Dnes už nežijem ako obeť
Trvalo mi roky uvedomiť si, že to, čo sa mi v živote dialo, boli rôzne formy násilia, hovorí Nika Macinská
Nika Macinská sa pred pár dňami na sociálnej sieti zapojila do verejnej debaty o znásilneniach. O sexuálnom násilí, ktoré sama zažila, sa rozhodla rozprávať aj preto, aby povzbudila iné obete. „Nechcem, aby si ženy, ktoré zažívajú akékoľvek násilie, po prečítaní môjho príbehu povedali, že im sa predsa nestalo čosi také hrozné ako mne, a preto by o tom možno mali mlčať. Nemali. Akákoľvek forma násilia je zlá a nikto z nás ju nemusí strpieť,“hovorí.
V statuse na sociálnej sieti ste nedávno napísali, že ste v živote zažili zneužívanie niekoľkými mužmi, ktorí vám boli blízki. Najskôr vás obťažovali rodinní príslušníci. Uvedomujem si, že musí byť neskutočne ťažké o tom hovoriť. Viete už dnes s odstupom času opísať, čo sa stalo a ako ste sa cítili?
Posledných pár rokov sa mi v hlave mihajú myšlienky o tom, že chcem a budem hovoriť aj o sexuálnom násilí. Stále vidím okolo seba zľahčovanie tejto témy a viem, ako veľmi to ľudí, ktorí to prežili, dokáže bolieť. Od momentu, keď ste sa mi ozvali s prosbou o rozhovor, až do tohto okamihu som cítila stiesnenosť, zažila som intenzívnejšie flešbeky, mala som pochybnosti o tom, či sa s vami vôbec stretnem, niekoľkokrát som to chcela celé zrušiť, vykašlať sa na to a žiť si svoj teraz už pekne uprataný život…
Ale je tam jedna vec, ktorá ma neustále posúvala k tomu, aby som hovorila. Nefandím si natoľko, aby som dúfala, že zachránim všetkých. Ale ak moje svedectvo toho, čo sa mi dialo, ako som sa cítila a čo som prežívala, pomôže komukoľvek na strane preživších a zároveň ak to povzbudí ostatných otvorene hovoriť o tom, čo všetko je násilie a kde všade na nás číha, tak hovoriť budem. Aj keď to naozaj nie je ľahké a vynárajú sa mi všetky možné obavy z toho, čo to môže spustiť, lebo idem s vlastnou kožou na trh. Je to iné než hovoriť o násilí všeobecne a teoreticky.
Prvý raz som sexuálne násilie zažila, keď som mala asi 6 alebo 7 rokov. V tom čase som vôbec netušila, že to, čo odo mňa moji dvaja starší bratranci počas prázdnin na dedine u babky chcú, je čokoľvek sexuálne. V mojom slovníku také slovo neexistovalo. Začalo sa to „nevinne“. Vymysleli si hru, pri ktorej sa vyzlečieme a pozrieme sa, kto „tam“čo má. No zašlo to oveľa ďalej ako k pozeraniu. Chceli sa dotýkať. Čoraz viac. Bolo to čudné. Nevedela som, čo s tým, ale tvrdili, že to bude naše tajomstvo. Vraj to nesmiem nikomu povedať, a ak to predsa urobím, povedia, že som si to všetko vymyslela.
Potom som tieto zážitky vypustila z hlavy. Bolo to jednoduchšie. Z času na čas sa to objavilo ako náhla spomienka, ktorú som rýchlo zahnala, ako sa dalo. Bola som vzorná žiačka so samými jednotkami. V škole som nemala extra veľké problémy, s učením určite nie, bolo pre mňa bezpečné zamerať sa na výkon. Samozrejme, takto to vidím dnes, s odstupom a so všetkými vedomosťami, ktoré už mám. Vtedy som o tom nerozmýšľala. Bol to automatický až podvedomý obranný mechanizmus. S čím som problém mala, bolo nadväzovanie vzťahov a priateľstiev. Nevedela som, ako na to.
Obete sexuálneho násilia o svojom trápení často nechcú a nedokážu hovoriť. Niektorí sa však snažia vysielať okoliu nepatrné signály, že niečo nie je v poriadku. Robili ste to aj vy?
V tom čase ešte nie. Bolo to všetko zatvorené hlboko v mojej duši. Môj život nejako plynul. Nemám veľa spomienok na detstvo. Dnes už viem prečo, keďže to zvyčajne býva následok traumy. Kiežby sa však moja trauma bola skončila touto epizódou. Toto bol iba začiatok. Viem len to, že som o tom nikdy nikomu nepovedala. Tvárila som sa, že sa to nestalo, že to neexistuje.
Ako vás ako dieťa zneužitie zmenilo?
