Týždeň v práve: Všetko sa stíha
1. Prezidentský kandidát na slovenskom súde 2. Ochrana sudcov na európskom súde 3. Ochrana federálnej moci na texaskom súde
1. OCHRANA PREZIDENTSKÉHO KANDIDÁTA NA SLOVENSKOM SÚDE
Súdna pozvánka do prezidentských volieb pre Róberta Šveca je pravdepodobne pod rozlišovacou schopnosťou voličov, ale dôvody, o ktoré sa opiera, sú potenciálne významné.
Po prvé, opätovné prezidentské víťazstvo Štefana Harabina, tentoraz z dôvodu tzv. nulitnej kandidatúry Ivana Korčoka a Petra Pellegriniho, vyzerá ako pokračovanie komickej fantasy. Tie kandidatúry majú byť nulitné preto, že príslušné dokumenty nepodpísal predseda, ale podpredseda parlamentu.
Najvyšší správny súd: „Zastúpenie predsedu Národnej rady podpredsedom vyhodnotil Najvyšší správny súd ako súladné nielen s ústavnoprávnymi pravidlami, ale aj so samotným účelom riadneho a efektívneho plnenia úloh, ktoré prináležia predsedovi Národnej rady.“
Ale to sme vedeli. Novinkou sa môže javiť fakt, že komisie posudzujúce petície musia svoje závery o nepravosti podpisov podporiť dôkazmi, ktoré nepravosť „preukazujú bez akýchkoľvek pochybností“.
Autorovi sa marí, že v mediálnej skratke sa tieto dôkazy redukovali na písmoznalecké posudky, a teda že bez znalca treba vychádzať z toho, že podpis je pravý. Takto ďaleko však súd nešiel.
Áno, na jednej strane tvrdí, že „určiť pravosť alebo nepravosť posudzovaného písomného prejavu prináleží výlučne vednému odboru písmoznalectva a nie komisii, prípadne poradnej komisii Národnej rady Slovenskej republiky a dokonca ani súdu.“Zároveň však uvádza, že „pokiaľ nie je bez akýchkoľvek pochybností jasne preukázané, že nejde o vlastnoručný podpis konkrétnej osoby (čomu musí zodpovedať jasné odôvodnenie, v čom konkrétny podpis nezodpovedá požiadavkám vlastnoručného podpisu), potom podľa názoru súdu je potrebné takýto podpis akceptovať a zvlášť vtedy, pokiaľ súčasne nie sú dané pochybnosti o existencii samotnej osoby vo vzťahu, ku ktorej sa práve stotožňuje podpis“, pričom v tejto súvislosti pripúšťa aj iné dôkazy ako písmoznalecké posudky. Národná rada totiž nepreukázala údajnú nepravosť podpisov ani „iným relevantným spôsobom, napríklad zabezpečením vyjadrenia dotknutých osôb o tom, že tieto príslušné petičné hárky osobne nepodpisovali“.
Sme tam, kde máme byť: zásah do výkonu petičného práva sa musí opierať o relevantné skutočnosti a musí byť náležité odôvodnený; označenie týchto skutočností, posúdenie ich relevantnosti a kvalita odôvodnenia podliehajú súdnej kontrole.
2. OCHRANA SUDCOV NA EURÓPSKOM SÚDE
Dve krátke noticky k súdnej ochrane sudcov. Obe kauzy sú z východnej Európy.
V rumunskom prípade išlo o dva statusy známeho sudcu na Facebooku. V jednom uviedol, že polícia, prokuratúra a súdy sú pod kontrolou politickej moci, a naznačil, že riešením by mohol byť zásah armády, ktorým by obnovila ústavnosť a demokraciu. V druhom pochválil prokurátora, ktorý mimoriadne drsným spôsobom kritizoval konkrétne súdne rozhodnutia a ich tvorcov. V disciplinárnom konaní dostal sudca trest v podobe zrážok piatich percent z platu počas dvoch mesiacov.
To sa mu zdalo veľa a prišiel s vecou až do Štrasburgu. Človek by čakal, že ten bude takúto sankciu považovať za únosnú. Ale nie, princíp je princíp. „Súd priznal osobitnú váhu skutočnosti, že vnútroštátne súdy sa rozhodli neuložiť tú najmenej prísnu sankciu (v danom čase to bolo napomenutie), čo malo nepochybne „zmrazujúci účinok“, pretože uložená sankcia nesporne odrádza nielen samotného sťažovateľa, ale aj ostatných sudcov od toho, aby sa v budúcnosti zapájali do verejnej diskusie o témach týkajúcich sa deľby moci alebo legislatívnych reforiem s dosahom na súdy.“Ak má mať slovné spojenie „pri všetkej úcte“nejaký obsah, tak to musíme nechať takto, bez ďalšieho komentára.
