Na koncerty Pary prichádza posledný a odchádza prvý
Matúš Vallo hovorí o tom, ako dokáže zladiť politiku s hudbou a ako vznikal nový album jeho skupiny
Byť bratislavským primátorom je prácou na plný úväzok, no Matúš Vallo popri komunálnej politike stihne hrávať aj na basgitare so svojou skupinou Para. A nielen to. Para po šiestich rokoch vydala nový album Pre všetko okolo nás, kde je spoluautorom všetkých piesní.
Keď som išiel k vám taxíkom, v rádiu hrali pesničku To okolo nás. Je netypická pre vašu skupinu, ale skvelá. Ako vznikla?
Vznikla skoro celá naraz, aj hudba, aj text. Neskôr sme ju ešte ju dokončili s Jankou Kirschner. Na tomto albume som po čase zase spolupracoval s Matejom Starkovom. Predtým sme spolu spravili šesť albumov, potom na predposlednom chýbal, no teraz sme sa k spolupráci vrátili. Bolo to fantastické. Pri Starkovovej hudbe sa vždy cítim ako doma. Bol s Parou tri dni na chalupe, a keď odchádzal, spomenul nápad, ktorý mi posielal už dávnejšie, ale príliš som sa naň nechytil. Zahrali sme si základné akordy a zrazu mi napadol kompletný text aj s melódiou. Keď som ho neskôr pustil Janke, povedala, že to tak musíme nechať, lebo keď vznikne text aj hudba naraz, je to malý zázrak. Na tomto albume bolo úžasné, že som pri skladaní nehral na base, ale venoval som sa len textom a spevu. Nie som vôbec dobrý hudobník a na skúškach som musel hrať a zároveň vymýšľať spevy. Teraz to bolo veľmi oslobodzujúce, mohol som sa venovať len slovám a melódiám. Osem albumov mi trvalo, kým som pochopil, že sa nedá robiť všetko naraz.
S gitaristom Matejom Starkovom tvoríte netypickú autorskú dvojicu. On je hipík, ktorý časť roka trávi niekde v Peru, a vy ste politik. Ako to funguje?
Komunálnym politikom som posledných päť rokov. Predtým som bol architekt a hudobník. S Matejom to funguje ako vždy – výborne. Poznáme sa od detstva.
Prepínanie medzi hudbou a politikou je stále ťažšie. Po druhých voľbách som si myslel, že sa už ani neprepnem. Desať dní po voľbách sme mali koncert v Prahe. Stál som na pódiu a nevedel som, kde som. Zdalo sa mi čudné stáť na pódiu a nevysvetľovať nejaký bratislavský problém. Práca na tomto albume mi pomohla vrátiť sa k hudbe.
Ako sa stalo, že sa Matej vrátil do úlohy skladateľa, aj keď už s Parou nehrá?
S Parou chodíme pravidelne na chatu. Je jedno, či sme práve vydali album, vždy ideme. Matej žije neďaleko, povedal som mu, nech príde. Bol s nami dva dni, počúval nás, čo hráme. O rok neskôr prišiel opäť. Keď nastala situácia, že gitarista Jožko Rezník odišiel z kapely a chýbal mi parťák na skladanie, tak som Mateja pozval, či nezložíme nejaké spoločné veci. Sadli sme si a vznikli pesničky. Potom prišla Janka a posunula ich niekam inam. Som rád, že sa s Matejom dopĺňame.
Vidím, že skladanie pesničiek v Pare je pomerne komplikovaný proces. Takže na začiatku ste vy s Matejom, potom sa pridá Jana Kirschner a nakoniec príde na rad kapela so spevákom Laskym. Ten má posledné slovo?
Lasky nie je žiaden ambiciózny textár. Na prvej doske zložil zopár textov, ale moje texty vie dobre doplniť. Občas vymyslí slovíčko alebo vetu, no keď ich začne spievať, tak sú ako jeho. Je to autentické. Na novom albume máme pesničku Pre Joniho a všetky deti. Tá vznikla ako pokračovanie staršej pesničky Pre deti. Vtedy som ešte nemal dieťa a teraz mám syna, čo je najdôležitejšia téma môjho života. Lasky mi hovorí: Spieval som pre tvoju ženu Lindu, spieval som všetky tvoje politické názory, no táto pesnička je taká intímna, že ju nedám. Bolo to milé, musel som to len akceptovať. Tak som do toho išiel. Vtedy ma podržala Janka – povedala, že na tom popracujeme a nejako to naspievame. Postupne sme nahrávali, až sme sa dostali do bodu, keď to už neznelo ako paródia na spev (smiech). Bol som vďačný. Nie preto, že túžim spievať. Táto pesnička je pre mňa intímna, niečo vyjadruje a mám ju rád. Pomohol mi v nej aj Ďuri Podmanický.
