Fico robí z novinárov naďalej terče

Súčasnú vládu nepovažujem za obraz progresu, skôr naopak, hovorí Karolína Farská

Robert Fico chce byť silný alfa samec, ktorý sa postará o Slovensko, ale nevie to, iba útočí, hovorí o vzťahu premiéra a mimovládnych organizácií organizátorka zhromaždení Za slušné Slovensko Karolína Farská.

Od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej uplynulo šesť rokov. Posúva sa Slovensko lepším smerom?

Je to zradná otázka, lebo na ňu neexistuje jednoduchá odpoveď. Vláda, ktorá tu bola pred šiestimi rokmi, mala politickú zodpovednosť za stav, ktorý na Slovensku bol, dovolila vytvoriť spleť „našich“ľudí aj to, že vôbec bolo možné zavraždiť novinára. Dnes je to tu opäť v obdobnej podobe. Parlamentné voľby boli iba prednedávnom, ľudia si to vybrali. Nie je to tak, že Robert Fico a jeho spoločníci sa sem vrátili len tak. Na druhej strane máme silnejšiu opozíciu, ktorá oveľa viac spolupracuje. Slovensko sa posúva aj v občianskej rovine – vzniká oveľa viac iniciatív, platforiem a organizácií nielen vo veľkých, ale aj v menších mestách. Ťažko povedať, ale vo všeobecnosti niekam napredujeme, len súčasnú vládu nepovažujem za obraz progresu, skôr naopak.

Čo dôležité sa na Slovensku zmenilo za šesť rokov?

Zažili sme pandémiu, čo nie je špecifikum iba pre Slovensko. Ale stále nejakým spôsobom ťažíme – aj v negatívnom zmysle – z toho, čo to v spoločnosti zanechalo. Ľudia sú si oveľa vzdialenejší, pomyselné bubliny medzi sebou odmietajú komunikovať. Vojna na Ukrajine tiež rozdelila slovenskú spoločnosť, aj keď na začiatku to tak nevyzeralo. Percentá ľudí, ktorí podporujú ruskú agresiu, sú pre mňa úplne nepochopiteľné. Sú to vysoké čísla, ktoré sa nedajú ignorovať. Vypovedá to o tom, že pohľady na život a na to, kde by malo byť Slovensko, sú u ľudí odlišné. Je pomerne náročné reflektovať to. Mám pocit, že ľudia si ani nestihli od všetkého oddýchnuť a opäť tu máme situáciu, keď tisíce ľudí pár mesiacov po voľbách chodia do ulíc. Mám pocit, že káuz bolo tak veľa a niektoré boli také veľké, až sme zabudli, čo všetko sa tu dialo. Špeciálna prokuratúra sa má zrušiť, no ešte prednedávnom ľudia protestovali proti Dušanovi Kováčikovi, ktorý bude možno oslobodený. Nestíhame to ani zreflektovať.

Pozrime sa na to aj cez váš príbeh – kam ste sa za šesť rokov posunuli, čo robíte?

Študujem medzinárodnú bezpečnosť v Prahe a okrem toho koordinujem program na podporu bezpečnosti novinárov na Slovensku Bezpečná žurnalistika, ktorý patrí pod Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Podávam správy o útokoch na slovenských novinárov medzinárodným organizáciám, a pokiaľ to situácia vyžaduje, dokážeme novinárom poskytnúť nejaký spôsob asistencie, napríklad právnu pomoc.

Jednou z hlavných požiadaviek iniciatívy Za slušné Slovensko bola „nová, dôveryhodná vláda, ktorej súčasťou nebudú ľudia, u ktorých existuje podozrenie z korupcie a prepojenia na organizovaný zločin“. Je podľa vás táto požiadavka splnená?

