Keď sociálna reforma skončila rabovaním
Až zásah v trebišovskej rómskej osade 23. februára 2004 ukončil po dvoch týždňoch nepokoje na východnom a strednom Slovensku
Pavlovce nad Uhom, Čaklov, Trhovište, Levoča. Na týchto a iných miestach vykradli pred dvadsiatimi rokmi potraviny. Napríklad v Drahňove v okrese Michalovce našli predavačky ráno obchod úplne vyrabovaný. V ten istý deň večer asi päťdesiat Rómov prepadlo potraviny v Čiernej nad Tisou, zranené boli aj predavačky, informovali médiá. Polícia obvinila trinásť ľudí.
Médiá na Slovensku vo februári 2004 opisovali udalosti tak, že páchateľov kolektívne označovali ako Rómov. Jednoducho, boli to „rómske rabovačky“alebo „rómske nepokoje“.
Policajti v okresoch Rimavská Sobota, Revúca a Rožňava posilnili hliadky a pohotovosť v obciach, v ktorých žili rómske komunity. Po incidente v Kameňanoch, kde asi tridsaťčlenná skupina vykradla potraviny a spôsobila škodu okolo tristotisíc korún (necelých desaťtisíc eur), polícia zriadila v obci stanovište a zabezpečila hliadkovanie v okolitých dedinách.
DRAMATICKÉ SITUÁCIE
Na Gemeri mali predavačky strach, opisoval atmosféru týchto dní denník Korzár. Tvrdili, že Rómovia sa im vyhrážajú fyzickou likvidáciou. Predavačka z potravín v Kameňanoch pre Korzár opisovala, ako jej páchatelia povedali, že nekončia, kým nedôjde k nejakej tragédii.
Nepokoje spustila takzvaná Kaníkova reforma. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník (SDKÚ-DS) v snahe motivovať sociálne odkázaných ľudí pracovať pristúpil k znižovaniu dávok, mnohí tak ostali zo dňa na deň bez príjmu. Išlo o opatrenie, ktoré malo spružniť pracovný trh – v nasledujúcich rokoch sa ukázalo, že nezamestnanosť aj v dôsledku tohto opatrenia prudko klesla. Lenže na začiatku prudko klesli príjmy tých najchudobnejších, ktorí prácu nemali.
Znalec tohto prostredia Tomáš Hrustič z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied na základe svojich skúseností hovorí, že nepokoje v rómskych komunitách
V budove školy sedeli zbití ľudia, s jedným z nich sme šli na ošetrenie. Starší pán mi vravel, že sa od strachu pomočil, boli tam aj ženy a deti. Jedného našli utopeného v potoku prikrytého kobercom.
Klára Orgovánová v roku 2004 splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity
ani následný policajný zásah už v súčasnosti nerezonujú.
„Skôr sa to z času na čas objaví v konverzáciách v konkrétnych lokalitách, kde sa to stalo. Okrem toho sa tieto spomienky vybavia ako reakcie na aktuálne udalosti podobného charakteru, napríklad razia v Moldave a policajné násilie v rôznych prípadoch, a ako potvrdenie, že Rómovia sú stále terčom mocenského násilia,“hovorí Hrustič.
Reforma sociálnych dávok v roku 2004 bola reakciou na nefunkčnosť dovtedajšieho sociálneho systému, keď pre mnohých ľudí, najmä mnohopočetné rodiny, bol príjem bez práce vyšší ako príjem z práce a vytváral takzvanú pascu chudoby.
Nepokoje boli spôsobené nespokojnosťou niektorých prijímateľov s tým, že sa im znižujú dávky, a len postupným nábehom možností získať vyššiu dávku. Chudobným rodinám prudko klesol garantovaný príjem, ale trvalo mesiac až dva, kým začali nabiehať rôzne príplatky a iné možnosti.
„Pre bežného človeka aj s minimom úspor by to nebolo až také šokujúce, ale pre veľmi chudobnú rodinu v hmotnej núdzi to často znamenalo traumu. V tomto šokovom prístupe vidím aj hlavnú príčinu nepokojov. Samotné nastavenie systému malo zmysel, bolo všeobecne prijaté a v zásadných nastaveniach sa počas nasledujúcich dvadsať rokov ani nemenilo,“hovorí vtedajší štátny tajomník ministerstva práce Miroslav Beblavý (SDKÚ-DS).