Poslal vás už niekedy Lasky pri textoch niekam s tým, že mu nejdú do úst?
S textom nie, ale so slovami áno (smiech). Janka mi vysvetlila, že niektoré slová sa zle spievajú. Lasky to vedel skôr ako ja. Vždy som s ním bojoval, že význam je dôležitejší, ale on hovoril nie. Aj Lasky má svoj vlastný názor na veci. Keď mám hotovú novú pesničku, tak si s ním sadnem a spievam mu ju. Hovorí mi: Toto je dobre, toto nie je dobre, toto by som zmenil. Často príde s dobrou vecou. Napríklad pri pesničke To okolo nás som mal verš: „Letíme až kde sa končí naša obloha“, Lasky dodal, že druhýkrát by malo zaznieť: „Letíme je nekonečná naša sloboda.“Krásne. V každom prípade pri Laskym som sa naučil byť trpezlivým, čo je vlastnosť, ktorá sa mi hodí v politike. Niekedy ho musím aj pol dňa prehovárať. Je to veľmi tvrdohlavý človek! (smiech).
Odkedy vlastne spolupracujete s Janou Kirschner?
Jana je geniálna, veľmi ju rešpektujem, hudobne je naozaj ďaleko pred nami. Miluje robiť hudbu, miluje byť kreatívna. U nás doma strávila veľmi veľa večerov a keď k nám príde, najprv sa rozpráva s Lindulou (pozn. Linda Vallová je manažérkou Jany Kirschner), potom donesiem gitaru a zahrám jej moju novú vec. Skončí sa to tak, že hráme do noci. Nevieme si pomôcť. Sú to nádherné večery. Predstavte si, že ste amatérsky filmový režisér a príde vám do filmu zahrať Brad Pitt. Naša spolupráca sa začala na našom druhom albume a potom to už išlo. Nakoniec sa pri niektorých pesničkách stala spoluautorkou. Napríklad Našou krajinou alebo To okolo nás, kde vymyslela druhú polovicu slohy.
Jana je vlastne taká vaša tajná zbraň, nie?
Veľmi ma to teší, lebo jej prístup je taký, že pesničku neovládne, skôr vyzdvihne. Zoberie vašu vec a posunie ju do iného levelu. V dnešnej dobe pretekov, ostrých lakťov a tlačeníc je to výnimočná vlastnosť. Naša spolupráca na tomto albume prerástla do riadneho produkovania. Nebola s nami často v štúdiu, no bola prítomná pri večerných stretnutiach u nás, v hodinových zoomoch, telefonátoch, či pri počúvaní nahratých stôp.
Dalo by sa povedať, že je neoficiálnou členkou skupiny? Lebo mám pocit, že Para je skôr niečo ako široká rodina, nielen kapela.
Je súčasťou rodiny. Rovnako bývalí členovia kapely, ktorí s nami už nehrajú. Napríklad Medveď. Aj ten bol s nami v štúdiu a nahral nám skvelé gitary. Starkov je serióznym spoluautorom celého albumu. Teším sa, že raz budeme spolupracovať aj s Jojom Rezníkom, ktorý s nami robil náš predposledný album. Keď hovoríte o Para-rodine, Peter Hrabě, ktorý bol náš technik a neskôr manažér, s nami začal jedného dňa hrať na gitare a aj tento album si riadne odmakal. Ľudské vzťahy sú v Pare veľmi dôležité.
Para funguje už 27 rokov, čo je celkom pekný čas na kapelu. Určite ste mali svoje krízy. Čo vás drží pohromade?
Nie vždy spolu vychádzame. Dlhé vysvetľovania, diskusie. Para-porady, tie všetci okrem mňa neznášajú. Keď vidím problém, aj tri hodiny diskutujeme. Stojí to veľmi veľa síl, ale vzťahy medzi nami sú dôležitejšie ako hudobné výkony. Chalani vedia, že ako basák nie som nič extra, ale ako autor textov a hudby možno áno. Niekto vie robiť to, niekto zase toto. Máme svoje silné, ale aj slabé stránky. Vo finále je najdôležitejšie, ako mi povedal jeden známy hudobník, že sme sa nerozpadli (smiech).