Ťažko povedať, pre mňa osobne nie je. Súčasná situácia tomu nezodpovedá. Protesty a celá iniciatíva vznikla veľmi organicky po vražde dvoch mladých ľudí, po vražde novinára, po niečom otrasnom, čo sa nikdy nemalo stať. Vtedy sme naozaj volali po vyvodení politickej zodpovednosti a po tom, aby prišla nová dôveryhodná vláda. Lenže žijeme v demokracii, je tu spoločenská zmluva, na ktorej sme sa zhodli. Parlamentné voľby boli, koniec koncov, aj v roku 2020. Mne osobne sa ten výsledok nemusel páčiť, ale bola to nová dôveryhodná vláda, pretože získala dôveru ľudí. To je tá posvätnosť demokracie, ľudia si to vybrali. Vybrali si aj v predčasných voľbách v roku 2023, čo však neznamená, že keď strany získajú dôveru ľudí, mali by sme byť ticho a nechať ich robiť, čo chcú. Mám pocit, že ľudia majú oveľa viac v rukách vplyv na svoje životy, krajinu, v ktorej žijú, nedajú si od politikov len tak búchať po hlave. Zmena Trestného zákona nie je „sexi“téma, nie je to niečo, pre čo by kedysi ľudia išli na námestia. Teraz tam chodia vo veľkých počtoch, lebo je to ich krajina. Je to krajina nás občanov. Dôveryhodnú vládu asi väčšina ľudí má, lebo si ju zvolili, preferencie sa až tak veľmi od volieb nezmenili. Či bude iná – dúfajme.

Ďalšou požiadavkou bolo vyšetrenie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ako vnímate, že to stále nie je ukončené?

Sledujem proces na Špecializovanom trestnom súde, kam sa vec dostala z Najvyššieho súdu. Laicky môžem povedať, že by som dúfala, že už finálny verdikt budeme poznať. Nie som však právnička, takže to nechám na tých relevantnejších, ktorí k tomuto môžu zaujať stanovisko. Ako občan môžem stále hovoriť, že je nevyhnutné, aby sme všetci poznali objednávateľov vraždy a aby rozsudok mal aj nejakú spoločenskú dôveru – že neboli ovplyvňované rozhodnutia alebo že niekto nedostatočne vyhodnocoval všetky dôkazy. Stále je to obrovská rana, ktorú Slovensko má. Nie je však jediná, máme viacero takých, ktoré sú doteraz nevyšetrené, a to nám bráni posunúť sa vpred.

Čo ste si povedali, keď stev videli, že voľby vyhral Smer?

Vzhľadom na situáciu pred voľbami som predpokladala, že Smer voľby vyhrá. To však neznamená, že sa ma to nedotklo, keď sa to stalo naozaj. Povedala som si, že veľa ľudí je stále nepoučiteľných, že sme na to ako mladá demokracia odkázaní. Urobíme dva kroky dopredu a jeden späť. Dúfam, že budeme vedieť zase spraviť tie dva kroky dopredu… Fico vyhral voľby, je taký politik, že sa o to bude pokúšať stále. Má už skúsenosť, keď mu ľudia už raz povedali, že musí odísť, a on to musel urobiť. Raz bude musieť odísť znovu, otázka je, kedy a či to bude na základe volieb alebo nejakým iným prostriedkom v rámci demokracie. Bola som z toho sklamaná, asi ako veľa ľudí. Veľká časť krajiny si zvolila ľudí, ktorí tu vedome klamali počas pandémie. Mali sme dôkazy o tom, aký systém ľudí sa tu už raz vytvoril, že Slovensko stále nerástlo. Ľudia sú schopní nadávať na to, že ich nemocnica nebola nikdy zrekonštruovaná a ich škola zateká, ale aj tak si zvolia ľudí, ktorí mali roky v kompetencii úrady, ktoré to mali riešiť a nerobili to. Je to istý spôsob sklamania, no na druhej strane je to odraz reality, treba sa s tým nejako vyrovnať a skúsiť sa pohnúť ďalej.

Ako vnímate opozičné protesty proti rušeniu špeciálnej prokuratúry?

Je dobré, že opozícia spolupracuje. V čase, keď zavraždili Jána Kuciaka, sa to v takej miere nedialo. Dokonca som vtedy dlhodobo – a nielen ja – nechápala pasivitu opozície. Ako občan teraz vítam, že vládna moc si nemôže len tak robiť, čo chce, bez toho, aby nedostala nejakú reakciu. Vítam, že ľudia sú aktívni a chodia na protesty. Aj ja som na pár z nich bola, podľa mňa je to dôležité. Je to niečo, čo človek môže robiť v podobných situáciách. Na druhej strane mi to oveľa viac pripomína protesty, ktoré som robila ešte v roku 2017 ako Veľký protikorupčný pochod, kde boli konkrétne požiadavky. Teraz situácia nie je taká, že môžeme žiadať, aby padla vláda alebo boli predčasné voľby. Aj teraz, keď ten zákon schválili, je možnosť, ako sa v tom celom pohybovať, malá. Sama som zvedavá, čo plánujú a čo budú robiť. Mobilizácia občanov bude v každom prípade dôležitá aj teraz do dvoje nadchádzajúcich volieb.

