Rodičia často deťom vnucujú školu
Vo veľa rodinách chýba priestor na obyčajný ľudský rozhovor, hovorí kariérna poradkyňa
Deviataci sa pripravujú na záverečné Testovanie 9 zo slovenčiny a z matematiky a majú navyše už len necelý mesiac na to, aby odovzdali prihlášky na stredné školy. Koncom apríla ich čakajú prijímacie skúšky.
Mnohí deviataci a aj niektorí ôsmaci sa tak po prvýkrát zamýšľajú nad svojou budúcnosťou. Niektorí už od materskej školy vedia, že chcú pracovať ako železničiari, no iní netušia, čo ich baví a čo chcú študovať.
Monika Timková je slovenčinárka a kariérna poradkyňa na Základnej škole v Budimíre neďaleko Košíc. Chodia za ňou žiaci, ktorí netušia, akú školu si vybrať, alebo ich rodičia tlačia na takú strednú školu, na ktorú vôbec ísť nechcú. „Napríklad za mnou prišlo dievča, ktoré baví kreslenie, navrhovanie, architektúra. Ale rodičia chcú, aby išla na zdravotnú školu, pretože tam si rýchlo nájde uplatnenie,“hovorí učiteľka.
Deti majú mesiac na to, aby odovzdali prihlášky na stredné školy. Sú nervózne?
Áno, vidieť, že sú nervózne a v strese. Záleží im na tom. Popri tom, že 20. marec je konečný termín na posielanie prihlášok, je v ten istý deň aj Testovanie 9. Ešte aj to im pridáva na nervozite. Pokiaľ totiž napíšu monitor z matematiky a zo slovenčiny na viac ako 80 percent, môžu byť prijatí na stredné odborné školy bez prijímačiek; nad 90 percent na gymnáziá.
Čo znamená toto rozhodnutie pre dieťa? Je to jeho prvé veľké rozhodnutie?
Závisí od povahy dieťaťa. Niektoré deti k tomu pristupujú úplne flegmaticky a iba myknú plecom, keď za nimi prídem, že je najvyšší čas podať prihlášku. Preto je dôležité zamýšľať sa nad tým už skôr než v deviatom ročníku. Keď dieťa vie, čo chce, začne mu na tom záležať. Chce sa na školu dostať a vkladá do toho úsilie.
Koľkí z nich už vedia, čím chcú raz byť?
V 9. ročníku máme vyše 40 žiakov a väčšina z nich vie, na akú školu chce ísť. Minimálne majú vybratú aspoň jednu školu. Je zopár žiakov, ktorí mi prídu povedať, že si nevedia vybrať. Nakoniec však z nich vypadne, že to v zásade vedia, ale pochybujú. Možno rodičia sa nestotožňujú s ich výberom a tlačia ich do iného smeru. Ale myslím, že žiaci si už vyberajú zodpovednejšie a nie podľa toho, kam idú kamaráti. Od toho už upustili a orientujú sa na svoje schopnosti.
Prečo k tomu pristupujú zodpovednejšie?
Snažíme sa v škole na tom pracovať. Každý pondelok máme prvú hodinu triednickú, a to v každej jednej triede. Ja postupne obieham každú triedu od 5. ročníka vyššie a robím s deťmi aktivity. S mladšími deťmi sa rozprávam o tom, kto som a čo mám rád – niekedy veľa zistím aj cez to, čo nemám rád. Orientujeme sa na sebaspoznávanie. So staršími deťmi sa rozprávame o témach ja a svet – aké mám možnosti, aké sú typy škôl, čo môže byť moje zamestnanie? No a tretí typ aktivít sú zážitkové; snažíme sa, aby deti zažili konkrétne zamestnania.
Takže o budúcnosti sa rozprávate už s piatakmi?
S nimi sa rozprávame skôr o sebaspoznávaní, čo je pre budúci výber školy či zamestnania kľúčové. Ja mám v kancelárii euroobal, na ktorom je meno konkrétneho žiaka, v ňom sú pozakladané všetky jeho výstupy z aktivít. V 9. ročníku ho môžem vytiahnuť a vieme sa od nich odraziť pri výbere povolania.
Čo napríklad?
