Najlepšie záchody si zaslúžia najlepších režisérov
Režisér Wim Wenders nakrútil absolútne podmanivý film, ktorý je ako odpoveď na chaos súčasného sveta
Za prvú polhodinu nepadne takmer jediné slovo. Hirayama, muž, ktorý sa živí čistením verejných toaliet v rušnom Tokiu, je mĺkvy človek. Vystačí si s drobnou mimikou tváre a nedá sa povedať, že by bol práve spoločenský typ.
Žije osamote v malom ošumelom dome, nie príliš vzdialenom od Tokyo Skytree, jednej z najvyšších veží na svete.
Jeho dni ubiehajú v stabilnom rytme. Každé ráno vstáva za šera a tesne pred tým, než si z automatu vo dvore kúpi kávu a v aute pustí jednu z bohatej zbierky audiokaziet, sa pozrie na oblohu.
JAPONSKÁ „PROPAGANDA“
Nemecký režisér Wim Wenders patrí k tým tvorcom, ktorí sú obohnaní aurou génia. Statusom režiséra kultových filmov, akokoľvek veľa času uplynulo, odkedy ich nakrútil, neotriaslo ani zopár slabších kusov, nazvime ich kritikou a divákmi nepochopenými zámermi autora.
Film Perfect Days k nim rozhodne patriť nebude, ale povedzme si najprv niečo o záchodoch. Prečo? Lebo na ceste za príbehom, ktorý pôsobí ako Wendersova odpoveď na súčasný chaos sveta, mali zásadnú úlohu.
Už keď hlavný hrdina Hirayama prichádza k prvému stanovišťu verejných toaliet, oko diváka vytrénovaného stredoeurópskym priestorom spozornie. Záchody, ktoré sa chystá upratať, majú dosť ďaleko od akýchkoľvek verejných toaliet, aké sa nachádzajú v našich zemepisných šírkach (a hĺbkach).
Ale latka je tak vysoko, že pri treťom stanovišti Hirayamu vám možno začne vŕtať hlavou, či to nie je predsa len trochu príliš aj na Japoncov. Oprávnene. Navrhla ich totiž domáca architektonická špička, v ktorej je viacero držiteľov Pritzker Prize, najvyššieho svetového ocenenia na poli architektúry.
Nestalo sa to náhodou. Za nápadom stojí Koji Yanai, syn zakladateľa Fast Retailing, nadnárodnej japonskej spoločnosti, ktorá vlastní napríklad značku oblečenia Uniqlo. Ako povedal Yanai o dôvodoch svojej misie pre New York Times, počas olympiády v Japonsku túžil ukázať svetu „japonskú hrdosť“.
Lenže svet do Tokia neprišiel. Jeho plán prekazila pandémia, pre ktorú sa olympiáda odložila o rok a napokon sa v roku 2021 konala bez účasti divákov.
Yanai preto hľadal spôsob, ako dostať projekt špičkových verejných toaliet do povedomia. Najal Takumu Takasakiho, scenáristu a kreatívneho riaditeľa najväčšej japonskej reklamnej agentúry, a ten prišiel s jasným plánom: treba nakrútiť dokument.
Kývol by na to Tarantino alebo skôr niekto ako Scorsese či Spielberg? Najlepšie záchody si predsa zaslúžia najlepších režisérov, navrhoval Takasaki. Spomenuli si aj na Wima Wendersa, ktorý miloval japonského režiséra Jasudžiró Ozu a v polovici 80. rokov o ňom urobil film Tokyo-Ga.
V tom čase ešte netušili, ako veľmi Wendersovi Tokio chýbalo.
A TERAZ TO NAOZAJ PODSTATNÉ
Film Dokonalé dni (Perfect Days) sleduje Hirayamov život približne počas dvoch týždňov.
Dni práce striedajú víkendy, ktoré sa tiež odohrávajú v stabilnom rytme. Kamkoľvek Hirayama príde – vyvolať film, kúpiť jednu z lacných paperbackových knižiek, oprať bielizeň, na večeru –, ľudia k nemu pristupujú s istou familiárnosťou, akoby ho poznali.
Sú súčasťou jeho sveta, vedia o jeho živote, no povedať, že ho aj naozaj poznajú, by bolo s veľkou pravdepodobnosťou nepresné. Tak isto to majú diváci.
Hirayama žije v skromnom dome, no vlastní takú vzácnu zbierku audiokaziet, ktoré by dnes na trhu z neho urobili boháča. Živí sa upratovaním toaliet, čo v ľuďoch vzbudzuje pohŕdanie, ak nie rovno odpor, ale on po večeroch číta Faulknera a japonskú autorku Ayu Koda a zdá sa, že v pocite sebahodnoty mu nič nechýba. V aute mu znie Lou Reed, Velvet Underground, Patti Smith či Van Morrison, ale netuší, čo je to Spotify, a iste ani to, ako streamingové služby zasiahli do hudobného biznisu.
