Impérium padlo, čo sa stalo s ruským človekom?
Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici premiéruje inscenáciu podľa knihy nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej Časy zo second handu
Tisíce ľudských osudov, tisíce zlomených hlasov dokazujú, ako sa veľké dejiny dotýkajú tých najobyčajnejších ľudí. Týmito slovami uvádza premiéru inscenácie Časy zo second handu – Koniec ruského človeka banskobystrické Bábkové divadlo na rázcestí. Jej predlohou je rovnomenná kniha nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej.
ČO SA PÝTAŤ RUSOV
„Nepripíname si medaily tých ľudí, o ktorých hovoríme, lebo nám nepatria. Nechodíme v ich topánkach. Sme vo svojich, ale o ľuďoch hovoríme a snažíme sa im priblížiť,“hovorí režisér Marián Pecko.
Je to pre neho už druhá adaptácia diela tejto bieloruskej autorky. V roku 2017 pre Slovenské komorné divadlo v Martine spracoval jej knihu Vojna nemá ženskú tvár, v ktorej zaznamenala necenzurovanú oral history – autentické výpovede žien, ktoré sa aktívne zapojili do 2. svetovej vojny.
V knihe Časy zo second handu Svetlana Alexijevič skúmala, čo sa stalo s obyvateľmi sovietskeho impéria po jeho rozpade koncom 80. rokov minulého storočia. Vyskladala ju z rozhovorov s bežnými ľudmi, ktorí prežili stalinizmus, rozpad ZSSR a potom aj etnickú nenávisť a rozčarovanie z novej doby. Týmto dielom uzavrela sériu kníh o osudoch a dejinách ruskej duše, ktoré sa vďaka vydavateľstvu Absynt dajú čítať aj v slovenských prekladoch.
Tému divadelnej adaptácie v Banskej Bystrici si podľa režiséra vyžiadala súčasnosť. O Rusku sa veľa hovorí po celom svete aj na Slovensku. Práve príklon k Rusku u nás režiséra znepokojuje a pýta sa, či všetci vieme, o čom rozprávame, keď hovoríme o bývalom impériu.
„To, čo sa momentálne dozvedáme o Rusku, považujem za veľmi nezodpovedné a skreslené a mnohokrát až klamlivé. Musíme zaujať občiansky postoj, poskytovať čo najpresnejšie a nejvernejšie autentické informácie. Ak chceme vedieť o Rusku, pýtajme sa Rusov, ktorí to svedectvo vydali, a ich hlasy zaznejú v tomto divadle prvýkrát,“vysvetľuje Marián Pecko.
Herečka Ivana Kováčová po niekoľkých ukážkach z inscenácie spomína, čo ju šokovalo najviac pri čítaní knižnej predlohy. Tvrdí, že to bolo najmä množstvo komunistov, ktorí prežili lágre a stalinské časy, ale po návrate z väzenia si ako prvú vec vypýtali späť stranícku knižku.
SNÍVAŤ MÔŽETE AJ V KAZAJKE
Na plagáte k premiére je reprofoto z odstraňovania Leninovej sochy v Banskej Bystrici. Vizuál sedí k 90. rokom minulého storočia, k času krátko po rozpade Sovietskeho zväzu.
V knižnej verzii sú Časy zo second handu občas výkriky, inokedy spomienky konkrétnych ľudí na „krásu“diktatúry, na život v imperiálnom Sovietskom zväze v ére Stalina, na prechodné oživenie a nesplnené očakávania za Michaila Gorbačova aj na tanky v uliciach Moskvy a Minska v časoch postimperiálneho Ruska a Bieloruska.
Svetlana Alexijevič reprodukuje pocity človeka vystaveného hraničným situáciám, ako hovorí jedna z protagonistiek v spomienkach, keď „akoby už nemalo existovať nič!“.
Impérium padlo, ale spisovateľka sa spolu s respondentmi pýta, čo sa stalo s ruským človekom, pre ktorého „vojna a väzenie sú najdôležitejšie ruské slová“. Impérium je preč, ako budeme žiť? Jedna z „preživších“si pri hľadaní odpovedí spomenula na novelu Jacka Londona.
„Žiť môžete aj vo zvieracej kazajke, len sa do nej musíte vtesnať a zvyknúť si na ňu. A potom môžete dokonca aj snívať. Tak sme žili. No áno, ale ako budeme žiť teraz?“pýta sa.
Musíme zaujať občiansky postoj, poskytovať čo najpresnejšie a nejvernejšie autentické informácie. Ak chceme vedieť o Rusku, pýtajme sa Rusov, ktorí to svedectvo vydali.
Marián Pecko režisér