Nemôžeme dovoliť, aby ľudia, ktorí si chcú len robiť svoju prácu ako novinári; alebo aktívni občania, ktorí majú právo vyjadrovať svoju nespokojnosť, boli označovaní za nejaké zahraničné sily alebo za ľudí, ktorých sa treba zbaviť. Deje sa to tu kontinuálne a nie je to v poriadku.

Prečo ste k rušeniu špeciálnej prokuratúry nezorganizovali protesty vy?

Od začiatku sme vnímali to, že iniciatíva Za slušné Slovensko súvisela s vraždou Jána Kuciaka a s politickou situáciou, ktorá tu bola. Po parlamentných voľbách v roku 2020 sme si už dopredu chceli dať pauzu. Následne prišla pandémia, s čím nikto nerátal. Potom nebola spoločná zhoda na tom, či iné veci, ktoré sa v spoločnosti a politike dejú, by mali byť agendou, ktorú riešime. Nikdy sme si nechceli vytvoriť

monopol na občiansku spoločnosť. Za slušné Slovensko sú rôzni ľudia v rôznych mestách a aj teraz robia občianske protesty ako občania popritom, ako robí opozícia svoje demonštrácie. Je to pomerne veľká sieť ľudí, ktorí sú stále aktívni, a to, že Za slušné Slovensko teraz nerobí veľké protesty, neznamená, že občania spia a nič nerobia.

Nebolo to tak, že najprv zorganizovala protesty opozícia a až postupne sa pridávali občianske protesty? Nebola chyba, že občianska spoločnosť zareagovala na takúto vážnu tému neskoro?

Chyba voči čomu? Neviem úplne, z čoho vychádzate. Podľa mňa tu boli nejaké občianske reakcie na vládu, možno nie vo forme protestov, ale objekty, entity, politici a občianska spoločnosť majú nejaké miesto. Teraz to opoziční politici nejakým spôsobom zvládajú. Veľkú časť zdrojov, ktoré potrebujete, ako sú financie, sieť, ľudia a podobne, vie opozícia využiť. Je dobré, že to robia, je dobré, že aj občianski aktivisti robia svoju prácu, že nepotrebujú byť nevyhnutne nepriatelia.

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ste zhromaždenia organizovali aj s Jurajom Šeligom, ktorý následne vstúpil do politiky. Udržujete s ním kontakt?

Nie sme v kontakte.

Ako hodnotíte jeho politickú kariéru?

Neviem, aké slovo by som použila. V istom momente som prestala rozumieť tomu, čo tam robí a aké rozhodnutia robí. Úprimne, teraz neviem povedať, v ktorom momente to konkrétne bolo, ale bolo to už pred pár rokmi – v čase, keď sme tu ešte vítali, pomaly bozkávali zem, keď prišli ruské vakcíny. Počas pandémie nefungoval žiadny manažment a aj neskôr, keď sa diali otrasné veci, som úplne nerozumela tomu, že je stále schopný v koalícii zostať. Doteraz som úplne nepochopila argumenty, že keby všetci odišli, vôbec by to nebolo. To úplne nesedí.

Vás do politiky nevolali?

Kedy?

Tak to ste museli dostať veľa ponúk.

Párkrát sa to stalo, je to už pár rokov. Teraz som dostala ponuku do eurovolieb, ale bolo pre mňa ľahké povedať nie.

Od koho?

Neprezradím, z ktorej strany, nebolo by to korektné. Momentálne som to ani nevyhodnotila ako niečo, čo by som chcela ísť robiť. Na to, aby to bolo dobré rozhodnutie, musí nastať dobrá kombinácia faktorov. Zároveň si musíte vedieť zodpovedať otázku, či máte čo priniesť. Už sme tu mali zopár politikov, ktorí to nevedeli. Vyhodnotila som to tak, že ponuku neprijmem.

