Najlepšie roky mu ukradli komunisti
Vo veku 75 rokov zomrel spevák a gitarista Jožo Barina, ktorý patril ku kľúčovým postavám slovenského bigbítu
Bol naturálny hudobný talent. Navždy si ho budeme vždy pamätať ako majiteľa silného a chrapľavého hlasu, ktorým si podmanil srdcia svojich poslucháčov. Keď mnohí oportunisti alebo pochlebovači komunistického režimu tvrdia, že za socíku mohli všetci hrať a spievať, treba si spomenúť na osud speváka a skladateľa Joža Barinu, ktorému boľševici ukradli najlepšie roky života.
Kedysi bol na rovnakej úrovni popularity ako Dežo Ursiny alebo Marián Varga, no na rozdiel od známejších kolegov jeho hudobnú dráhu navždy poznačil zákaz, z ktorého sa už nikdy nespamätal. Legendárny slovenský bluesový spevák Jožo Barina zomrel cez víkend, mal 75 rokov.
SPEVÁK ALEBO GITARISTA?
Autor nesmrteľných hitov ako Hej, pán doktor! alebo Šťastie bol dieťaťom bigbítu podobne ako všetky deti, ktoré sa narodili počas alebo po 2. svetovej vojne a prišli do puberty, keď sa na scéne objavili The Beatles.
Život fanúšika rokenrolu sa zmenil, keď začul v rádiu skladbu Apache od anglickej inštrumentálnej kapely The Shadows. Spolu s kamarátmi sa vybral na zemiakovú brigádu, kde sa narobili ako kone, ale za zarobené peniaze si kúpili elektrické gitary a začali skúšať.
V Bratislave pôsobilo viac podobných kapiel, ale najďalej to dotiahli jeho The Players. Kapela dokonca nahrala asi tridsať inštrumentálnych skladieb. Zopár z nich vyšlo na dvoch EP, ktoré sa dokonca s úspechom predávali aj Nemecku, ale inštrumentálne kapely začali vychádzať z módy. Zlom v Barinovom živote nastal v roku 1967 na koncerte kapely v telocvični pezinského gymnázia.
The Players odohrali celý repertoár, no publikum ich nechcelo pustiť z pódia, a tak odohrali zopár hitov od jeho obľúbenej skupiny Traffic. Vtedy sa prvýkrát ozval jeho typický „chrapľák“. Ľudia boli nadšení a prekvapený spevák, ktorý sa dovtedy považoval skôr za antivokalistu, si konečne uvedomil, že spev je cesta, ktorou sa môže vybrať.
Ešte v tom istom roku rozpustil The Players a založil skupinu The Meditating Four, ktorá najprv hrala len prevzaté skladby, no na koncerte v PKO sa Barina pokúsil o prvú vlastnú vec. Do tónov inštrumentálky začal improvizovať náhodný slovenský text o čiernom dáždniku. Cestou domov z PKO si ho spievala celá električka.
Po anglicky spieval nerád, pretože ani nevedel, o čom spieva. Slovenské bítové kapely, ak nerátame Prúdy alebo Fantoms, vtedy spievali len v „oficiálnom“jazyku. Jedným zo zástancom používania angličtiny bol vtedy aj Dežo Ursiny, ktorý Barinu za to karhal, no po rokoch, keď neskôr začal spolupracovať s Ivanom Štrpkom, sa mu ospravedlnil.
Barina však vtedy trval na svojom. Jedna z prvých jeho piesní bola Šťastie. Po rokoch v rozhovore si spomenul na moment, keď sedel doma sám v kuchyni a na plné pecky zaspieval: „Šťastiéééé...“Uvedomil si, že to môže fungovať. Rozhodol sa, že bude spievať len po slovensky.
Posmelený hudobník s kapelou, kde na začiatku hral aj budúci herec Marián Slovák, dal dohromady repertoár s 20 skladbami a The Meditating Four sa veľmi rýchlo stali senzáciou bratislavskej bítovej scény. Podľa spomienok Mekyho Žbirku bol lídrom bratislavského undergroundu, no v tom čase bol dokonca viac populárnejší ako Pavol Hammel. Jeho fanklub mal približne 3-tisíc členov.
PURPUROVÝ SMÚTOK
V roku 1969 sa kapela dostala do štúdia, kde nahrali osem skladieb, dve z nich Šťastie a Meditácia nad vášňou vyšli na singli. Ešte v tom istom roku im vydavateľstvo ponúklo zmluvu na nahratie celého albumu, k čomu nakoniec nedošlo. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa nad skupinou začala zaťahovať slučka.