Na toto neviem úplne jednoznačne odpovedať. Myslím, že to u mňa spôsobilo spomínaný strach a nedôveru voči ľuďom. Ešte viac ma to vzdialilo od možnosti a schopnosti nadväzovať priateľstvá. Bola som utiahnutá, hanblivá, ustrašená. A nemyslím, že tomu niekto z môjho okolia venoval akúkoľvek pozornosť. Bola som to „dobré dievča“, ktoré urobí všetko, čo mu kto povie.
O ďalších šesť rokov, keď ste mali dvanásť alebo trinásť, sa vás pokúsil znásilniť vedúci v letnom tábore. Môžete opísať okolnosti, za ktorých sa napadnutie odohralo?
Ťažko sa mi vracia k tejto spomienke… Bolo to veľmi nepríjemné a dlhé roky som žila v presvedčení, že je to moja chyba a že si za to môžem sama.
V tom letnom tábore boli dospelí vedúci a mladší vedúci, čo boli praktikanti, ktorí mali okolo 18 rokov. Bol to stanový tábor niekde v južných Čechách. Strávila som tam dve letá za sebou. Počas prvého leta som sa na konci tábora platonicky zamilovala do jedného z praktikantov. Keď som tam prišla ďalší rok, bývala som v stane so starším dievčaťom, ktorému sa páčil iný praktikant. Bola to detská letná láska. Oni dvaja však mali skvelý nápad, že na konci tábora budú spať spolu v stane. A ja som mala ísť do stanu praktikanta, ktorý sa mi páčil. Tá myšlienka sa mi však až tak veľmi nepáčila, ale kamarátka nástojila na tom, aby som to urobila, lebo oni dvaja chcú byť spolu.
Tak som sa v noci po večierke ocitla v stane s o niekoľko rokov starším chlapcom. Keď zo mňa začal sťahovať šaty a hovoril, že je jasné, prečo som prišla, že to určite chcem, zostala som vydesená a paralyzovaná. Vedela som pramálo o sexe a ani len jedinou bunkou tela som nič také nechcela. Neviem, ako som sa odtiaľ dostala. Mám na to len veľmi matné spomienky.
Nevedela som si predstaviť, že o zneužívaní niekomu poviem. Bála som sa, čo si budú myslieť. Ako sa na mňa budú pozerať. Či si to ku mne znovu niekto ďalší dovolí. Bolo to, akoby som tú špinu, o ktorej som vedela iba ja, ukázala všetkým ostatným. A potom by si všetci mysleli, že som špinavá. Bola to desivá predstava.
Kto okrem vás vedel o tom, čo sa udialo? Pomýšľali ste na to, že ho udáte na
polícii alebo niekomu poviete, čo vám chcel urobiť?
To, čo nasledovalo na druhý deň, zmenilo môj život nadobro. Mala som oblečenú jeho flanelovú košeľu namiesto tej svojej, no ja som si to vôbec nevšimla. Všimla si to však jedna z vedúcich. Jeden by si pomyslel, že výborne, tu sa niekto postará o dievča, dieťa v pionierskom tábore. Opak však bol realitou. Vynadala mi, vyhrážala sa, že sa to všetci dozvedia, že to musí nahlásiť rodičom, že som toto urobila, že si o mne nemyslela, že by som bola schopná vyspať sa s vedúcim. Cítila som sa totálne ponížená a bezmocná.
Po návrate domov si pamätám len otcovo vypočúvanie. Kládol mi otázky, ktorým som vôbec nerozumela. Pýtal sa na podrobnosti, čo sme robili, ako sme to robili. Bolo to strašne nepríjemné a ja som len chcela mať od toho všetkého pokoj. No keď som mu odpovedala, že som nič z toho, o čom hovorí, nerobila, neprestával a hovoril o všemožných sexuálnych praktikách. Pripadalo mi to nechutné a cítila som sa bezmocne. Nechcela som ani len počúvať o tom, čo rozprával. A tak som nakoniec na všetok jeho nátlak odpovedala kladne. Priznala som sa k niečomu, čo som nikdy neurobila, k niečomu, čomu som v tom čase ani nerozumela.
Potom prišlo sexuálne zneužívanie vlastným otcom. Spomínate si, ako sa to začalo?
Začalo sa to niekedy v tom čase, po incidente v pionierskom tábore. Vtedy som sa po prvýkrát v noci zobudila na to, že sa ma dotýka. Bola som úplne zaseknutá. Nedokázala som sa pohnúť. Celú noc som potom nespala. Nevedela som ani plakať, ani myslieť. Mala som pocit, že neviem ani dýchať, a cítila som sa strašne špinavá. A potom sa to dialo niekoľko rokov.
Vlastne neviem, ako som to prežila. Nespávala som, snažila som sa bdieť, aby nemohol prísť nepozorovane do izby, aby som mohla byť bdelá a reagovať. Ak sa mi totiž podarilo nezaspať, odišiel. Ale nedá sa nespať každú noc a celú noc. A tak som sa pravidelne budila na to, že sa ma dotýka. Raz som sa zobudila na to, že mám v ruke jeho penis. Inokedy na to, že sa ma dotýka na mojich intímnych miestach. Potom zase na to, že sa ma snažil dráždiť orálne. Nepamätám si koitus. Pamätám si však, ako som to všetko neznášala. A ako som neznášala seba. A ako som s tým vtedy nevedela nič urobiť.