KEĎ KRADNE JEDEN, OBVINIA VŠETKÝCH
„Spomínam si na to. Nič nevysvetľovali policajti. Len nás brali a bili. Keď chceli vziať otca, bránil som ho, tak bili aj mňa. Po obuškoch mu ostali jazvy, dvakrát bol operovaný na chrbticu,“spomína Ernest Zajac a ukazuje aj svoje jazvy.
Sme dvadsať rokov po týchto udalostiach na Ulici Ivana Kraska v trebišovskej osade, v ktorej dnes žije štyritisíc ľudí. Obvyklý obrázok: zablatená cesta, pomedzi mláky kľučkujú tí, čo si na celý mesiac nakúpili múku, cukor, olej a iné potraviny. Dnes sa vyplácali dávky. Plné tašky a vozíky znamenajú, že rabovačky už nehrozia.
Pred dvadsiatimi rokmi bola na Slovensku nezamestnanosť na úrovni 16,5 percenta, no v okresoch na východe to bolo oveľa viac a bežne presahovala aj 30 percent. V Trebišove to tak bolo. V januári 2024 je na Slovensku nezamestnanosť 5,2 percenta.
Štyridsiatnik Ernest Zajac hovorí, že vtedy nekradli, iba doplatili na to, že „keď kradne jeden, obvinia všetkých“. Jeho sused Dezider Pulko má päťdesiat, pracuje v miestnej škole. Má zmluvu na neurčitý čas, na čo je hrdý. „V ten deň som išiel na návštevu k bratovi do väzenia. Keď som sa vracal do osady, stáli tu policajti a nepustili ma. Áno, bola tu ‚rabovačka‘ v potravinách Joko, tie už dnes nie sú, chodíme do Tesca,“spomína Pulko. Po razii začal pracovať v miestnej občianskej poriadkovej službe.
Modriny po kopancoch a úderoch už za dvadsať rokov v Trebišove vybledli, trestné oznámenie na „kukláčov“vtedy zo strachu nikto nepodal.
„Idem do lesa na drevo a polícia už kričí – kde idete? Ideme sebe na drevo, vravím im. Nemáte nárok, kričia na mňa,“takto stručne zhrnul svoju situáciu ďalší obyvateľ osady Michal Pohltko. Ostatní trebišovskí Rómovia tvrdia, že jeho rodina je najchudobnejšia z chudobných.
Spolu so ženou a štyrmi malými deťmi – Michalom, Andrejom, Jožkom a Milanom – živoria v jednej izbe polorozpadnutého domu na Ulici Ivana Kraska. V izbe nie je takmer nič; iba posteľ, kde sa snažia v mraze zohriať pod špinavou perinou otec a jeho traja chlapci, vedľa nej stojí vyhasnutá piecka na drevo a skrinka s televízorom. Nad posteľou visí na stene akási deka, na okne záves. V dome nie je voda.
Jediným cenným majetkom Michala Pohltku, ktorý kedysi tri roky pracoval v technických službách, je kožená aktovka. Visí na klinci vo výške dvoch metrov nad zemou. To aby na tašku nedosiahli deti a nemohli zapatrošiť dokumenty.
„Sestra už žije dvanásť rokov v Londýne. Pošiel by som aj ja tam, žeby som dačo sebe zarobil, ale nemám pas, nevezmú ma do Anglicka na prácu,“vraví Pohltko ležiac v posteli. Sotva to dopovie, vypnú prúd a obrazovka zhasne. V izbe je prítmie, v ktorom sa pri televízore črtá čosi svetlé. Deťmi nedojedená a medzičasom zamrznutá pšeničná placka so zemiakovou kašou.
NASADENIE POLÍCIE SPOLU S ARMÁDOU
Vtedajší minister vnútra Vladimír Palko (KDH) si na udalosti spomína celkom jasne. „Netrvalo to dlho, ale bolo to dramatické tým, že na niektorých miestach dochádzalo k neskrývanému, otvorenému kradnutiu v obchodoch pred očami predavačov. To bolo niečo, čo už generácie nezažili,“hovorí.
Rabovačky sú sociálny fenomén. Slovensko ich zažívalo intenzívne po skončení 1. svetovej vojny. Vtedy sa diali bez rozdielu farby pleti páchateľov v povojnovom zmätku a v novom štáte, ktorý vznikol po rozpade Rakúska-Uhorska. V roku 2004 sa to dialo špecificky zo strany obyvateľov osád.