Sú to napríklad špecializované osobnostné dotazníky, spoznávanie svojej povahy – či som extrovert alebo introvert, zisťovanie učebného štýlu. S mladšími deťmi si robievame napríklad erb osobnosti, kde si zakresľujú predmety či zvieratá, ktoré ich vystihujú.
Ešte počas covidu som oslovovala našich absolventov, ktorí študujú na strednej škole, aby prišli prezentovať mladším svoju školu. Bolo to vtedy ešte online a ujalo sa to, bolo to veľmi obľúbené. Robievali sme aj inkognito – pripojil sa k nám niekto, povedal indíciu a deti hádali jeho zamestnanie – napríklad bábkoherečka, sudca, právnik, lekár. Potom bola aj diskusia, kde sa deti pýtali viac o jeho zamestnaní.
Bavilo to deti?
Snažím sa vyberať pre nich zážitkové vzdelávanie, pretože to im dá najviac. Zorganizovali sme napríklad Festival povolaní; naši absolventi prišli odprezentovať svoju strednú školu, každý si postavil vlastný stánok. Dokonca z jednej školy priniesli aj traktor. Ale takéto aktivity sa dajú robiť aj v malom, nemusia byť časovo či finančne náročné, poobzerať sa stačí vo svojom najbližšom okolí. Koľko povolaní sa skrýva na našej škole či v našich rodinách?
Boli sme na návšteve na obecnom úrade – žiaci boli najviac prekvapení z toho, že pozícia starostu si nevyžaduje mať vyštudovanú vysokú školu. Navštívili sme pána školníka, ktorý deťom ukázal svoju náplň práce a napríklad aj priestory kotolne, v ktorej mnoho žiakov ani nikdy nebolo. Videla som, že vďaka takýmto aktivitám si viacerí žiaci prehĺbili aj vzťahy doma.
Ako?
Napríklad vôbec nevedeli, kde to vlastne ocko pracuje. Keď ide rodič do práce, pre dieťa skoro akoby zanikol – veľa z nich vôbec nevie, čo tam vlastne rodičia robia. Zrazu sa ich však pýtali, čo sa im na ich práci páči a čo nie.
Aký to má pre deti prínos?
Získali oveľa realistickejší pohľad na to, čo to vôbec zamestnanie je. Aká je pracovná doba? Čo sú pracovné podmienky? Priamo videli, že učiť sa oplatí, pretože keď idem na dobrú školu, mám viac možností na výber. Je dobré, keď si to uvedomia čím skôr, lebo potom sa sami motivujú.
Youtuberi dnes ukazujú, že peniaze sa dajú zarobiť rýchlo z izby, programátori nemusia mať vysoké školy. Aké majú vôbec predstavy o tom, čo je to zamestnanie?
Áno, mali sme aj projekty o manga artistoch a youtuberoch. Ale na druhej strane deti opísali aj to, že mamka pracuje ako upratovačka, ocko ako traktorista alebo dedko, ktorý dokáže zmajstrovať všetko. Veľmi sa mi to páčilo, pretože ukázali ostatným, že za žiadne povolanie sa netreba hanbiť. Každé povolanie je dôležité a musíme si ho vážiť.
Učím na klasickej škole, dochádzajú k nám deti z 21 okolitých dedín. Tie triedy sú krásne, veľmi rozmanité. Veľmi sa mi to páči a snažím sa to chrániť, aby sme túto strapatosť, neuhladenosť nestratili. Hlavné je, aby bol človek vo svojom povolaní šťastný. Je to lepšie, než keď má človek úspešnú kariéru, ale je frustrovaný a správa sa neľudsky.
A potom v nej rýchlo vyhoria.
Mám mnoho kamarátov, ktorí sa vracajú k tomu, čo ich kedysi bavilo. Mám kamarátku, ktorá chcela v detstve učiť v materskej škôlke, ale pracovala v IT sektore. Potom s tým sekla, urobila si externe pedagogickú školu a učí v škôlke. Mimochodom, často sa ukazuje, že práve deti v škôlke vedia jasne povedať, čo ich baví a čomu sa chcú venovať, len počas vyrastania to v nich niekde potlačíme. A potom v 8., 9. ročníku vôbec netušia, aký smer si vybrať.