Ako ste ako dieťa prežívali fakt, že to robil jeden z vašich najbližších ľudí?
Otec mi niekedy vysvetľoval, že to, čo robí, je úplne v poriadku. Lebo to je súčasť výchovy a vzdelávania. Že s jeho generáciou sa nikto o sexe nebavil a že to nebolo správne. A vraj na to už ľudia prišli, že takto je to lepšie – rozumejte, sexuálne zneužívať deti. Samozrejme, že takto to on nepomenoval.
Lenže ja som svojim rodičom verila. Zvlášť keď mali vždy pravdu. A ja som bola predsa malé decko, ktoré ničomu nerozumie. Môj otec je vysokoškolsky vzdelaný človek, už za socializmu mal vedúcu pracovnú pozíciu vo veľkom podniku. Bol uznávaný odborník vo svojej oblasti. No mohla som mu neveriť? Mohla som spochybniť jeho slová? A tak sa to vo mne všetko bilo.
Povedali ste niekomu o tom, čo vám otec robí?
Nepovedala som to nikomu. Bola som zmätená. Myslela som si, že ak je pravda, že takto to má byť, tak nemám čo riešiť. Ak to tak byť nemá, čo sa mi zdalo dosť pravdepodobné, nikto mi neuverí. Lebo veď otcovi uveria skôr. A nie raz mi povedal, že o tom nesmiem nikomu povedať. Lebo ak to urobím, stane sa niečo veľmi zlé.
Ak by som to všetko neprežila, ako dospelá žena by som pri čítaní podobných výpovedí detí možno reagovala podobne, ako reagujú mnohí ľudia, keď hovoria veci ako: „Veď to nie je možné, musela si vedieť, že to nie je normálne. Však v trinástich rokoch musíš vedieť, ako funguje telo a sex.“Lenže nezabúdajte, že trinásť rokov som mala v 1988. Nebol internet, nebola literatúra, neboli časopisy. Nebolo nič. Len rodičia a učitelia. Takže nie, nevedela som ničovaté nič.
No zároveň chcem povedať, že aj napriek tomu, že dnes je oveľa lepší prístup k informáciám, ak sa takéto niečo stane – myslím tým sexuálne zneužívanie –, dieťa nemá najmenšiu možnosť s tým niečo urobiť. Zostane vydesené, chce na to nemyslieť, chce byť v bezpečí, chce zabudnúť. Chce žiť. Ako sa len dá. Problém je v tom, že ten „život“je nakoniec len prežívanie. Nemá hĺbku. Nemá chuť. Nemá zmysel. Prečo by to dieťa malo komukoľvek dospelému dôverovať?
Nesnažili ste sa ani o nejaké náznaky, napríklad smerom k mame?
Oveľa neskôr, keď som bola na strednej škole, som kúpila knihu s názvom Neplakala som, keď otec zomrel a dala som ju mame na nočný stolík. Netuším, kde skončila. Nikto o nej nikdy nehovoril. V 4. ročníku na gymnáziu som šla povinne do centra, v ktorom nám robili testy vhodnosti povolania, a každý z triedy mal osobný pohovor s pracovníčkou tohto centra. Keď som tam u nej v kancelárii sedela, ani neviem ako a prečo, ale rozplakala som sa. Navrhla mi, aby som prišla na skupinové stretnutie. V tej chvíli som si aj myslela, že by som tam šla, že by mi azda niekto mohol pomôcť. No nakoniec som aj tak nenabrala odvahu. Nešla som tam.
V tom čase sa otec ešte stále pokúšal o sexuálny kontakt. Pamätám si na „služobnú cestu“do zahraničia, kde ma potreboval ako tlmočníčku, lebo nevedel po anglicky. Strašne som s ním nechcela ísť sama. Vedela som, že ma čaká peklo. Vyjednávala som, že chcem mať aspoň samostatnú izbu v hoteli. Mama nepočúvala. Vraj by to bolo drahé. Vtedy už spolu podnikali, bolo to tesne po revolúcii a ja som stále bola rukojemníčkou v tej šialenej hrôze.
Myslíte si, že vaša mama vedela o tom, že vás otec zneužíva? Nevytušila to?
Nemyslím, že mohla nevedieť, čo sa deje. Ak sa vám muž takmer každú noc vytratí zo spálne na nejaký čas, asi by vám mohlo dôjsť, že tu niečo nesedí. Nemyslím, že mala taký tvrdý spánok, že sa nikdy neprebudila. Tvárila sa, že je všetko v poriadku. Že otec je len starostlivý, že nás chodí v noci zakrývať, lebo nevieme normálne spať a stále sa zo spánku odkopeme.