A treba si pripomenúť, že sa to dialo v štáte, ktorý sa mal stať o dva mesiace členským štátom Európskej únie. Práve členstvo v Únii v nasledujúcich dvoch rokoch spustilo silnú migračnú vlnu často práve tých najchudobnejších ľudí zo Slovenska.
Už v roku 2006 sa zo Slovenska vysťahovalo 169-tisíc ľudí do zahraničia, najtypickejšie si hľadali nové miesto na život vo Veľkej Británii.
Späť však k dramatickému februáru 2004, keď si ešte mnohí nevedeli predstaviť, že sa bude dať voľne cestovať po krajinách EÚ. „Samozrejme, nemožno hádzať všetkých do jedného vreca,“hovorí exminister Palko a pokračuje.
„Miestami sa mi však zdalo, že niektoré lokálne komunity sa úplne ‚pobláznili‘. Nemyslím tým, že by niekde celá miestna komunita páchala trestnú činnosť. Mám na mysli skandovanie rómskej mládeže ‚my budeme kradnúť‘ pred televíznymi kamerami a podobne.“Medzi obyvateľmi osád funguje fenomén, ktorý sa označuje ako „rómska pošta“, teda rýchle šírenie neoverených informácií. V takejto atmosfére človek podľahne dezinformáciám a manipuláciám veľmi rýchlo.
Udalosti nabrali rýchly spád. Exminister si spomína, že v pondelok ráno to ešte nevidel dramaticky, ale cez deň sa situácia na východe zhoršovala a večer na otočku letel lietadlom do Trebišova.
„Tam to bolo najdramatickejšie, lebo páchatelia sa pohybovali vo väčšom množstve, hádzali na policajtov kamene. Policajní riaditelia Prešovského a Košického kraja zvládli situáciu pokojne a na jednotku. Myslím, že v utorok som pozval na stretnutie zástupcov televízií, kde som ich poprosil, aby boli v spravodajstve opatrní v tom, aké zábery vysielajú, aby to nebolo čosi, čo bude motivovať k ďalším rabovačkám,“pokračuje Palko.
Napriek použitiu donucovacích prostriedkov a jazvám po obuškoch, ktoré majú niektorí ľudia dodnes, si exminister nemyslí, že zásah polície bol tvrdý. Pripomína, že nešlo vtedy len o krádeže, ale aj poškodzovanie majetku, dochádzalo k hádzaniu kameňov na policajtov, napadli aj predavača.
Na dramatické dni spomína tak, že mali dve úlohy. Prvou bolo ukázať spoločnosti a najmä potenciálnym páchateľom, že polícia si príde po každého rozpoznaného páchateľa k nemu domov. Druhá úloha bola ťažšia. Prísť si po páchateľov tak, aby nedošlo k ľudským tragédiám v emotívne vypätej situácii.
„Tí páchatelia sa skrývali vo svojich rodinách. Keď som si predstavil, že by malo zahynúť nejaké dieťa, zalieval ma pot. Celkovo boli zatknuté desiatky osôb. V stredu na zasadnutí vlády bol schválený môj návrh na spoločné hliadkovanie policajtov a vojakov. Nasadenie armády vyznieva dramaticky, ale šlo o psychologický účinok. Ďalší deň už bol na Slovensku pokoj. Polícia si zaslúži pochvalu,“dodáva Palko s tým, že následné vyšetrovanie nepreukázalo, že by za rabovačkami stála nejaká organizovaná skupina.
Akcelerátorom nepokojov a rabovania bolo televízne spravodajstvo. V časoch, keď ešte neboli sociálne siete, práve ono šírilo informácie do každého domu, bytu či chatrče v osade.
REPRESIA HLAD NERIEŠI
Na udalosti spred dvadsiatich rokov si spomína vtedajšia splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová ako na mimoriadnu udalosť, keď bol postup vlády voči nepokojom nevídaný. Hovorí, že len v Trebišove bolo nasadených viac ako tisíc policajtov a vojakov, vodné delo a vojenská technika.
„V pozícii splnomocnenkyne som prežívala krušné chvíle, pretože to vyzeralo, že stojím proti všetkým rezortom a ja som urobila niekde chybu. K tomuto názoru sa, samozrejme, pripojili aj niektoré rómske reprezentácie a podali na mňa trestné oznámenie, že podnecujem demonštrácie,“hovorí.