Prečo sa to deje? Prečo často až v dospelosti človek zistí, čím chce byť, a nevie to identifikovať už v škole?
Deťom nedáme šancu na to, aby mohli hľadať to, čo ich baví. Na školách sa učí obsah predmetu, to je všetko. Kedy má byť priestor na to, aby sa deti zamysleli nad tým, čo ich baví? Deti idú od predmetu k predmetu, málokedy sa zamyslia nad tým, ako sú prepojené, ako to vyzerá v reálnom živote a ako sa ich to dotýka. Pamätám si, že ja som sa učila poctivo na každý predmet, mala som jednotky, ale nikdy som sa nezamyslela nad tým, prečo to vlastne robím. Prečo v škole nepomáhame deťom objavovať ich osobnosť? Aké sú ich obľúbené aktivity, v akých chvíľach stratia pojem o čase?
Nechceme vidieť dieťa také, aké naozaj je. Chceli by sme ho opraviť, vylepšiť, aby bolo také a onaké.
Prečo to nie je?
Školstvo je ešte stále rigidné a oddelené od reality. Dbá sa
v prvom rade o výsledky. Hovorí sa, že je to vzdelávanie a výchova, ale tá výchova sa vníma skôr ako poslušnosť, dobré správanie. Ale neučíme ich, ako spoznávať svoju osobnosť či ktoré hodnoty sú pre nich dôležité. Počujem učiteľov hovoriť: to je drzák, spýtal sa ma na hodine, na čo mu to bude. Podľa mňa je to skvelá otázka! Je to príležitosť vtiahnuť žiaka do deja, otvára priestor na diskusiu o budúcnosti.
Ako žiakom pomáhate vybrať si školu?
Vždy sa teším, keď za mnou nejaký žiak príde, lebo to znamená určitú dôveru. Skoro vždy majú v sebe skryté niečo, čo ich baví a láka. Začneme sa rozprávať a vždy sa vieme niekam odraziť. Zapisujeme si, čo hovorí, a pozrieme sa na to s odstupom. Alebo im hovorím: Predstav si, že sa ráno zobudíš, ideš do tejto práce. Aký je to pocit? Tešíš sa alebo ťa bolí brucho? Napríklad za mnou prišlo dievča, ktoré baví kreslenie, navrhovanie, architektúra. Ale rodičia chcú, aby išla na zdravotnú školu, pretože tam si rýchlo nájde uplatnenie.
Ako ste to riešili?
Otvorili sme si stránku zdravotnej školy a čítali si jednotlivé odbory. A hneď som na nej videla, ako s odporom hovorí: nie, nie, toto určite nie. Ale potom mi povedala: Rodičia mi hovoria, že z tej školy nebudem nič mať, budem tam iba celé dni rysovať. Ale ja som ju zastavila: A chceš rysovať? Odpovie mi: Áno. Jednoducho si vie predstaviť takto stráviť aj celé štúdium. Ale musím byť opatrná, nemôžem jej prikázať, čo má robiť. Rozhodnutie je vždy na nich.
Architektúra a zdravotníctvo majú od seba ďaleko. Čo môžete urobiť vy, ak rodičia tlačia dieťa niekam úplne mimo jeho záujmu?
Vieme sa iba porozprávať, ale zákonný zástupca má vždy posledné slovo. Môžem iba podporiť dieťa v tom, aby si uvedomilo, čo ho najviac baví, a išlo za tým. Veľmi si vážim, ak sa deti v tomto veku chcú rozprávať. Ako tínedžeri majú skôr tendenciu sa uzatvárať, skrývať pred dospelými. Keď za mnou tínedžer príde s dôverou, je to pre mňa vždy „vau moment“. Stačí, keď ich aspoň vypočujeme. Nemusíme im hneď dávať neviem aké rady.
Stáva sa často, že rodičia tlačia deti inam?
Bohužiaľ, celkom často, ale nestalo sa mi ešte, že by nakoniec neustúpili. Jedna žiačka za mnou prišla s tým, že všetci jej súrodenci chodia na jednu školu, ich priezvisko tam už všetci poznajú a čakajú, kedy príde ona ako ďalšia v poradí. Ale ona chcela ísť na inú školu, na stavebnú priemyslovku. No cítila tie očakávania v rodine, hoci ju do toho nikto otvorene nenútil.