Keď sa prvý ničím nerušený týždeň preklopí do druhého, vychodené koľaje sa zachvejú v základoch. Nič zrazu nefunguje a do toho sa na dvore z ničoho nič v noci objaví jeho neter Niko.
Až do tohto momentu nemusí byť tak celkom jasné, či sa Hirayama každé ráno pozerá na oblohu ako ten typ šťastného blázna, ktorý nemá páru alebo ako človek, ktorý, naopak, veľmi dobre vie, koľko bolesti a utrpenia život prináša, no nebráni mu to v tom, aby pociťoval okamihy šťastia. „Svet sa skladá z niekoľkých svetov,“hovorí neteri Niko, keď sa cestou z verejných kúpeľov vracajú domov. „Niektoré sú prepojené a niektoré nie.“
Presná podoba rodinnej traumy je zamlčaná. Svet, z ktorého Hirayama odišiel, je len rozmazaný obraz v jeho snoch. Svet, ktorý si vybral a ktorý každý deň svojím bytím tvorí, však nie je ilúzia. Je taký hmatateľný a skutočný, ako len hudba na kazetách a fotky vyvolané z filmu môžu byť.
Lenže Wenders nie je žiaden amatér. Za svojím príbehom kráča pomaly, dbá pri tom na každý detail a robí to tak precízne, že dosiahne v dnešnom svete priam nemožné. Dovolí vám zabudnúť na to, akými cynikmi sme sa stali.
NIE JE TIEŇ BEZ SVETLA A SVETLO...
Kým Wim Wenders odletel po prehliadke tucta verejných toaliet z Tokia späť do Berlína, mal v tom vraj jasno. Namiesto dokumentu ponúkol klasický hraný film. Dokonca stihol nájsť aj miesto, kde by jeho hrdina mal žiť. Scenár napísali spolu s Takasakim za tri týždne, celý film stihli nakrútiť za menej než to.
To, že si „záchodový motív“napokon vyslúži nomináciu na Oscara, zrejme prekonalo očakávania všetkých zúčastnených.
Hlavnú úlohu dostal Kódži Jakušo, jeden z najslávnejších japonských hercov svojej generácie, ktorý strávil dva dni s inštruktorom čistenia toaliet. Chcel nabrať grif a oboznámiť sa so všetkými technologickými vymoženosťami zariadení. V Cannes si prevzal cenu pre najlepšieho herca.
Urputná snaha o maximálnu hygienu, ktorá v polovici pandémie, keď film vznikal, sužovala svet, pôsobí v jeho prevedení ako základný prejav ľudskosti, akt empatie a starostlivosti. Ale to nie to najdôležitejšie.
Keď si v kine posedíte do konca titulkov, Wenders vám ponúkne jedno z tých japonských slov, ktoré sa raz za čas zjavia, aby zvyšok sveta nad nimi uznanlivo prikývol hlavou. To slovo je komorebi a pomenúva moment, keď slnko presvitá cez listy stromu.
Wendersov hlavný hrdina naň striehne každý deň počas obednej pauzy v parku. Dokonca si tieto okamihy fotí na starý analógový fotoaparát a neskôr ich skúma, akoby sa snažil na niečo prísť. Rozlúsknuť nejakú záhadu.
„Potom je potom. Teraz je teraz,“hovorí svojej neteri a znie to ako lekcia o živote v prítomnosti.
Sám sa ňou riadi, no minulosť vymazať nedokáže. Až stretnutie s náhodným cudzincom do toho prinesie nový pohľad.
Možno že svetlo prenikajúce pomedzi listy stromov je také príťažlivé práve preto, lebo vychádza spoza tieňov.
Wendersovmu filmu by sa asi pomerne ľahko dalo aj niečo vyčítať. Napríklad že jeho hrdina je až príliš nereálny, absolútne idealistický alebo že posolstvá, ktoré prináša, už predsa boli povedané z každej strany.
Do úvahy by pripadala aj hlbšia debata o tom, či má naozaj každý na výber zo svetov, v ktorých by chcel žiť, alebo o tom, či práve život v zenovej prítomnosti nerobí z ľudí tých šťastných bláznov, ktorí sa snažia zabudnúť na minulosť a nedbajú o budúcnosť.
Lenže Wenders nie je žiaden amatér. Za svojím príbehom kráča pomaly, dbá pri tom na každý detail a robí to tak precízne, že dosiahne v dnešnom svete priam nemožné. Dovolí vám zabudnúť na to, akými cynikmi sme sa stali. Chytí vás za ruku a vovedie do sveta, kde je radosť žiť, aj keď máte ruky po lakte ponorené – veď viete v čom. Prináša to taký pocit opojnej úľavy, že mu to všetko zhltnete aj s navijakom a doma si ešte aspoň raz prehráte celý soundtrack, aby to trvalo ešte o chvíľu dlhšie.