Ide o slobodu
Novinári musia hovoriť o zastrašovaní. Ataky na nich prekročili akékoľvek akceptovateľné medze
Dobrý deň, žiaľ, posteľný rošt, o ktorý ste mali záujem, už bol predaný. Ak by ste ale mali záujem, mám na predaj kvetinovú stenu a tiež dve garniže a starý periňák. Ten periňák viem darovať aj za odvoz. Grátis rád darujem aj párik anduliek vlnkovaných (Melopsittacus undulatus), samička dobre znáša a rada hniezdi, samček je zdravý, s lesklým perím a pravidelným vzorom na krídlových letkách (od dobrého prvochovateľa).“Aj takto som zvykol odpisovať na emaily, v ktorých sa anonymní autori vyhrážali mne, či mojej rodine, že si ma niekde počkajú. Ojedinelé odkazy plné vulgarizmov a nechutných urážok sa znásobili po marci 2023, keď na mňa a komentátorov Mariána Leška a Michala Havrana podal Smer trestné oznámenia. Humor bol asi jediným spôsobom, ako si vnútorne nepripúšťať, že tam vonku môžu byť naozaj šialenci, ktorí by boli schopní si svoj nesúhlas s mojimi názormi ventilovať aj násilím.
Drvivá väčšina píšucich už na moje „andulky“nereagovala a mne sa vždy aspoň trochu uľavilo. Často som sa však pristihol pri tom, že rozmýšľam, ako asi vyzerá človek, ktorý je schopný napísať, že si mám dávať pozor na svoje deti, „ktoré nebude škoda, veď z nich budú takisto nepriatelia Slovenska“alebo že „ma dajú na Kuciaka“. Keď sme sa o tom rozprávali s kolegami z médií, vysvitlo, že to riešime mnohí, len o tom nerozprávame. Každý novinár či novinárka mi povedali, že sa nechcú sťažovať, aby to nevyzeralo, že prosia o lacnú ľútosť. „Musíme to vydržať, patrí to k našej práci,“zaznelo väčšinou a téma bola uzavretá. Ale je to naozaj tak?
Stiahnutie sa Zuzany Kovačič Hanzelovej z verejného priestoru, je vážnym signálom, že miera atakov na novinárov prekročila akékoľvek akceptovateľné medze. Aj keď vyhrážkam a urážaniu čelí u nás nemalé množstvo novinárov, sú to najmä ženy-novinárky, ktoré sú najčastejšími obeťami internetového zastrašovania a sú vystavené oveľa väčšej miere nechutnosti a online šikany. Útoky na ne majú totiž často aj grafickú podobu, sú sexualizované a mieria na ich intimitu. Vyhrážanie sa znásilnením je odporná vec, na ktorej odsúdenie nepotrebujete byť súčasťou „toho správneho“politického tábora. Z radov vládnych politikov však žiadne vyjadrenie neprišlo. A pritom sú to práve politici, ktorí by svojím apelom na voličov mohli tieto praktiky zastaviť. Zjavne im však táto situácia vyhovuje. Preto je dôležité, aby začali rozprávať novinári.
Od nástupu sociálnych sietí sa u nás štandardizoval zvláštny spôsob práva na reakciu v podobe nevyžiadanej priamej pošty, ktorá má ďaleko od vecnej kritiky. Ide poväčšinou o úbohé uľavovanie si vulgarizmami, urážanie, až po priame vyhrážky ublížením na zdraví. Často k tomu nepriamo, ale aj priamo, nabádajú sami politici. Vyberajú terče, načasovanie aj tému. A nemusí ísť len o novinárov. Stačí si spomenúť na Tarabu a jeho útok na dcéru prezidentky, či Matovičov atak na Zuzanu Baťovú.
Kde je tá hranica, po ktorú by to ktokoľvek mal znášať? A vôbec, prečo by akékoľvek takéto zastrašovanie malo byť čo i len na moment ospravedlniteľné? Je v poriadku vynadať v reštaurácii čašníkovi, dourážať ho, vyhrážať sa mu zabitím a nakoniec ho fyzicky napadnúť len preto, lebo nám nechutilo? A chceli by sme vôbec žiť v spoločnosti, kde by sa akákoľvek nespokojnosť riešila takto? .
Aj keď o tom novinári nerozprávajú, sme v situácii, keď tu renomovaní žurnalisti čelia na dennej báze takej miere internetovej šikany a vyhrážok, že mnohí sa necítia v tejto krajine bezpečne. Ak ste podobným špinavostiam vystavený dlhodobo, trpí tým nielen vaša práca, ale aj duševné zdravie. Je to vážny problém, o ktorom sme pramálo diskutovali a je načase začať. Ak o tom budeme mlčať, časť politického spektra bude naďalej využívať tento spôsob likvidácie novinárskej kontroly, čo môže úplne zmeniť stav slobody médií u nás.