Ako sa to skončilo?
Išla na stavebnú, čo je super. Ja som jej to otvorene nepovedala, ale povzbudila som ju, aby sa nebála ísť cestou, ktorá ju láka. Veľmi často sa mi stáva, že na niečo prídeme vylučovacou metódou. Vymenujeme si, čo všetko nemá rada, aké možnosti neprichádzajú do úvahy. Nakoniec nám niečo ostane a žiak si povie: Jasné, to nevyzerá zle.
Prečo to robia?
Narážajú na seba predstavy verzus realita. Nechceme vidieť dieťa také, aké naozaj je. Chceli by sme ho opraviť, vylepšiť, aby bolo také a onaké.
Je povolanie alebo smer, ktorý je teraz medzi deťmi obľúbený? Čo si vyberajú?
Sú to určite stále gymnáziá, záujem je aj o tie bilingválne. Hneď za tým nasleduje elektrotechnická priemyslovka, o ktorú majú záujem najmä chlapci. V posledných rokoch stúpa počet detí, ktoré chcú ísť na stavebné odborné školy. A záujem majú aj o informatiku, programovanie.
Ako by si teda mali vybrať prihlášku na stredné školy?
Na prvom rodičovskom stretnutí v 9. ročníku mám aj ja krátky výstup a rodičom vysvetlím, čo všetko ich v tomto procese čaká. Úprimne treba povedať, že vtedy je už neskoro vyberať. Ale radím im, aby dieťa pozorovali. Pri akých aktivitách stráca pojem o čase? Čo ho baví? Áno, môže to byť aj počítačová hra alebo sociálne siete. Ale vždy je niečo ešte za tým – aký typ hier to je, akých youtuberov sleduje na internete? Niekedy to ani nemusí byť aktivita, ale vnímam jeho vlastnosti.
Ako to myslíte?
Vidím, že je empatický, ľudský. Medzi súrodencami vždy vyrieši spory, postráži sestru, vie sa šikovne postarať. Môžeme si všimnúť, či je komunikatívny alebo hanblivý. Či je sám zavretý v izbe alebo extrovert medzi kamarátmi. Stará sa o zvieratá? Alebo je vždy zavretý v dielni? Sú to cenné informácie, ktoré vieme s dieťaťom rozoberať.
Takže dôležité je sadnúť si a s dieťaťom sa porozprávať?
Áno, zaujímať sa. Minule som ukazovala jednej matke kritériá na strednú školu. Prekvapene sa na to pozerala a hovorí: Ja sa o to nestarám, dcéra si to všetko pozerá. Nie je to veľmi dobrý prístup. Rodičia často deťom povedia – je to na tebe; vyber si školu, akú chceš. Ale to nie je pravda, dieťa by v tom nemalo ostať samo. Je to druhý extrém.
Prečo je to problém? Rodič tým možno chce dieťaťu naznačiť, že ho považuje za veľké, a dáva mu zodpovednosť.
To, že tínedžer je fyzicky veľký, neznamená, že je naozaj dospelý. V tom robíme často chybu. Prechádzajú fázou dozrievania a ešte sú to v niektorých aspektoch malé deti. Vo veľa rodinách chýba priestor na obyčajný ľudský rozhovor. Rozprávame sa o kariérnom poradenstve, ale v skutočnosti je to v prvom rade o vzťahoch medzi rodičom a dieťaťom alebo učiteľom a žiakom.
Sme veľká a rozmanitá škola a máme aj rodiny s problémami. Chudoba, alkoholizmus, choroby, rozvody. V takých rodinách sa stáva, že sú deti na výber školy úplne samy. Rodič nemá čas sa o tom baviť, lebo potrebuje uživiť rodinu.
Rozumejú podľa vás rodičia, že trh práce vyzerá dnes inak, ako keď si školu vyberali oni? Mali by rodičia brať do úvahy, že ich deti sa musia na budúcnosť pripravovať inak?
Myslím, že sa o tom už veľa hovorí, a rodičia vedia, že dnes už nie je človek v jednom zamestnaní celý život. Skôr sa stáva, že chcú pre svoje deti viac – tlačia ich do lepšej školy, prémiovej alebo takej, na ktorú ani nemajú schopnosti.