Nakoniec dal minister práce návrh na odvolanie splnomocnenkyne. Niekto musel padnúť a nemal to byť politik. Na rozhovor ju pozval prezident Rudolf Schuster a koaličná rada si ju predvolala na vysvetlenie. „Výsledkom bolo, že ma neodvolali, aj keď musím povedať, že som si to vtedy želala,“spomína.
Bývalá splnomocnenkyňa spomína, ako jej zatelefonovala Trebišovčanka – nebola to Rómka – a povedala jej, že musí niečo urobiť, pretože policajti ráno vymlátili osadu a odvážajú Rómov autobusom a oni nevedia, čo sa deje. Zavolala ministrovi vnútra Palkovi a ten ju hneď prijal.
„Nepohodli sme sa s ministrom vnútra, pretože jeho názor bol, že ‚Rómovia zaútočili na našich ľudí‘ a hádzali kamene na policajné auto. Po rozhovore som kúpila letenky a rovno z úradu sme s tromi kolegami odleteli do Košíc a Trebišova. Boli sme tam skôr ako premiér a minister vnútra, ktorí odleteli do Košíc a urobili tlačovku.“
Dodnes si pamätá niektoré situácie z Trebišova: opisuje opáskovanú osadu a okolo nej v niekoľkých zástupoch policajtov so štítmi z plexiskla. Bol večer, úplne ticho.
„Podali mi hlásenie o zásahu. V budove školy sedeli zbití ľudia, s jedným z nich sme šli na ošetrenie. Starší pán mi vravel, že sa od strachu pomočil, boli tam aj ženy a deti. Jedného našli utopeného v potoku prikrytého kobercom, myslím, že vyšetrovanie bolo ukončené ako nehoda, aj keď sme namietali a chceli sme, aby bola pitva skontrolovaná. Do rána sme sa rozprávali s policajtmi, ktorí mi vysvetľovali, že zásah bol adekvátny,“pokračuje Orgovánová.
Splnomocnenkyňa mala vtedy pocit, že práca, ktorú s kolegami robia, je zbytočná, že z tejto biedy sa nedá dostať, že používame nesprávne postupy, lebo vzájomná nedôvera medzi majoritou a minoritou je obrovská a priepasť neprekonateľná.
„Bolo jasné, že Trebišov musel prísť, nepokoje bolo treba zastaviť. Ale výsledkom nebola široká diskusia. Nakoniec došlo k stretnutiu s ministrom práce, predložili sme mu návrh opatrení, ako to zvládnuť. Vtedy sa prijal aspoň program terénnych sociálnych pracovníkov.
Ten, kto túto situáciu nevyužil vo svoj prospech, boli Rómovia samotní, teda rómska reprezentácia,“dodáva Orgovánová.
AKO JE TO DNES?
Kam sa posunul sociálny systém na Slovensku za dvadsať rokov? Na jednej strane sú dávky adresnejšie, na druhej v pasci chudoby stále zostáva množstvo ľudí aj z osád. Celé roky sa systém dávok nemenil, len sa naviazal na životné minimum, teda trochu narástla dávka v hmotnej núdzi. Problém je, že životné minimum je len technická, umelo nastavená veličina, ktorá neodráža skutočné životné náklady.
Parlament v júni 2022 schválil takzvaný balíček navrhnutý ministrom financií Igorom Matovičom (hnutie Slovensko, predtým OĽaNO). Úpravy znamenali zrušenie príspevku pre prvákov. Najchudobnejší dostali len malý daňový bonus a štát vzal polovicu prídavkov deťom, ktoré rodičia neposielajú do školy. Tie peniaze už nedostávajú rodičia, ale obec.
Balíček pomohol len ľuďom, ktorí pracujú, nie nezamestnaným Rómom. Aby dostal zamestnanec najvyšší daňový bonus na dieťa (140 eur na dieťa do 18 rokov a 50 eur na staršie dieťa), musí zarobiť mesačne najmenej 800 eur. Nepracujúci Rómovia sa môžu spoliehať len na dávky v hmotnej núdzi a aktivačný príplatok, ktorý oživili. Nemenil sa ani systém prídavkov na deti, len sa zvýšili na 60 eur.