Znie to ako recept na úspešné manželstvo. Jednoducho sa nerozviesť, nie?
Máme sa radi, ale vieme sa aj pohádať, no nikdy nepadli slová o rozpade. Vo veľkej miere je to o rešpekte. Napríklad v poslednom čase sa usilujem cestovať na koncerty tak, aby som nebol od nikoho závislý. Nechcem nikoho prehovárať, že poďme už domov. Keď chceš žúrovať, žúruj. V pohode, ráno o šiestej v Košiciach sadnem na vlak a som rýchlo doma. Nebudem nikomu volať z dodávky pred hotelom, že chalani, poďte už, mám povinnosti. Robil som to roky a vždy bola z toho len nervozita. V posledných piatich rokoch mám úplne iný režim. Na koncerty prichádzam ako posledný a odchádzam prvý. Niektoré z koncertov neabsolvujem, hlavne pre moju prácu.
Keď hovoríme o vašej práci, ako brali spoluhráči fakt, že ste sa v roku 2017 rozhodli kandidovať za primátora?
Po prvé, mám náhradníka. Náš technik a kamarát Kubo je zároveň aj náš basgitarista. Po druhé, naše koncerty sa konajú vždy mimo pracovnej doby. Po tretie, hudba je pre mňa hobby. Čo sa týka politikov, je normál
ne, a teraz použijem klišé, keď ich vidíte na golfe. Nie je bežné vidieť ich hrať s kapelou. Kontrast medzi pätnástimi mítingami cez deň a štyridsiatimi piatimi minútami na pódiu večer je niečo, čo ma drží pri zmysloch. Tento koníček som robil 22 rokov predtým, než som sa stal primátorom a pravdepodobne ho budem robiť ešte dlho, keď už ním nebudem.
Nerozmýšľali ste už niekedy nad tým, že skončíte s hudbou?
Nikdy som nad tým neuvažoval. Keď som kandidoval, vedelo veľmi veľa ľudí, že hrám v Pare, a nikto to neriešil. Často nehrám aj preto, že nevládzem alebo musím byť na druhý deň ráno pripravený a oddýchnutý.
Niektorí politici hrajú v barových kapelách, vy ste v tomto smere výnimkou.
Usilujem sa robiť veci, ako najlepšie viem. Možno to znie debilne, ale je to tak. Fedor Frešo raz povedal, že nie my rozhodujeme o hudbe, ale hudba rozhoduje o nás. Stále ovplyvňuje môj život.
Keď ste vstúpili do politiky, nebáli sa spoluhráči, že bude po Pare?
Myslím, že nie, veď niekoľko mesiacov pred voľbami sme mali vonku nový album Našou krajinou. Jedine Lasky mi hovoril, že vo voľbách nemám šancu vyhrať. Tak takú som mal podporu (smiech). Chalani ma síce podporujú, no dávajú mi tvrdú spätnú väzbu. To, že som primátor, pre nich neznamená absolútne nič. Keď máme na magistráte míting, začnem hovoriť, väčšinou všetci stíchnu a počúvajú. Pokúšal som sa to vysvetliť chalanom na Para-mítingu. Schuti ma vysmiali, naďalej mi skáču do reči a ignorujú ma. Tam platí veta: Tu nie si v robote! (smiech).
Ako sa vám darí prepínať z jedného sveta do druhého?
Prepínanie je stále ťažšie. Po druhých voľbách som si myslel, že sa už ani neprepnem. Dva mesiace som sa intenzívne venoval volebnej kampani. Desať dní po voľbách sme mali koncert v pražskom Lucerna Music Bare. Stál som na pódiu a nevedel som, kde som. Nebol som prítomný, hral som nejaké pesničky, ktoré mi boli zrazu cudzie. Zdalo sa mi čudné stáť na pódiu a nevysvetľovať nejaký bratislavský problém. Prekvapilo ma to. Čo mi pomohlo vrátiť sa k hudbe, bola práca na tomto albume. Celý album som si odsedel, bol som všadeprítomný, pri skladaní, aj v štúdiu. Bol to obrovský relax. Aj keď išlo najmä o víkendy a noci, minul som si naň veľkú časť svojej dovolenky.
Jedna z nových piesní sa volá Vilma a spievate v nej: „Vilma poď poď predo mnou/ oplatí sa bojovať za lásku a mier na námestí“. Súvisí to nejako so súčasnými demonštráciami?