Takže rodič chce, aby si dieťa vybralo smer, v ktorom sa uživí. A nie taký, kde bude šťastný?
Nie je to vždy tak. Každý rodič predsa chce, aby dieťa bolo šťastné. A zdá sa im, že zárobok, zabezpečenie ich rodiny znamená spokojný život. Aspoň pre rodičov u nás na východe je to dôležité. Často je to prípad umeleckých škôl – budeš tam kresliť? Čo z toho budeš mať?
Môže vôbec 14- či 15-ročné dieťa vedieť, čo chce robiť v budúcnosti?
Svoju budúcnosť si vyberáme vo veku, kedy je pre nás najdôležitejšia farba trička. Je to naozaj náročné. Ale niektoré deti vedia už od škôlky, čo ich láka. Mala som žiaka, ktorý chcel byť železničiar, táto vášeň ho nepustila a aj sa ním stal. Ale napríklad ja som vôbec nevedela, čím chcem byť. Išla som na obchodnú akadémiu, lebo mi rodičia povedali, že z toho niečo budem mať. Teraz viem, že by som radšej išla na gymnázium.
Áno, pre deti je náročné robiť takéto rozhodnutie v takom náročnom veku. Preto vidím ako pozitívne, že sa trh práce mení a je flexibilný. Zvyšuje im to šancu na to, že sa nájdu. Nemusia ostať zatvorení v kancelárii 1020 rokov a svojou frustráciou znepríjemňovať život ostatným.
Dá sa potom deťom vyčítať, že vo väčšej miere si vyberajú gymnáziá? Ľudia sa na to zvyknú sťažovať, že aj trojkári idú na gymnázium a na odbornej škole nevyrastajú schopní odborníci. Ale nie je lepšie, keď deti dostanú ešte pár rokov čas na to, aby sa lepšie rozhodli pre svoju budúcnosť?
Súhlasím. Gymnáziá sú skvelé práve na to, že dávajú deťom priestor zisťovať, rozhodovať sa a vybrať si profilové predmety, z ktorých budú maturovať. Ale sú žiaci, ktorí nemajú na gymnázium prospech, nezvládli by prijímačky, a preto je dobré, že máme stredné odborné školy. Takisto sú dobré pre žiakov, ktorí už vtedy vedia, čo ich baví.
Mám žiačku, ktorá už v 9. ročníku vie, že chce byť zubnou laborantkou. Takisto veľa detí hovorí, aké je super, že na obchodnej akadémii už nebudú mať chémiu. V tom je dobré, že ponuka škôl je rozmanitá. Ale je problém, ak ide nerozhodnutý žiak na špecializovanú odbornú školu. Lebo ak zistí na programovaní a informatike, že chce ísť na psychológiu, bude to pre neho náročné.
Videli ste už asi veľa nevydarených pokusov, keď deti neboli na školu prijaté. Ako to pomôcť zvládnuť?
Ak úspešne absolvovali prijímačky, ale sú pod čiarou, musíme podať odvolanie a čakáme. V júni sa vypisuje druhé kolo, do ktorého sa prihlásia iba tie stredné školy, na ktorých ostali voľné miesta. Každý deň sledujem portál, ktoré školy vyhodia voľné miesta. V druhom kole však podávajú deti iba jednu prihlášku, musí to teda byť tutovka. Hľadáme preto dobrý kompromis medzi tým, čo ho baví, a čo je aj istota. Skúšam potom aj volať na školu a zisťovať, ako veľká je šanca dostať sa na školu.
Stalo sa aj to, že dieťa sa ani po druhom kole nedostalo na školu, to je už naozaj nepríjemné. Čiary sa môžu posúvať ešte aj v septembri, ale vysvetlite to dieťaťu, ktoré plače na chodbe. Potom sa predsa len na nejakú školu dostanú. Ale to sa mi stalo iba trikrát a viem, že všetci traja sú nakoniec spokojní na tej škole, na ktorú sa dostali.
To, že tínedžer je fyzicky veľký, neznamená, že je naozaj dospelý. V tom robíme často chybu. Prechádzajú fázou dozrievania a ešte sú to v niektorých aspektoch malé deti. Vo veľa rodinách chýba priestor na obyčajný ľudský rozhovor.