Ale vstup do politiky v budúcnosti úplne nevylučujete?

Myslím, že to nemôže nikto úplne vylúčiť, lebo neviete, čo bude v budúcnosti.

Vlani ste spolu s Investigatívnym centrom Jána Kuciaka spustili platformu Bezpečná žurnalistika, ktorá monitoruje útoky na novinárov. Máte pocit, že ich pribúda?

Áno, je to tak, ukazujú to aj čísla. Keď prišla nová vláda, počet novinárov, ktorí nám nahlasovali útok, sa zdvojnásobil. Viac je aj útokov, ktoré novinári z rôznych dôvodov nechcú nahlasovať. Nie je to len o číslach, je to aj o povahe útokov. Sú to veci, ktoré neboli vo verejnom priestore v minulosti tolerované v takej miere, ako sú teraz. Napríklad deepfake video v predvolebnej kampani je nový element, s ktorým si pomaly ani nevieme poradiť. Je šialené, ako teraz budeme tieto veci korigovať. A to celé sa deje v situácii, keď najvyšší štátni predstavitelia útočia

Robert Fico je zbabelec, nevie robiť poctivú politickú prácu, tak využíva veľmi jednoduché a ľúbivé nálepky na ľudí, aby ich očierňoval, aby z nich robil terče a tak sa dostal na pomyselný piedestál a dostal lajky od svojich voličov.

na novinárov. Novinár sa ich niečo pýta na tlačovke a politik, konkrétne Robert Fico, nemá problém pomyselne ho chytiť a urobiť z neho terč. To nie je v poriadku, je to pomerne nebezpečná situácia v krajine, kde máme skúsenosť s vraždou novinára. Iba šesť rokov po tom… Je to nezodpovedné a je to aj zbabelé, čo je momentálne jedna z tém okolo Roberta Fica. Je zbabelé, že nevie robiť politickú prácu normálne a skrýva sa za to, že bude okydávať ľudí, novinárov. A nerobí to len voči novinárom. Nie je to od neho niečo nové, aj ja s tým mám od neho skúsenosť, ale nie je to normálne.

Osobnú skúsenosť?

Áno, mala som 19 rokov, keď Robert Fico o mne – a nielen o mne – klamal. Hovoril, ako som doma rozbila prasiatko a za to išla organizovať protivládne protesty a že som zahraničná sila. Ani neviem spočítať, koľkokrát ma v tom čase niekto na ulici opľul, aké odporné vyhrážky mi chodili práve preto, že on nebol schopný robiť si svoju prácu normálne, ale úplne zbabelo ako štít použil vtedy 19-ročné dievča. A to nehovorím, že som v tom špeciálna, ale nie je normálne, čo on a jeho kolegovia dlhodobo robia. Musia byť nastavené mantinely. Nemôžeme dovoliť, aby ľudia, ktorí si chcú len robiť svoju prácu ako novinári; alebo aktívni občania, ktorí majú právo vyjadrovať svoju nespokojnosť, boli označovaní za nejaké zahraničné sily alebo za ľudí, ktorých sa treba zbaviť. Deje sa to tu kontinuálne a nie je to v poriadku.

Prečítam citát a skúste povedať, kto by mohol byť autorom: „V posledných rokoch bujnejú nelegitímne a nevolené štruktúry mimovládok, ktoré sa infiltrovali do štátnych inštitúcií. Majú agendu, ktorá nemá žiadny súvis so sociálnou realitou Slovenska. Veľké finančné toky sú zneužívané vo vnútornom politickom boji na podporu opozície.“

Napadá mi viacero ľudí, ako prvý Robert Fico.

Je to tak. Robert Fico to povedal minulý týždeň pre Hlavné správy. Čo na to hovoríte, keďže s mimovládkami spolupracujete aj vy?

Robert Fico je zbabelec, nevie robiť poctivú politickú prácu, tak využíva jednoduché a ľúbivé nálepky na ľudí, aby ich očierňoval, aby z nich robil terče a tak sa dostal na pomyselný piedestál a dostal lajky od svojich voličov. Je to trápne, no nie je to, bohužiaľ, iba niečo, nad čím si tu môžeme len tak povzdychnúť. Zásadným spôsobom to ovplyvňuje spoločnosť. Legitimizuje to, že môžeme o hocikom hocičo hovoriť, že tu nie sú žiadne následky za to, čo sa potom ľuďom deje v pracovnom a osobnom živote. Viac k tomu nemám čo povedať.