Sme tri sestry. Mama nás všetky zradila. Je spoluzodpovedná za násilie, ktoré bolo na nás páchané. Raz, keď sme boli na návšteve u maminej sestry, otec šiel po moju mladšiu sestru k babke. Cestou domov ju zbil. Bolo to tri týždne po tom, ako povedala mame, čo jej robil v noci a že to robí aj mne, lebo až vtedy pochopila, čo vídavala v noci zo svojej hornej postele. Mama na ňu kričala, že si to všetko vymýšľa a že to má z kníh, ktoré stále číta.
On vtedy zastavil na poľnej ceste, vytiahol sestru z auta a zbil ju do krvi. Popravde, často nás bil. On to volal „masáž“. Keď prišiel so sestrou od babky, strhol sa zmätok. Ale zase raz nie správnym smerom. Každý na niekoho kričal, mám to vo svojich spomienkach spojené s informáciou o zneužívaní. Ja som len stála a všetko pozorovala. Nepovedala som ani slovo. Bola som ako obarená. Dlho, veľmi dlho som v sebe dusila túto situáciu. Až po mnohých rokoch som prosila sestru o odpustenie, že som vtedy bola ticho.
Viaceré obete sexuálneho predátora Jeffreyho Epsteina vypovedali, že boli už pred stretnutím s ním sexuálne zneužívané a že majú pocit, že boli preto preňho ľahšou obeťou. Myslíte si, že to tak bolo aj vo vašom prípade?
V tom čase som určite nerozmýšľala tak, že ma akýkoľvek zážitok „predurčil“na ďalšie zneužívanie. Ani dnes sa na to tak nepozerám. Ak sa niekto rozhodne páchať akékoľvek násilie, je to len jeho zodpovednosť. Neexistuje obeť, ktorá chce byť obeťou. Neexistuje obeť, ktorá si „pritiahne“do života to zlé. Obeťou násilia sa nestávame zo svojej viny ani „predurčenosti“.
Nebola som zodpovedná za násilie spáchané voči mne, keď som bola malé dievčatko u babky na prázdninách. Nebola som zodpovedná za násilie spáchané voči mne ani ako zaľúbená pubertiačka v letnom tábore. Nebola som zodpovedná za násilie spáchané voči mne ako dospievajúce dievča v posteli svojej detskej izby a nebola som zodpovedná ani za násilie spáchané voči mne v spálni môjho domu. Zvrátené činy môjho otca a aj to,
Stretla som sa so zľahčovaním násilia zo strany samotných žien, ktoré ho v nejakej forme zažili. Bojíme sa pomenovať násilím to, čo sa nám deje. Lebo si predsa nemôžeme byť isté, či to naozaj násilie je. Spochybňujeme sa a nedôverujeme svojmu úsudku. Sme presviedčané okolím, že to je príliš vážna vec na to, aby sme takéto správanie označili za násilie.
čo ho k nim viedlo, sú čisto len jeho zodpovednosťou.
Nechcem ani, aby bol tento rozhovor o ňom. Alebo o iných agresoroch. To, že opisujem situácie, ktoré som prežila, môže pomôcť iným ľuďom, ktorí to, čo zažili, možno nepovažovali za násilie, prípadne sa neodvážili to za násilie považovať. Môže to iným pomôcť pochopiť prežívanie človeka, ktorý násilie prežil. Alebo pochopiť, prečo s tým nič neurobil v momente, keď sa to dialo. Zároveň chcem poukázať na to, že znásilnenie nie je len to, keď vás niekto v parku strhne do kríkov a tam vás škrtí a bije a sexuálne sa na vás uspokojí. Znásilnenie môže byť aj tiché, aj opakované, aj bez fyzického súboja. A že je to stále znásilnenie. Stále je to násilie.
Moje rozprávanie možno niekomu pomôže pochopiť, že obeť nie je zodpovedná za správanie agresora. Alebo že obeť potrebuje veľa času na to, aby dokázala začať hovoriť o tom, čo sa jej stalo. A že niektoré obete o tom hovoriť ani nikdy nebudú. Možno si niekto konečne prestane robiť žarty z toho, že na sex sú potrební dvaja a je naň potrebný obojstranný súhlas.
Ako ste sa ako tínedžerka vyrovnávali s takouto obrovskou traumou?
Snažila som sa nejako fungovať. Nebolo to vôbec jednoduché. Prežila som takto takmer celú svoju pubertu, respektíve som pre zneužívanie o pubertu prišla. Nemala som príležitosť normálne dospievať so všetkým, čo k tomu patrí. Moje telo sa vyvíjalo a dospievalo a ja som ho neznášala. Myslela som si, že preto, lebo vyzerám tak, ako vyzerám, sa mi to deje. Počúvala som otca, ako mi v noci hovoril, že som krásna. Dlhé roky som neznášala pomyslenie na to, že som krásna. Byť krásna znamenalo utrpenie. Byť krásna znamenalo byť iba objektom niečích chúťok. Predovšetkým zvrátených.
