí boli fyzicky zlikvidovaní počas spáchania teroristického činu. A tým Navaľnyj určite nebol, aj keď ho posledný veľký súdny proces poslal na 20 rokov za ostnatý drôt za extrémizmus a založenie extrémistickej organizácie.
Romanovová zdôraznila, že je nevyhnutné zistiť, kedy Navaľnyj skutočne zomrel. Piatkový čas 14 hodín 17 minút, ktorý uviedlo vedenie kolónie, podľa nej nezodpovedá obvyklému času dennej prechádzky, počas ktorej údajne Navaľnyj skonal. Prechádzka, ako ju v minulosti opísal, sa koná o 6.30 miestneho času. V tom čase je v Charpe veľmi chladno.
Romanovová vyslovila ďalšie podozrenia v súvislosti so správou o Navaľného smrti, ktorá sa objavila v piatok, veľmi krátko po tom, ako údajne zomrel. Podľa odborníčky je to mimoriadne nezvyčajné, rovnako ako štýl a jazyk, akým bola napísaná: „Som človek, ktorý už desať rokov číta tlačové správy Federálnej služby výkonu trestu. Veľmi dobre viem, ako sa píšu, aký majú rukopis... Toto nebolo napísané v jamalsko-neneckom okruhu a bolo to napísané skôr ako v piatok. Tam by to tak nenapísali, oni ani nevedia napísať ‚mama umyla misu‘ bez desiatich chýb. Toto napísali v prezidentskej administratíve...“
DO POSLEDNEJ CHVÍLE SA BRÁNIL
Alexej Navaľnyj bol vo väzení od svojho návratu do Ruska z Nemecka, kde sa liečil z pokusu o otravu. Za ostnatým drôtom strávil 1 125 dní. Pred sebou mal ešte ďalších 19 rokov.
Z času, ktorý si už odsedel, strávil 300 dní vo väzení v samotnej kolónii, kam sú umiestňovaní väzni za priestupky proti väzenskému poriadku a disciplinárne priestupky.
Okrem trestu odňatia slobody bolo Navaľnému nariadené zaplatiť pokutu vo výške 2 milióny rubľov.
Navaľnyj nikdy nepriznal vinu a neustále sa bránil: počas svojho väznenia podal 101 žalôb proti Federálnej službe výkonu trestu, väznici a trestaneckej kolónii.
O tom, že 16. február nebol pre väzňov 3. trestaneckej kolónie dňom ako každý iný, svedčia aj oni sami. Novinárom z ruskojazyčného denníka Novaja gazeta sa podarilo získať svedectvo niekoľkých Navaľného spoluväzňov. Podľa ich slov sa piatok začal totálnou prehliadkou barakov. Našlo sa a zobralo niekoľko mobilných telefónov, SIM kariet a ponorných bojlerov, ku ktorým boli predtým dozorcovia zhovievaví. V tábore sa povrávalo, že sa očakáva nejaká inšpekcia.
Dozorcovia sa však údajne už predchádzajúci večer správali nezvyčajne, napríklad skrátili každodennú kontrolu barakov, ktorá sa začína o 20.00 h, na minimum. Potom nariadili väzňom, aby neopúšťali baraky, a zvýšili bezpečnosť. „Nemohli sme ani vystrčiť nos na ulicu,“povedal novinárovi jeden z väzňov. Neskoro večer podľa neho prišlo na územie zóny niekoľko áut.
Na druhý deň okolo 10.00 h sa väzni dozvedeli o Navaľného smrti.
Navaľnyj v tom čase nebýval s nimi v kasárňach, ale v inej budove oddelenej od ostatných, kde bola samotka. Tá je však dobre viditeľná a väzni tvrdia, že v piatok ráno ani na druhý deň ráno v jej blízkosti nevideli žiadnu sanitku. Tá prišla až potom, keď už všetci vedeli, že politik zomrel.
Preto sa vypočutí väzni domnievajú, že Navaľnyj zomrel vo štvrtok večer, čo je aj názor Oľgy Romanovovej. Na rozdiel od nej sú však väzni presvedčení, že smrť politika bola pre vedenie kolónie vrátane Vadima Kalinina, veliteľa trojky, šokom. „Od rána chodia ‚hospodár‘ a ‚kum‘ (vo väzenskom slangu veliteľ kolónie a vedúci operatívnej časti kolónie, pozn. red.) ako s vrecom prilepeným na hlave,“hovorí jeden z Navaľného spoluväzňov.
Podľa neho až popoludní prišlo niekoľko áut z okolitých dedín a z trestaneckej kolónie Polárna sova s veliteľmi tábora, „pravdepodobne aby sa poradili pred príchodom komisie z Moskvy“.
KDE NAVAĽNYJ STRÁVIL POSLEDNÉ TÝŽDNE SVOJHO ŽIVOTA
Trestanecká kolónia so špeciálnym režimom, v ktorej si Navaľnyj odpykával trest, sa nazývala Jamská trojka alebo len Trojka, niekedy aj Polárny vlk. Podmienky v nej boli drsné, a to nielen vzhľadom na drsné podnebie. Okrem toho je tábor ďaleko od civilizácie a pre príbuzných je veľmi ťažké a nákladné ho navštíviť.
Hneď vedľa sa nachádza slávny tábor Polárna sova, kolónia číslo 18, kde sú odsúdenci uväznení na doživotie. Podmienky sú tam ešte oveľa horšie ako v kolónii č. 3.
Navaľného umiestnili do Trojky v decembri 2023. Takzvaný osobitný režim, na ktorý ho odsúdili, je najtvrdší zo všetkých väzenských režimov, ktoré ruské zákony umožňujú. Ak napríklad väzenská stráž zistí, že väzeň neposlúcha, môže nechať v cele trvalo zapnuté svetlo, môže byť držaný na samotke a môže byť nepretržite a počas akejkoľvek činnosti monitorovaný videokamerou.
Hlavným problémom „väzňov“v kolóniách za polárnym kruhom je však zima. Najmä tábor č. 3 v Charpe je z hľadiska vybavenia a komfortu väzňov zďaleka jedným z najhorších v Rusku. Baraky boli postavené v 60. rokoch minulého storočia a vtedajšia technológia neumožňovala lepšiu izoláciu, takže je v nich zima. Bývalí väzni však za najhoršiu časť považujú úplnú izoláciu od sveta a svojich rodín.
Podľa pravidiel môže väzeň zavolať svojim blízkym raz za mesiac. Ale ak je „neposlušný“, má kontakt zakázaný. Hoci niektorí väzni dokážu svoj mobilný telefón ukryť alebo si ho za poplatok ponechajú s vedomím dozorcov, nechcú ho sprístupniť ostatným. Dokonca aj „kápo“v každom baraku má telefón, ale poskytuje ho len za primeranú sumu. Prehliadky v kasárňach sú veľmi časté, niekedy aj niekoľkokrát denne.
Podľa výpovedí väzňov im bol Navaľnyj ľahostajný, ale jeho prítomnosť sa im nepáčila, pretože „jeho vinou“boli kontroly častejšie a kolónia dostávala priveľa pozornosti.
Po zistení príčiny smrti sa podľa zákona musí telo do dvoch dní odovzdať rodine. Miesto pohrebu a spôsob rozlúčky sú plne v kompetencii príbuzných.