Už je čas na štrajk?

Premýšľam, kedy dozrie čas na to, aby sme demokraciu bránili aj inak

Tridsiaty druhý článok Ústavy hovorí, že „občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“.

Ústavný právnik by zrejme vedel fundovane odpovedať, čo presne sa rozumie pod pojmom odstraňovanie demokratického poriadku. Môj sedliacky rozum mi už dlhšie navráva, že účelové kľučkovanie medzi zákonom určenými postupmi, neodôvodnené využívanie skráteného legislatívneho konania, obchádzanie Ústavného súdu a prezidentky, bezdôvodné odvolávanie odborníkov a ich nahrádzanie nekvalifikovanými straníckymi nominantmi, rušenie inštitúcií a dotačných schém, prijímanie zákonov bez odbornej diskusie, pokusy o ovládnutie verejnoprávnych médií, zasahovanie do práce kultúrnych inštitúcií, snahy o zastavenie trestných stíhaní, premlčanie trestných činov, rušenie protikorupčných opatrení, podpora autoritárskych režimov a dezinformačnej scény – to všetko sú postupy a kroky, ktoré demokratický poriadok odstraňujú. Nehovoriac o devalvácii množstva ďalších hodnôt, ktoré sa ťažko zachytávajú v právnickom jazyku.

Ak za tri mesiace stihli zničiť tak veľa, o rok nebudeme mať len úplne vydrancované lesy a zdravotníctvo, školstvo, sociálne služby a súdnictvo v kolapse, ale aj stopnuté peniaze z plánu obnovy, a keď sa súdruhovia posnažia, tak aj referendum o vystúpení z NATO alebo z EÚ (nepreháňam, veď si len spomeňme na brexit). A sledujúc ministra Blanára, potriasajúceho si ruku s ministrom zahraničných vecí obludného autokratického režimu, ktorý vyvražďuje civilistov v susednej krajine, sa obávam, že o pár rokov už môže ísť aj o život (na Ukrajine sa nepredstaviteľné stalo zo dňa na deň skutočnosťou). Časť populácie, ktorá ešte úplne neprepadla dezinformáciám a je schopná rozlíšiť demokraciu od autokracie – so všetkým, čo tieto dve zriadenia prinášajú –, si toto všetko uvedomuje. Obávam sa však, že vyčkávame podobne ako tá známa žaba, ktorej nenápadne podkurujú pod hrncom a ktorá len občas opatrne vystrčí hlavu a pískne.

Premýšľam, kedy dozrie čas na to, aby sme demokraciu bránili aj inak ako ponosovaním sa na sociálnych sieťach, podpisovaním petícií a organizovaním protestov, ktoré evidentne vládnu moc nezaujímajú a nijako ich neohrozuje. Čo však robiť? Stavať barikády? Štrajkovať? Kto? Najviac angažovaní a nahnevaní sú ľudia z kultúrnej obce, no všimne si niekto, ak sa neotvorí SNG alebo SND? RTVS, ktorej hrozí zoštátnenie? Zamestnanci a zamestnankyne nemocníc, škôl a univerzít, ktorí desiatky rokov čakajú, že si ich nejaká vláda všimne? Zamestnanci železníc? Súkromná sféra? Ľudia v sociálnych službách? Netuším, žijem v kultúrnej aj sociálnej bubline.

Posledný generálny štrajk, do ktorého sa Slováci odvážili vstúpiť, sa konal 27. novembra 1989 a podporil zrútenie totalitného režimu. Ľudia sa vtedy varili v totalite dlhých štyridsať rokov a podkúrené mali teda výdatne. Napriek tomu podľa ÚPN „vstúpilo v ČSSR pod heslom ‚Koniec vlády jednej strany‘ do dvojhodinového generálneho štrajku 75 % tovární, úradov, škôl a obchodov. Podniky s nepretržitou prevádzkou sa k štrajku pripojili manifestačne. Vďaka tomu boli národohospodárske škody, ktorými vládna moc strašila občanov, minimálne.“