Bola som v tom stratená a zúfalá. Vtedy tomu nikto nevenoval pozornosť, no s dnešnými vedomosťami viem, že som trpela úzkosťami. V tom období som si predstavovala, aké by to bolo, keby som zomrela. Nerozmýšľala som otvorene o samovražde, ale smrť mi chodila po rozume dosť často.
Okrem toho som sa učila. Nešlo o to, že by ma to nejako extra bavilo, ale v škole mi to vždy šlo dobre. Učenie pre mňa nebolo veľmi ťažké. Na základnej škole som mala vždy jednotky, na strednej sem-tam nejakú dvojku. Zmaturovala som na jednotky. Bola som tá vzorná žiačka a študentka. Nikto by nepovedal, že prežívam vnútorné peklo. Nikomu som o tom nepovedala. Po skúsenosti s poradenským centrom som o tom ani len neskúšala niekomu povedať. Hanbila som sa. Nevedela som si predstaviť, že o zneužívaní niekomu poviem. Bála som sa, čo si budú myslieť. Ako sa na mňa budú pozerať. Či si to ku mne znovu niekto ďalší dovolí. Bolo to, akoby som tú špinu, o ktorej som vedela iba ja, ukázala všetkým ostatným. A potom by si všetci mysleli, že som špinavá. Bola to desivá predstava.
Deti dokážu len ťažko uniknúť vzorcom, ktoré vidia vo svojej rodine, no tie, ktoré zažili v detstve traumu, často od útleho veku vedia, akí by ich partneri či partnerky nemali byť. Vedeli ste to aj vy? Čomu ste sa vo vzťahoch chceli vyhnúť?
Nemala som šajnu o tom, aký by mal byť môj partner. Hlavne nemal byť ako môj otec. Ale to bolo žalostne málo na to, aby som bola schopná nájsť si vhodného a hlavne zrelého a zdravého partnera.
S exmanželom ste sa zobrali po krátkej známosti, a ako ste vo svojom blogu napísali, z vašej strany to bolo z nevhodnej motivácie. Čo vás motivovalo vydať sa?
Môj exmanžel mal potenciál vytrhnúť ma z rodiny a ochrániť pred rodičmi. Teda som si to myslela. Naozaj som sa doňho zamilovala a zdalo sa to ako dokonalá láska. Bola som preňho jediná na svete, tá najdokonalejšia, zmysel jeho života. Bol naliehavý. Tá naliehavosť mohla byť pre mňa signálom, že to nezostane iba pri nej, ale pretaví sa to do agresivity. Ale to som vtedy ešte netušila.
Odmalička som bola zvyknutá na manipulatívne správanie, pričom to, že ide o manipuláciu, som, samozrejme, netušila, zistila som to až o veľa rokov neskôr. Bola som zvyknutá aj na vydieranie, na vyhrážanie sa, na pasívnu agresivitu vo forme dlhodobého vymlčiavania vlastnou matkou. Cieľom ticha bolo, aby mi došlo, že som jednoznačne urobila niečo zlé ja. Ak sa dialo niečo, čo sa mi nepáčilo, naučila som sa nebrániť, len aby už bol pokoj. Toto nie je práve najlepší základ dobrého manželstva. Je viac než pravdepodobné, že som s týmto základom „naletela“ďalšiemu agresorovi. A možno aj keby som bola mala viac informácií, nevedela by som to urobiť inak.
S exmanželom ste boli svoji 22 rokov a máte spolu osem detí. Dnes otvorene hovoríte o tom, že vás počas spolužitia viackrát znásilnil. Čakali ste, že by toho bol schopný?
Bolo extra príjemné, ako sa na začiatku vzťahu intenzívne venoval mne a ničomu inému. Nič také som dovtedy nezažila. Cítila som sa výnimočne. Konečne po toľkom utrpení. No nemalo to dlhé trvanie.
Zásadný zlom prišiel po prvom pôrode. Dovtedy bol ku mne exmanžel pozorný a ohľaduplný. Pokiaľ išlo o sex, javilo sa to „bezpečne“. Dokonca netlačil na sex ani počas rizikového tehotenstva. No potom sa to celé otočilo o 180 stupňov a ja som si myslela, že je to moja vina. Že by som mala viac chcieť, byť viac pozorná, venovať mu viac pozornosti… a byť ochotnejšia mať sex. Častejšie. Lebo podľa neho som chcela sex primálo. On chcel mať sex trikrát denne a mať ho iba raz každý deň bolo preňho žalostne málo. Po ohľaduplnosti nezostala ani stopa. Samozrejme, že stále tvrdil, že ma miluje a že ma nikto nikdy nebude milovať tak ako on. Jeho naliehavosť sa postupne zmenila na násilie. Psychické a nakoniec aj fyzické.