Nikdy otvorene nevystupovali proti režimu, no cenzorom stačilo, že vystúpili v televíznej humoristickej relácii Bumerang Lasicu a Satinského, kde okrem iných skladieb zahrali aj pieseň
Purpurový smútok. Paradoxne, Barina túto pieseň napísal ešte pred vpádom vojsk, no refrén: „My čakáme deň / keď svitnú rána biele / my čakáme deň / keď ľudia precitnú“, si komunisti vysvetlili ako kritiku nastupujúcej normalizácie.
Oveľa väčší „prúser“nastal, keď túto skladbu zahrali počas priameho rozhlasového prenosu, aj keď ich predtým organizátori poprosili, aby ju vynechali. Opäť, nebolo za tým žiadne disidentské gesto, Barina ju omylom začal hrať, kapela sa pridala a už nebolo cesty späť.
Po roku 1970 sa rozpadli a spevák dostal zákaz na neurčitý čas. Koncertovanie mu nezakázali, ale nemohol do televízie, do rozhlasu, ani do nahrávacieho štúdia. Hrával ďalej, ale nikam to neviedlo, a postupne sa vytratil z verejného života. Za ústup zo slávy mohla aj jeho introvertná a nepriebojná povaha.
Až v 80. rokoch dostal možnosť vrátiť sa do štúdia a pre vydavateľstvo Opus nahral dva single. Medzitým hrával v rôznych bluesových zoskupeniach a na prelome 80. a 90. rokov v ére comebackov „sixties“skupín obnovil The Meditating Four.
Jeho hviezda nikdy nezapadla. Hex nahrali jeho nesmrteľnú skladbu Hej, pán doktor! a OBD ho pozvali hosťovať do svojho hitu Takto to funguje. Jednu z jeho posledných nahrávok Od súmraku do úsvitu nahral ako hosť so skupinou Živé kvety.
Debutový album mu vyšiel až v roku 2007. Išlo o antológiu zostavenú z nahrávok z celej hudobnej dráhy. Tá dokonca obsahovala skladbu Purpurový smútok, o ktorej si Barina myslel, že ju skartovali komunisti, ale zachránilo ju, že vtedajší producent na nahrávací pás napísal nesprávny názov „Ráno“a tak zmizla na dlhé roky v archíve.
V ére návratu vinylov vyšli Barinovi ďalšie dve kompilácie, ktoré zostavil šéf Slovenskej bluesovej spoločnosti Peter Haruščiak. Prvá z nich obsahovala takmer zabudnuté inštrumentálky Barinových The Players. Druhým bol v podstate debutový album For Meditation.
Ak by sme žili v normálnej spoločnosti, nahrávky by vyšli už koncom 60. rokov a boli by súčasťou zlatej éry slovenského bítu podobne ako Vargove a Hammelove dosky, no takto sa v tichosti a bez väčšieho záujmu objavili až v roku 2018.
Je obrovskou škodou, že ostatné piesne z vtedajšieho repertoáru The Meditating Four sa nezachovali vo svojich pôvodných podobách. Niektoré z nich Barina oveľa neskôr nahral v nových verziách, ale už to nebolo ono. Zvyšné veci sa nadobro stratili.
Oba albumy vydalo české vydavateľstvo Happy Trails, čo je len ďalším dôkazom toho, ako macošsky sa Slováci k svojmu kultúrnemu dedičstvu.
Jožo Barina bol dobrákom od kosti, a napriek nepriaznivému osudu na hudbu nikdy nezanevrel, a keď sa dalo, s The Meditating Four, s ktorými mu vypomáhal gitarista Peci Uherčík, hral a spieval až do smrti.
Keď dnes v spoločnosti padne jeho meno, mnohým sa okamžite vybaví skladba Hej, pán doktor!, ale to je len jeho najznámejšia vec. Vypočujte si oneskorený debut For Meditation – prirodzený, dravý a nápaditý bigbít so skvele šliapajúcou kapelou, pri ktorej blednú aj Dežove či Hammelove nahrávky zo 60. rokov.
Ak by sme žili v normálnej spoločnosti, nahrávky by vyšli už koncom 60. rokov a boli by súčasťou zlatej éry slovenského bítu, no takto sa v tichosti a bez väčšieho záujmu objavili až v roku 2018.