Po dvoch rokoch
Obávam sa, že svet hodnôt slobody a demokracie boj o tieto hodnoty zatiaľ prehráva
Pamätám si tých, ktorí v predvečer besnenia vypúšťali fejkové holubice mieru a ziapali: „Nikdy proti Rusku!“A pamätám si aj ich, bohužiaľ príliš krátke, mlčanie, keď Putinov režim vtrhol plnou silou na územie svojho západného suseda.
Pamätám si aj vystrašené a smutné tváre tých, ktorých som na začiatku tejto vojny stretol na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom, kde som pre nich pripravoval teplý čaj, kávu a bagety. Spomínam si na Anatolija z Charkiva, ktorý sa celý život staral o siroty v detských domovoch, až raz po zásahu ruskej rakety ostal osirotený stáť na ulici, pretože jeho domov už neexistoval. Na toho Anatolija, ktorý potom s jednou jedinou taškou, v ktorej mal celý svoj majetok, putoval tri dni, aby sa dostal do bezpečia, teda k nám.
A pamätám si aj prvé stretnutie s mojou terajšou kolegyňou Viktóriou, ktorá pred Putinovým Zlom utekala už dvakrát: najprv v roku 2014 z Krymu do Odesy a o osem rokov neskôr z Odesy do Gelnice. A spomínam si, ako sme spolu o niečo neskôr cestovali po celom Slovensku, aby sme zaznamenali výpovede tých, ktorí, rovnako ako Viktória, nechali doterajší život tam, kde ľudí nechráni bezpečnostný dáždnik NATO ani EÚ. Pamätám si vojnového veterána Slavka s jednou nohou, ktorého sme spovedali v zariadení pre utečencov v Gabčíkove. Toho Slavka, ktorý o druhú nohu prišiel v zákope pri Avdijivke. Presne tej Avdijivke, ktorú teraz dobyli ruskí okupanti. A spomínam si aj na penzionovaného policajta z Mariupola, ktorému vlastný brat žijúci v ruskom Belgorode neveril, že to, čo v Ukrajine prebieha, je naozaj realitou. A rovnako aj na manželský pár z Buče s postihnutým dieťaťom, ktorý nám opisoval hrôzy, aké prežili, kým sa im z toho pekla podarilo utiecť. A na mnohých ďalších, s ktorých osudmi som sa zoznámil.
Spomínam si na tie desaťtisíce Sloveniek a Slovákov, ktorí v ťažkých chvíľach pomáhali ľuďom utekajúcim pred vojnou jedlom, bývaním či snahou nájsť pre nich na Slovensku prácu, spomínam si aj na tých, ktorí vozili a dodnes vozia humanitárnu pomoc do oblastí, kde ľudia normálne životy žiť nemôžu, a som na týchto hrdinov hrdý.
A pamätám si aj tie hodiny a dni, počas ktorých človek sedel prilepený k Telegramu, aby doslova hltal najnovšie informácie z bojísk i z politických kuloárov. Aj na tie optimistické chvíle, keď takzvaná druhá armáda sveta v panike utekala z Charkivskej oblasti, keď Zbrojnyje sily Ukrajiny oslobodili Cherson a keď sa zdalo, že pod vplyvom týchto neúspechov na bojovom poli sa v Rusku predsa len musia začať procesy vedúce k zmene.
A pamätám si, aké nádeje sme vlani na jar spájali s pripravovanou ukrajinskou protiofenzívou. I to, ako sa tieto nádeje neskôr ukázali do značnej miery neopodstatnené, lebo ruská armáda sa z neúspechov poučila a tá ukrajinská bez potrebnej západnej techniky, predovšetkým moderného letectva, jednoducho nemala dosť síl okupantov zo svojho územia vyhnať.
To všetko si dobre pamätám a obávam sa. Obávam sa, že táto vojna môže trvať ešte dlho. Obávam sa, že v budúcich prezidentských voľbách v Spojených štátoch vyhrá Donald Trump a zatiaľ jednotný (hoci pomalý a opatrnícky) Západ sa začne štiepiť. Obávam sa, že tí, ktorí volajú po mieri za cenu územných strát ukrajinského územia, budú čoraz hlasnejší. Obávam sa aj toho, že takýto mier by nebol žiadnym ozajstným mierom, ale len zárodkom ďalšieho budúceho konfliktu. Obávam sa, že naši fejkoví mierotvorcovia, ktorých sme hanebne znova pustili k moci, z nás budú chcieť spraviť ruskú guberniu. Obávam sa, že po dvoch rokoch najväčšieho vraždenia a zabíjania od čias druhej svetovej vojny civilizovaný svet, svet hodnôt slobody a demokracie, boj o tieto hodnoty zatiaľ prehráva. A najviac sa obávam, že na obzore nie je žiadny nový Reagan, ktorý by zavelil: „Budíček, vážení!“