Znásilnenie v manželstve nemusí vyzerať len ako bitka manželov, kde ten silnejší – zvyčajne muž – zvíťazí fyzicky a urobí si to svoje, pričom manželka kričí a vzpiera sa. Môže vyzerať ako vyhrážanie sa manželke, že si manžel naplní svoje sexuálne potreby niekde inde. Môže vyzerať ako obmedzovanie slobody pre neprimeranú žiarlivosť manžela. Môže vyzerať ako citové vydieranie, že ho manželka určite nemiluje, lebo s ním nechce mať sex vždy, keď chce on.
A keďže som bola dobre „vycvičená“svojím detstvom, reagovala som na tieto manipulatívne techniky podľa očakávania. Snažila som sa ich vyvrátiť, vysvetľovať, prosiť, sľubovať, presviedčať. Ani jedna z týchto možností však v prípade, že žijete s manipulatívnym človekom, nie je správna. Jediná správna možnosť je nastavenie hraníc. Ale práve to bolo niečo, o čom som nemala ani potuchy.
Sexuálne násilie v našom manželstve malo rôzne formy. Prežila som aj znásilnenie, keď ma exmanžel držal tak pevne, že som sa nemohla ani pohnúť. Každý pokus o pohyb bolel. Tak som sa prestala hýbať. A čakala. Toto som už poznala…
Niektorí si myslia, že sexuálne násilie v partnerskom vzťahu nie je násilím. Podľa prieskumov sú mnohí ešte stále presvedčení, že žena si má plniť „manželské povinnosti“, aj keď sex vôbec nechce. Čo na to hovoríte?
Je až desivé, nakoľko normálne je aj v dnešných časoch myslieť si, že sex je povinnosťou manželky. Ako často sa môžeme stretnúť s názorom, že načo mať doma takú ženu, ktorá je nanič – tým sa myslí, ak nechce sex, kedykoľvek chce muž. Akoby hodnota ženy bola iba v tom, že manžel môže mať sex, kedykoľvek si naň pomyslí. Stále ešte kolujú medzi ľuďmi vtipy, že byť ženatý znamená, že chlap môže a má mať sex zadarmo.
Dlhé roky počas manželstva som sa snažila pochopiť, čo robím zle. Prečo ma už nemiluje tak ako na začiatku. Prečo to už vôbec nie je o mne, iba o ňom. I keď navonok to, samozrejme, vyzeralo ideálne: boli sme neštandardne veľká rodina, on bol pre každého „otec roka“. Pýšil sa
Voči obeti zároveň často cítime ľútosť a súcit, no máme aj zmiešané pocity, nevieme, ako sa k takému človeku správať, ako naňho reagovať. A nechceme, aby sa nám to dialo, nechceme, aby sa na nás ľudia takto pozerali a nevedeli, ako na nás reagovať. Nechceme stratiť ani tých blízkych, ktorých už máme – alebo si aspoň myslíme, že máme – vo svojom živote.
tým, ako mu záleží na deťoch, aký je skvelý, že chce mať toľko detí. No celé to bola fraška, ktorú som dlho podporovala vo viere, že sa to raz zase zmení. Lebo veď on vlastne nemôže za to, že nevie, ako sa správať ako manžel a otec. Jeho otec totiž zomrel, keď bol v puberte, a nemal sa to vlastne od koho naučiť. K tomu všetkému boli jeho rodičia alkoholici, takže to mal v detstve hrozne ťažké. A ja som sa ho snažila chápať a podporovať ho.
Ale detstvo ani žiadne okolnosti ho nijako neospravedlňovali za násilie, ktoré páchal on sám. Naozaj som verila, že to postupne bude lepšie. Že budeme spolu pracovať na našom manželstve, že budeme spolu budovať rodinu.
Trochu to zamotala aj viera. Respektíve nie viera samotná. Ale dogmy a mnohé „pravdy“, ktoré sú ešte aj dnes súčasťou náboženstva.
Akú rolu zohrali dogmy a náboženstvo?
V určitom období svojho života som sa ocitla v kresťanskom spoločenstve. Myslím, že táto skutočnosť výrazne zabrzdila a spomalila moje odhodlanie ukončiť nefunkčné manželstvo. V tom čase som mala na chvíľu nádej, že ma niekto môže pochopiť, a prvýkrát som prehovorila dôverne o zneužívaní, ktoré som v detstve zažívala. Keď som však o tom povedala môjmu exmanželovi, fyzicky ma napadol. Čupela som pri skrini na zemi a plakala.
V cirkvi som o tom povedala niektorým ľuďom a javilo sa to tak, že majú pochopenie. Čo však nemali, boli kompetencie na pomoc. Viera je jedna vec, ale človek, ktorý prežil násilie, potrebuje odbornú pomoc. Nejde o to, že by Boh na to nestačil, no keďže má ľudstvo o tejto problematike už omnoho viac vedomostí a poznatkov ako kedysi, je dôležité ich rozumne využívať.
