Čo nám chce povedať vláda novelou Trestného zákona

Prirovnaniu vyvolanej situácie ku groteske sa dá vyhnúť len ťažko, a to aj v slovenských podmienkach

Trvalo to v podstate presne dva týždne, počas ktorých koaličná väčšina v parlamente v skrátenom legislatívnom konaní schválila rozsiahly návrh novely Trestného zákona, aby zároveň koalícia vo svojej vládnej podobe dospela k záveru, že táto schválená novela Trestného zákona si vyžaduje ďalšiu úpravu.

Okolnosti schvaľovania „novej“novely Trestného zákona (pre ľahšie odlíšenie v texte ich nazvime „novela I“a „návrh novely II“) sú však pomerne kostrbaté, pričom svojím obsahom nesie návrh novely II zaujímavý odkaz.

Vláda 22. februára 2024 okrem samotného návrhu novely II schválila aj návrh na skrátené legislatívne konanie o tomto návrhu. Návrh novely II by totiž mal nadobudnúť účinnosť 15. marca 2024, čiže v rovnaký deň, ako má nadobudnúť účinnosť novela I – teda za predpokladu, že Ústavný súd SR dovtedy nerozhodne o pozastavení jej účinnosti, na čo ho vyzvali viaceré procesne legitimované osoby (prezidentka SR, poslanci Národnej rady SR).

Súbežne by teda malo platiť, že trestnosť istých kategórií trestných činov by po novom zanikla uplynutím premlčacej lehoty, ktorá je pre páchateľov takýchto trestných činov ustanovená priaznivejšie (pozri schválené znenie § 87 ods. 1 písm. b) a d) obsiahnuté v novele I), no zároveň by v prípade osobitne definovanej skupiny týchto kategórií trestných činov (proti životu a zdraviu, proti slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine a mládeži a proti iným právam a slobodám s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, resp. tri roky) malo platiť, že pri nich aj naďalej trestnosť zanikne až po premlčaní v dvadsaťročnej, resp. päťročnej lehoty (pozri návrh novely II s jediným novelizačným bodom).

Predkladateľ právnej úpravy v návrhu na skrátené legislatívne konanie deklaruje, že dôvodom jej predloženia do legislatívneho konania je spoločenská objednávka. Aj keď sa toto tvrdenie uvádza v materiáli opakovane (raz pri ozrejmení naviazania navrhovanej úpravy premlčania na vybranú kategóriu trestných činov a raz pri opise úmerne klesajúcej možnosti OČTK trestný čin objasniť spojenej s plynutím dlhšieho časového úseku), nevedno, odkiaľ má takáto spoločenská objednávka prameniť.

SPOLOČNOSŤ S VYSOKÝM STUPŇOM PRÁVNEHO VEDOMIA

Jednak platí, že od schválenia novely I uplynulo iba uvedených 14 dní (takáto spoločenská požiadavka, ktorá by viedla k neschváleniu navrhovanej právnej úpravy, pred 8. februárom 2024 neexistovala?), pričom jej obsah doteraz nevyvoláva žiadne právne účinky.

Zrejme sa teda predpokladá, že spoločnosť je na takom vysokom stupni vývoja, že je schopná od svojich volených zástupcov kvalifikovane požadovať zmenu takých právnych noriem, ktoré nateraz ani nie sú súčasťou právneho poriadku SR.

A jednak osobitne ťažko oprieť takto prezentovanú spoločenskú objednávku výlučne o zoznam (v podstate) nanútených skutkových podstát trestných činov, ktoré chránia významnejšie spoločenské hodnoty a záujmy, a zároveň ignorovať týždne až mesiace trvajúce zhromaždenia, ktoré silným a jednotným hlasom prejavovali vôľu po ponechaní platnej právnej úpravy Trestného zákona zameranej na prísny postih a trestnosť inej kategórie trestných činov, predovšetkým tých, ktoré súvisia s majetkom a korupciou (poznámka: vychádzame z toho, že v tom čase sa o problémoFcOhTsOp–oTjAeSnRý/AcPh s premlčaním trestných činov proti životu, slobode či ľudskej dôstojnosti v podstate nediskutovalo).

V konečnom dôsledku však platí, že formálne si požiadavky opierajúce sa o spoločenskú objednávku prisvojuje ten, kto sa o ne v rámci svojej legislatívnej iniciatívy opiera. A to aj vtedy, ak ide z materiálneho hľadiska o fikciu.