Sme skupina, ktorá sa vždy vyjadrovala k politickým veciam. Záleží nám našej krajine, na našom meste. Vilma je mojou poklonou mladým dievčatám, ktoré vedia stáť za svojimi ideálmi a bojovať za ne. Niekedy mám pocit, že s väčšou vášňou a presvedčením ako my muži. Chcel som na túto ženskú energiu nejako poukázať, ale neviem,
Sme skupina, ktorá sa vždy vyjadrovala k politickým veciam. Záleží nám našej krajine, na našom meste.
či sa mi to podarilo. Čo sa týka aktuálnych demonštrácií, je to ako na koncertoch, kde sa s ostatnými delíte o spoločnú energiu. Nie každá demonštrácia vyrieši nejaký spoločenský problém. Vidno to aj teraz. Ľudia sú v uliciach a sú nehanebne ignorovaní. Ale to, že sme tam spolu a delíme sa o svoje hodnoty, je veľmi dôležité. Patrí k tomu aj téma verejných priestorov, demokracie vo verejných priestoroch a v meste. Je to téma, ktorou sa zaoberám celý svoj profesionálny život – či už ako architekt alebo ako primátor.
Súvisí pieseň Jeden deň v Kyjive s vašou návštevou Ukrajiny?
Ako primátori štyroch hlavných miest – Budapešť, Varšava, Praha a Bratislava – sme založili Pakt slobodných miest. Spolu s ďalšími mestami sme v januári 2023 dostali pozvanie od primátora Kyjiva Vitalija Klička. Boli sme tam deň a pol. Videl som všetko. Buču, zbombardované budovy, videá zhorených mŕtvych tiel. Keď sme nakoniec sadli do vlaku smer Varšava, tak som si vytiahol počítač a napísal som tento text. Je o tom, čo som cítil v Kyjive. Napriek tomu, že všade cítiť vojnu, ľudia musia žiť ďalej. Videl som chlapíka, ktorý šiel som synom na pleciach. Zdalo sa mi to symbolické. Je to mesto vo vojne, napriek tomu tam vidíte scény z normálneho života.
Ako na vás pôsobil Kličko?
Keď sa ozve jeho hlboký hlas, človek hneď spozornie. Ale pozor, je to výborný primátor, má veľkú zásluhu na digitalizácii služieb mesta. Kyjiv je v tomto smere jedným z líderských európskych miest. Stretli sme sa viackrát. Kyjivu sme darovali 21 vyradených autobusov, ktoré sme vyradili z prevádzky, lebo už nespĺňali isté štandardy. 19 z nich využili. Mám z neho veľmi dobrý dojem. Nezabúdajme, že je majstrom sveta v boxe. Stačí, keď vojde do miestnosti a podá vám ruku. Je taká dlhá, že sa ku vám ani nemusí priblížiť.
Do akej miery ovplyvňuje politika písanie textov? Vidíte nejaký rozdiel oproti minulosti? Respektíve, vidíte nejaký rozdiel medzi Matúšom Vallom pred vstupom do politiky a dnes? Príbeh skupiny Para je zaujímavý v tom, že síce vyšla z alternatívnej hudobnej scény, ale podarilo sa jej presadiť v celospoločenskej mierke, čo je u nás pomerne nezvyčajný jav. Vaše pesničky sú súčasťou života veľkého počtu ľudí. Mám dokonca pocit, že vás počúva stále viac fanúšikov. Ako to vnímate?
Sme mainstreamová kapela, ktoré má bližšie k alternatívnej scéne ako k tej popovej. Sme rozkročení medzi oboma svetmi, ale dnes sa hranice medzi nimi stierajú. Je to jedno. Jeden rok sme za pesničku To okolo nás vyhrali cenu Radio_Head Awards, aj cenu SOZA. No vo finále je jedno, odkiaľ pochádzame. Hovoria za nás pesničky, či sa ľudí dotknú alebo nie. Vidíme, že sa nám každý rok ľahšie predávajú lístky na koncerty, ale na druhej strane sa stále cítime ako bratislavská skupina. Keď máme chuť, zahráme si aj v podniku pre 200 ľudí. Nemáme s tým problém. Lasky je najcivilnejší frontman vôbec. Bez manierov. Vždy odchádza po koncerte z klubu ako posledný. Raz sme vošli s Laskym do nejakého podniku, lebo sme museli ísť na záchod. Bolo tam plno. Keď sme sa vracali, ľudia začali zborovo spievať Abstinenta. Má svoje čaro.