Spomínam si na jednu staršiu ženu, za ktorou ma poslal pastor, že mi môže pomôcť. Nepomohla. Zapamätala som si jednu vetu, ktorú mi povedala, keď som jej hovorila o tom, ako to u nás doma vyzerá so sexom. Ako on chce každý deň, a keď ja nechcem, potom je zle. Vraj si mám pri tom „štrikovať“v hlave, lebo veď chlapi to skrátka potrebujú. Táto žena nepredstavuje ani vieru, ani Boha a hádam ani cirkev ako takú. Ale takých ako ona je v cirkvi stále dosť veľa.
V snahe riešiť situáciu vo svojom manželstve ste vyhľadali aj terapeuta. Ako to dopadlo? Pomohol vám?
Bolo to v čase, keď som sa so svojou traumou zdôverila niekoľkým bližším ľuďom v cirkvi.
Priznanie, že som v detstve dlhodobo prežívala sexuálne násilie, spôsobilo, že som zostala na niekoľko dní úplne paralyzovaná. Bolo to, akoby sa to celé naraz otvorilo a vyplávali na povrch spomienky, ktoré som mala dlhodobo vytesnené.
Skúsenosť s mojím prvým terapeutom však bola veľmi negatívna. Presviedčal ma o tom, ako mám odpustiť svojmu otcovi, ako si mám predstaviť, že ho objímam a odpúšťam. Keď sme sa dotkli sexuálneho násilia v manželstve, tvrdil, že manžel má na sex nárok. Bez ohľadu na to, koľko a ako to chce, nemám mu nikdy povedať, že je mi to nepríjemné alebo že to bolí. Absolvovala som uňho niekoľko sedení. Zo začiatku sa to javilo dobre, ale postupne prešiel k týmto svojim zvráteným presvedčeniam a ja som k nemu prestala chodiť.
Pomysleli ste po znásilnení v manželstve na rozvod?
Nebola som na rozvod vôbec pripravená. Myslela som si, že to jednoducho nejde. Nemôžem sa predsa rozviesť s ôsmimi deťmi. Ako budem žiť? Z čoho budem žiť? Kládla som si úplne štandardné otázky. Nehovoriac o ďalších problémoch, s ktorými sa ženy v takýchto vzťahoch stretávajú. Bála som sa, že mi zabráni byť s deťmi alebo že mi nedá ani cent. Presne
Uvedomenie u mňa prišlo postupne počas terapie a začala som sa uzdravovať. Dnes už nežijem ako obeť. Nie som obeť iných ľudí, nie som ani obeť systému, ani obeť nespravodlivosti – dosaďte si tam čokoľvek. Som zodpovedná za seba, za svoje rozhodnutia. Za to, ako žijem alebo ako nežijem.
ako iné ženy, ktoré sa boja, že po rozvode skončia na ulici. Prežívala som strach z toho, že ak sa budem chcieť rozviesť, muž to otočí proti mne, deti ma budú nenávidieť a prídem o ne.
Ako dlho vám trvalo, kým ste sa rozhodli pomyslieť na rozvod alebo ho začať riešiť?
Vážne som začala o rozvode rozmýšľať až v čase, keď som skončila v nemocnici na JIS. Nebolo to preto, že by ma exmanžel fyzicky napadol alebo zbil. Ale súviselo to so sexuálnym násilím. Takým, pri ktorom som sa nebránila a radšej urobila, čo chcel, aby mi neskôr zas neubližoval. Chápete? O tom je súhlas a nesúhlas. Nejde vždy o tú jednu situáciu alebo okamih. Viaže sa na to priveľa ďalších nadväzujúcich dôsledkov.
Ja som pre plnenie si „manželských povinností“skončila na JIS. Ležala som v nemocnici na gynekológii, stekali mi infúzie a snažila som sa spamätať. A on sebavedome a presvedčivo odmietal pripustiť, že som v nemocnici jeho vinou. Môj gynekológ mu napísal osobný mail, v ktorom okrem iného vysvetľoval, čo nás ľudí odlišuje od zvierat. Že my ľudia dokážeme svoje sexuálne potreby ovládať. Napísal mu aj, že by mohol vyhľadať pomoc, ak to sám nedokáže. No skončilo sa to len tým, že si exmanžel mail prečítal.
Ja som však o pár mesiacov vyhľadala pomoc a začala som s terapiou.
Ako dlho ste sa odhodlávali zveriť sa ďalšiemu terapeutovi po prvej negatívnej skúsenosti s terapiou?