Zaujímavejšie je však to, čo návrh novely II, resp. návrh na jej skrátené schválenie neobsahuje. Štandardom obdobných materiálov je (aspoň simulované) identifikovanie takých okolností, ktoré v zmysle platných právnych predpisov (zákon o tvorbe právnych predpisov a Zbierke zákonov SR a zákon o rokovacom poriadku Národnej rady SR) umožňujú urýchlené prerokovanie navrhovanej úpravy, teda okamžitý zásah ako vládou SR, tak Národnou radou SR.

Takéto mimoriadne okolnosti sa majú vždy orientovať na ohrozenie ľudských práv alebo základných slobôd, alebo bezpečnosti, prípadne na hrozbu značných hospodárskych škôd. Vládny návrh na prerokovanie návrhu novely II v skrátenom legislatívnom konaní však nič také neobsahuje. O tom, prečo je to tak, môžeme iba uvažovať. Takéto uvažovanie však ponúka zaujímavé závery.

SPOLOČENSKÁ OBJEDNÁVKA NESTAČÍ

Keďže by právna úprava, ktorá má byť schvaľovaná mimo štandardných zákonných postupov, mala svojou naliehavosťou vybočovať z bežných kontúr „spoločenskej objednávky“, žiada sa nielen formálne, ale najmä hmatateľne ozrejmiť, prečo právna regulácia neznesie odklad niekoľko mesiacov, a to všetko s ohľadom na zákonodarcom vytýčené tri dôležité piliere, ktoré by neprijatím úpravy mohli byť vážne ohrozené.

Návrh novely II pritom v podstate nenavrhuje nový spôsob riešenia premlčania druhovo identifikovaných trestných činov v porovnaní s právnou úpravou de lege lata. Naopak, navrhuje pri tejto kategórii trestných činov dĺžku premlčacej lehoty „zachovať a zabezpečiť“. Aké mimoriadne okolnosti teda bez prijatia navrhovanej právnej úpravy (novely II) môžu nastať a aké dôležité hodnoty majú byť prijatím navrhovanej právnej úpravy zachované?

Vylučovacou metódou dospejeme iba k jednému záveru. Ak by novela I nebola schválená a neočakávalo by sa, že nadobudne účinnosť 15. marca 2024, žiadne by logicky existovať nemohli. Keďže však schválená bola a predkladateľ návrhu novely II deklaruje, že je to „spoločenská objednávka“, ktorá ho prinútila okamžite reagovať na požiadavky smerujúce ku konzervovaniu platného právneho stavu minimálne v prípade istej kategórie trestných činov, malo by platiť, že pri tejto kategórii trestných činov by bez adekvátneho zásahu zákonodarcu malo dôjsť od 15. marca 2024 k ohrozeniu ľudských práv a základných slobôd alebo (menej pravdepodobne) k ohrozeniu bezpečnosti, či k značným hospodárskym škodám.

Inými slovami, javí sa, že predkladateľ návrhu novely II identifikoval právnu úpravu samotnej novely I v rozsahu schválených pravidiel zániku trestnosti trestných činov proti životu a zdraviu, proti slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine a mládeži a proti iným právam a slobodám ako mimoriadnu s ohľadom na neželané následky, ktoré po nadobudnutí účinnosti môžu nastať.

Preto sa – možno v tejto situácii aj správne – rozhodol, že ich musí v skrátenom legislatívnom konaní opraviť, lebo ak by tak neurobil, základné práva a ľudské slobody by mohli byť ohrozené. Nie je však takéto konštatovanie v (predpokladajme, že) nadchádzajúcom konaní o súlade právnych predpisov v rámci obhajoby ústavnej konformnosti namietanej novely I pre Národnú radu SR ako účastníka a vládu SR ako vedľajšieho účastníka diskvalifikujúce? Formálnoprávne zrejme nie. Prirovnaniu vyvolanej situácie ku groteske sa však dá vyhnúť len ťažko, a to aj v slovenských podmienkach.

Zrejme sa teda predpokladá, že spoločnosť je na takom vysokom stupni vývoja, že je schopná od svojich volených zástupcov kvalifikovane požadovať zmenu takých právnych noriem, ktoré nateraz ani nie sú súčasťou právneho poriadku SR.