Ešte ho nevyhadzujte

Skúste si niečo napísať na písacom stroji a uvidíte, aká je to zábava

Písací stroj môjho otca patril k vyhľadávaným „hračkám” môjho detstva. Fascinoval ma jeho dizajn, veľkosť, to zvláštne fyzické prepojenie medzi mojimi prstami a výsledkom. V tom čase už svet fungoval na počítačoch, no ťukať do veľkého a ťažkého zariadenia a otláčať písmená do papiera bolo niečo iné – mystické aj uspokojivé, celkom iné, ako keď otvoríte editor v počítači. Táto fascinácia mi ostala.

Písacie stroje sú od deväťdesiatych rokov maximálne tak dekoratívnym exponátom. Ešte si zavše pri nich urobia niektorí hipsteri fotku. Inak už len práchnivejú po povalách a pivniciach. Nemajú už dokonca ani zberateľskú hodnotu. Kým pôvodní majitelia zaplatili za písací stroj niekedy jeden a inokedy až dva mesačné platy, súčasník si pokojne sto rokov starý exponát kúpi do sto eur.

Ja som sa pred mesiacom dostal do podobne pofidérnej situácie – môj Continental z roku 1948 sa začal zadrhávať, no nebol som schopný vygoogliť jediného človeka v Bratislave, ktorý by mi ho opravil. A tak som si za desať eur kúpil ďalší.

Počítače písacím strojom vyfúkli vietor z plachiet spôsobom, ktorý bol zdrvujúci, a všetci chápeme prečo – možnostiam, ktoré nám dali pri práci s textom, nedokážu konkurovať. No ako pripomína Barrie Tullett z Lincoln School of Art and Design v knihe Typewriter Art – A Modern Anthology, stále je pár vecí, ktoré sa pri prechode od písacích strojov k laptopom „stratili v preklade”: napríklad fyzickosť písania – pocit hlbokého stláčania kláves a priameho kontaktu s napísaným písmenom.

Alebo to, ako sme sa vysporiadali s chybami a zmenami – proces tvorenia na počítači prebieha celkom inak ako kedysi na písacom stroji. Možnosť neustále meniť text spôsobila, že oproti človeku, ktorý písal na písacom stroji, o texte stihneme oveľa menej rozmýšľať. „Boh počítačov je ten, ktorý zabúda. Boh písacích strojov nie,” píše Tullet.

A to nehovorím o fascinujúcej jednoúčelovosti písacích strojov – bez vyskakujúcich notifikácií a vyrušovania.

Mnohé z toho sa snažia napodobniť aj moderné zariadenia – špeciálne klávesnice k počítačom, ktoré imitujú hlboké stlačenie kláves ako na písacom stroji. Špeciálne programy ako WriteOrDie, ktoré majú zakázané vymazávanie a editovanie napísaného textu, aby človek nemal tendenciu text neustále meniť, ale posúval sa v zaznamenávaní myšlienok ďalej. Alebo zariadenia ako FreeWrite, ktoré majú starodávnu klávesnicu, no už je pri nich aj displej.

Medzičasom je malou nádejou pre osud písacích strojov umenie. V zmenenej knihe Typewriter Art je prehliadka básní, obrazov, či iného vizuálneho umenia posledných rokov, ktoré vznikli na písacích strojoch. Z núdze, ktorá kedysi ľuďom dovolila používať na písacích strojoch len jedno písmo a žiadnu grafiku, sa teraz stal prostriedok na umelecké vyjadrenie. Je to fascinujúci svet kreativity. V našich končinách v tomto žánri asi najjasnejšie svietia Antikódy od Václava Havela, zbierka vizuálnej poézie celá napísaná len na písacom stroji. Vtipná a svieža, čisté zjavenie.

To všetko mi dáva vieru, že písacie stroje ešte nepatria na smetisko podobne ako faxy alebo diskety. Toto a môj syn, ktorý napriek tonám oveľa lepšej zábavy, ktorú mu poskytuje súčasná doba, aj tak občas rád na písacom stroji ťuká náhodné písmená a následne sa smeje, ako sa ich snažím prečítať.

Ak máte na povale písací stroj, vytiahnite ho a skúste si niečo ako on napísať a uvidíte, aká je to zábava. Alebo keď nie, tak ho aspoň zatiaľ nevyhadzujte. Ktovie, možno ešte príde jeho čas.