Zahoďme ružové okuliare
Západ precenil svoje vlastné zdroje a vôľu
Znelo to tak dobre! Vladimir Putin to na Ukrajine prehnal, zjednotil ukrajinský národ a oživil transatlantickú alianciu. Bláznivo sa pustil do konfrontácie nielen s Ukrajinou, ale aj s najbohatšími a najmocnejšími krajinami sveta, čo malo mať predvídateľne katastrofálne následky. Sankcie mali ochromiť ruskú ekonomiku i vojnovú mašinériu. Putinovi priatelia, cítiaci porážku, mali cúvnuť. Presné údery na veľké vzdialenosti mali zničiť ruskú logistiku. Okupanti mali utiecť z Krymu. Neúspechy na bojisku plus nedostatok jedla, paliva, munície a náhradných dielov by prirodzene viedli k vzbure, kapitulácii a dezercii zo zle vedených a zle vycvičených inváznych síl. Po tom, čo by sa rozdrvená ruská armáda zložila pod tlakom mocnej ukrajinskej protiofenzívy, vojenský rozpad by podobne ako v roku 1917 viedol k politickým zmenám v Moskve. Rusi by sa vzbúrili proti mobilizácii. Elita by sa rozdelila a vymenila strany. Pod novým vedením by sa Rusko prebudilo zo svojho imperialistického šialenstva a stalo by sa priateľskou, normálnou krajinou, ktorá sa riadi zákonom. Okolo Červeného námestia by poskakovali jednorožce a od Kaliningradu až po Vladivostok by sa klenula dúha.
VINA ZÁPADU
To všetko bol omyl. A nie posledný. Západ veľmi precenil svoje vlastné zdroje a vôľu.
Naložil na Ukrajincov príliš veľké bremeno, keď čakal, že ich krajina už čoskoro vyhrá vojnu, ktorá sa však zmenila na opotrebovávací konflikt. Podcenil schopnosť Ruska poučiť sa z chýb, vybudovať impozantné obranné línie, vyhnúť sa sankciám, naštartovať vojnové hospodárstvo, prinášať obete, rozdrviť nesúhlas. Výsledkom je, že dnes narastá nebezpečenstvo ďalších ruských územných ziskov na úkor Ukrajiny, väčšej biedy a nepeknej dohody, v ktorej bude musieť Ukrajina urobiť bolestivé ústupky.
To je katastrofálny výsledok. Ospravedlňuje Putinovu vojnovú snahu. Znefunkčňuje západné odstrašovanie. Ponižuje Ukrajinu. A bude len dočasný: Rusko sa vráti a bude chcieť viac, buď opäť na Ukrajine, alebo v boji proti oslabenému NATO.
Vina leží priamo na západných lídroch. Ak by svoju strhujúcu rétoriku a usmievavé fotografie z prvých mesiacov vojny doplnili v plnom rozsahu aj okamžitými rozhodnutiami, tlakom na výrobu delostreleckých granátov a hlavne dodávkami zbraní s dlhým doletom, o ktoré Ukrajinci žiadajú, oslavovali by sme víťazstvo.
Ukrajinci robili všetko, čo mohli, a ešte oveľa viac, aj to, čo zdanlivo nemohli. Lenže my sme urobili oveľa menej, ako sme mohli, hoci sme predstierali, že robíme oveľa viac. Táto priepasť medzi fantáziou a realitou je pre Ukrajincov a čoskoro aj pre ostatných smrteľná.
KRÍZA A KATASTROFA
Prekliatie zbožných želaní však siaha oveľa hlbšie, až do 90. rokov, a k chamtivému, naivnému prístupu k Rusku, ktoré pre nás nebolo zraneným, nahnevaným a stále nebezpečným impériom, ale len ďalším rozvíjajúcim sa trhom s množstvom ziskov a pikantným nočným životom. NATO prijímalo nových členov pomaly a neochotne a dodnes nemá patrične zabezpečené plány na ich obranu. Nedostatky v pripravenosti a schopnostiach vyzerajú na papieri zle, ale v kríze ich predsa vyplnia Spojené štáty.
Lenže to je len ďalšie zbožné želanie! Európski spojenci celé desaťročia verili, že škrtením výdavkov na obranu neriskujú viac ako nejaké výčitky z Washingtonu. Bohaté štáty v prvej línii ako Nórsko a Dánsko ani dnes neberú vojenské výdavky vážne. Americkú netrpezlivosť však už riadne cítiť. Európania môžu odsúdiť transakčný prístup Donalda Trumpa a jeho tvrdé reči o „delikventných“členoch NATO, lenže u voličov to rezonuje. Preto to hovorí. Dnešný scenár vyzerá inak. Namyslenosť v spojení s morálnou zbabelosťou prinášajú krízu a následne katastrofu. Zabudnite na hollywoodsky film so šťastným koncom. Príbeh o pýche a pomste má bližšie ku gréckej, respektíve ukrajinskej tragédii.
Koľko extrémnych a radikálnych voličov Fico Pellegrinimu naženie a koľko demokraticky orientovaných, naopak, odoženie, tak znie otvorená otázka týchto volieb a nádej pre Korčoka.