Trvalo to takmer osem ďalších rokov. Aj to som ho nevyhľadala s úmyslom riešiť sexuálne zneužívanie prežité v detstve. Chcela som pomoc s manželstvom. Ešte stále som nevedela, ako ďalej. Rozvod pre mňa bol stále nepredstaviteľný. Keď sme sa dotkli témy sexu, uhýbala som. Niežeby som chcela uhýbať, ale rozprávať o tom všetkom bolo šialene nepríjemné a bolestivé. Akoby sa mi mozog zrazu zahmlil a ja som sa stratila. Často to bolo, akoby sa mozog „vypol“. Akoby sa úplne automaticky presmeroval k niečomu inému. Raz to bol kabát na vešiaku v miestnosti, inokedy kniha na polici. A ja som sa stratila a vôbec som nevedela, čo sa pýtal a čo sa stalo. Trvalo veľmi dlho, kým som bola schopná hovoriť viac.
No postupne som sa uzdravovala. A naberala silu ukončiť manželstvo. Ale rozvod bol v podstate takmer to posledné. Medzitým som sa učila všetko to, čo by som sa za ideálnych podmienok mala naučiť v detstve, počas dospievania alebo v mladosti. Naberala som istotu vo svojich pocitoch, začínala som sa učiť dôverovať si viac, učila som sa komunikovať, rozpoznávať prekračovanie svojich hraníc a aj ich dôslednejšie nastavovať a dodržiavať. Učila som sa vymedziť sa a nepotláčať svoje emócie. Bola to veľmi náročná a dlhá cesta, veľmi intenzívna, no veľmi prospešná.
Nemali ste po rozvode obavy nadväzovať ďalšie vzťahy?
Už to bolo iné. Už som vedela, že nevleziem do vzťahu, v ktorom by boli pošliapavané moje práva a v ktorom by som bola zneužívaná. No aj tak som mala pred novým vzťahom rešpekt. Bála som sa, že niečo prehliadnem, a neustále mi vŕtala v hlave otázka: „Čo ak?“
Dnes sme s mojím novým partnerom spolu už štyri roky a prešli sme si vcelku náročným začiatkom. Náš vzťah sa začal tesne pred vypuknutím pandémie a zatvorením hraníc, čo bol dôvod, prečo sme sa nemohli vidieť naživo. Malo to aj svoje pozitíva, napríklad že sme mali viac času sa rozprávať. Pre mňa bolo v konečnom dôsledku veľmi pozitívne aj to, že nešlo o sex. Mali sme priestor spoznať svoje názory a postoje.
Prečo sa podľa vás u nás ženy zneužívané svojimi blízkymi často nevnímajú ako obete?
Myslím, že do veľkej miery je to spôsobené tým všetkým, čo som už spomenula, teda celospoločenskou normalizáciou násilia a aj nedostatočným systémom na ochranu a pomoc obetiam. No a potom je tu ešte fakt, že väčšina z nás si obeť predstaví ako zmodralú zúboženú osobu, na ktorej na prvý pohľad vidno, že bola fyzicky napadnutá. My ženy máme často pocit, že by to predsa mohlo byť ešte aj oveľa horšie a určite sú iné ženy, ktoré sú na tom horšie než my.
Stretla som sa so zľahčovaním násilia zo strany samotných žien, ktoré ho v nejakej forme zažili. Bojíme sa pomenovať násilím to, čo sa nám deje. Lebo si predsa nemôžeme byť isté, či to naozaj násilie je. Spochybňujeme sa a nedôverujeme svojmu úsudku. Sme presviedčané okolím, že to je príliš vážna vec na to, aby sme takéto správanie označili za násilie.
Voči obeti zároveň často cítime ľútosť a súcit, no máme aj zmiešané pocity, nevieme, ako sa k takému človeku správať, ako naňho reagovať. A nechceme, aby sa nám to dialo, nechceme, aby sa na nás ľudia takto pozerali a nevedeli, ako na nás reagovať. Nechceme stratiť ani tých blízkych, ktorých už máme – alebo si aspoň myslíme, že máme – vo svojom živote.
Pomohlo vám, keď ste začali samu seba vnímať ako obeť?
Pomohlo mi to uvedomiť si, že to, čo sa mi v živote dialo, boli rôzne formy násilia a že som bola obeťou násilníkov a agresorov. A zároveň to, že obeťou nemusím byť. Vo význame, že nemusím celý svoj ďalší život prežiť so syndrómom obete. To sú dva rozdielne pohľady na obeť.
Uvedomenie u mňa prišlo postupne počas terapie a začala som sa uzdravovať. Dnes už nežijem ako obeť. Nie som obeť iných ľudí, nie som ani obeť systému, ani obeť nespravodlivosti – dosaďte si tam čokoľvek. Som zodpovedná za seba, za svoje rozhodnutia. Za to, ako žijem alebo ako nežijem. Za to, kam pôjdem a kam nepôjdem. Aj za to, akým spôsobom, za akých podmienok a kedy vedieme tento rozhovor. Dnes už vidím viac možností pre svoje vlastné rozhodnutia a svoju slobodu.