Slovinská kauza je pozoruhodná. Sudcu odsúdili za úplatok, a to na základe výpovedí dvoch kajúcnych „vybavovačov“a takisto na základe
Práva na súdnu ochranu sa vec týka preto, že súd odmietol predvolať oných kajúcnikov a vykonať na pojednávaní ich výsluchy, a teda zbavil obvineného sudcu možnosti klásť im otázky.
údajov o jeho hovoroch a pohybe, ktoré polícii v súlade so zákonom poskytol telekomunikačný operátor.
Od ESĽP teraz sudca dostal 5-tisíc eur odškodného a potvrdenie o zásahu nielen do práva na súdnu ochranu, ale aj do práva na súkromie.
Súkromie bolo údajne porušené tým, že slovinská legislatíva v danom čase nezodpovedala požiadavkám dohovoru, keď prikazovala operátorom uchovávať lokalizačné dáta a dáta o uskutočnených hovoroch počas obdobia 14 mesiacov. Zistilo sa síce, kde a kedy bol, s kým a kedy komunikoval, ale zistilo sa to nad rámec toho, čo sa zisťovať smelo.
Práva na súdnu ochranu sa vec týka preto, že súd odmietol predvolať oných kajúcnikov a vykonať na pojednávaní ich výsluchy, a teda zbavil obvineného sudcu možnosti klásť im otázky. Boli to pritom jediní dvaja svedkovia, o výpovede ktorých sa opieral výrok o vine. (Ako to už býva, obaja dostali podmienku.) Proces teda podľa Európskeho súdu nemožno považovať za spravodlivý.
Za iných okolností by sa tu možno objavila nejaká provokácia typu „ak by takto v nejakej exponovanej kauze rozhodli domáce súdy, najviac kriku by sa ozývalo práve z miest, ktoré majú inak plné ústa európskych štandardov“, ale na vzájomné podpichovanie sme v týchto týždňoch všetci príliš ubolení, nehodí sa to.
3. OCHRANA FEDERÁLNEJ MOCI NA TEXASKOM SÚDE
Masívna dlhotrvajúca migračná kríza na južných hraniciach Spojených štátov? No a čo, čo my s tým máme? Nič. Akurát, že aj v jej dôsledku leží ďalšia pomoc Ukrajine nepohnute na stole v americkom kongrese a naši susedia bojujú o holý život, a ak to takpovediac nedajú, zistenie, čo s tým všetkým máme my, bude mimoriadne bolestivé.
Príliv migrantov cez Mexiko do USA je čoraz väčšia kovbojka nielen na tvári miesta a v politickej aréne, ale aj v súdnych sieňach. Tie spory majú síce v detailoch technickú povahu, ale ich podstata sa priamo týka tradičnej a silnej témy americkej politiky, konkrétne deľby kompetencií medzi federáciou a jej členskými štátmi. Z diaľky to možno nevidieť, ale tam je to podobne polarizujúca téma ako interrupcie.
Texas nedávno prijal zákon, ktorý miestnym a štátnym policajtom zveruje právomoc zatýkať nelegálnych migrantov a vracať ich do Mexika. Federálna vláda sa bráni, že táto právomoc patrí výlučne jej zložkám a že ak by si ktorýkoľvek štát smel prisvojiť tento typ výkonu moci, viedlo by to postupne k rozkladnému oslabeniu federácie. Žiada preto súd, aby – sem patrí efektná dramatická pauza – pozastavil účinnosť zákona.
Na prvom stupni tento zásadný spor s presahom do medzinárodnej politiky rozhoduje samosudca (menovaný ešte Ronaldom Reaganom) a tu sa nám na prahu víkendu žiada trochu vás osviežiť exkurzom do rozdielov medzi európskou a americkou tradíciou ochrany ústavnosti. U nás sa nazýva koncentrovanou, čo znamená, že na to máme jeden, s prepáčením, špecializovaný orgán – Ústavný súd. Tam sa nazýva difúznou, čo znamená, že všetky súdy majú právomoc (a tým i povinnosť) posudzovať aj ústavné prvky.
Neprežeňme to však s teóriou a sústreďme sa na ten najpôvabnejší odkaz. Zákon má nadobudnúť účinnosť 5. marca, takže na konci pojednávania sudca David Ezra sporovým stranám povedal: budem sa snažiť rozhodnúť čo najrýchlejšie, aby ste sa prípadne stihli voči môjmu rozhodnutiu odvolať ešte pred piatym marcom.