Prečo podľa vás vníma mimovládky ako ohrozenie?

Mimovládky, to je tiež veľmi široký pojem. Ľudia často nevedia úplne uchopiť, kto to vlastne je, ale v konečnom dôsledku ide väčšinou o organizácie, čo sa starajú o choré deti, ktoré potrebujú liek, čo im nezaplatí poisťovňa, a potrebujú na to vyzbierať peniaze. Sú to organizácie, ktoré sa systematicky starajú o ľudí s rôznymi ochoreniami. Sú mimovládky, ktoré sa venujú vzdelávaniu a vede. A neraz sú to práve tie mimovládky a ľudia v nich v lokálnych komunitách, ktorí tu zásadným spôsobom suplujú úlohu štátu, ktorý dlhodobo zlyháva v poskytovaní dostatočnej zdravotnej starostlivosti. Mimovládky robia tú nenahraditeľnú robotu. Fico ich nemá rád, pretože mu nastavujú zrkadlo v tom, kde štát zlyháva, a on toto nechce počuť. On chce byť silný alfa samec, ktorý sa postará o Slovensko, ale nevie to a potom iba útočí.

Keby som sa vás spýtala na najväčšie výzvy pre demokraciu a svet dneška, ktoré by to boli?

Umelá inteligencia a to, že nemáme úplne podchytené, čo nám tento nový nástroj prináša. Je to vec, s ktorou sa dá úžasne pracovať. Na druhej strane napríklad to deepfake video – nemáme vôbec podchytené, ako s tým v takýchto situáciách narábať. Súvisí s tým aj gramotnosť ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť, kedy ide o skutočnosť a kedy je to niečo umelo vygenerované. Toto je niečo, čo pre demokratický svet môže tvoriť veľké hrozby teraz aj do budúcna. Vo všetkých nadchádzajúcich voľbách sa ľudia majú ísť podľa teórie slobodne rozhodnúť a vybrať si pre seba najlepšiu alternatívu, ale tú viete vybrať len vtedy, keď máte pravdivé informácie. Čo sa bude diať, keď ľudia pôjdu k urnám bez toho, aby tie pravdivé informácie mali? Ďalšia výzva je fungovanie sociálnych sietí. Mám pocit, že niektorým ľuďom sa to už ani nechce počúvať, lebo sa to stále omieľa, ale máme tu veľké spoločnosti, ktoré majú obrovské právomoci a vedomosti o tom, ako ľudia rozmýšľajú, čo si o určitých veciach myslia. Ani to nemáme podchytené. Ešte jedna regionálnejšia vec pre nás – Slovensko nedokáže zápasiť s týmito hrozbami osamote, potrebujeme silných partnerov, silnú EÚ. Mali by sme si uvedomiť, že aj EÚ potrebuje byť silnejšia, aby mohla vytvárať Facebooku a podobným hráčom mantinely.

A čo témy ako odchod mladých ľudí zo Slovenska, vojna na Ukrajine alebo globálne otepľovanie? Tiež určitým spôsobom ohrozujú svet dneška a demokraciu.

Všetko sú to dôležité témy a je dôležité o nich hovoriť. Je smutné, že sa málo rozprávame o konkrétnych problémoch a musíme sa tu baviť o vyfabulovaných veciach politikov. A to je opäť zbabelosť. Mali by sme tu riešiť globálne otepľovanie a to, akú krajinu nechávame ďalším generáciám, ako zle sa budeme cítiť pred svojimi deťmi, že sme to nevedeli podchytiť. Už teraz vieme, že to tak je, a Robert Fico má čas hovoriť klamstvá o hocikom, lebo mu na tom vôbec nezáleží. Sú to veci, ktoré potrebujú veľa peňazí, veľa času a potrebujú pečiatku, že áno, je to problém. Najprv ho musíme prijať a potom sa s ním popasovať. To sa tu, bohužiaľ, nedeje.

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