Praveký muž Glück a skutočná sila človeka
Aj keď ženy nezdvihnú stokilovú činku a určite urobia menej klikov, stále budú silnejšie než vy
Je rád súčasťou svorky, v ktorej je lojalita nad všetko ostatné. Aby svoju vernosť dosvedčil, neváha udrieť človeka, ktorému držia ruky, päsťou do tváre. A tak nečudo, že mu hladí ego, keď ho nazývajú smeráckym vlkom. V zomknutej svorke, obklopený sebe podobnými, aj loví. V súčasnosti sú jeho korisťou najmä novinári; zbraňami difamačné videá a trestné oznámenia.
Ľudskému nešťastiu nerozumie a nezaujíma ho. Považuje ho za slabosť. A tak sa bez hanby vysmieva znásilneným ženám. Hlavne aby si nevymýšľali hlúposti a nedostali tak mocných mužov do problémov!
Taký je poslanec Smeru Richard Glück. O jeho charaktere a činoch bolo už napísané mnohé. Avšak jednu do očí bijúcu vec akoby sme zatiaľ prehliadli: Glück nie je človekom z dnešnej doby. A to ani približne. Aj keď má na sebe drahý oblek, aj keď sa narodil v roku 1992, aj keď zjavne dokáže používať mobil, v jeho charaktere je – nemôžem si pomôcť – čosi celkom prehistorické.
Päsť, svorka, lov. S takým vierovyznaním by sa homo Glück v skupine lovcov a zberačov, brázdiacich pred desaťtisícmi rokov Európu, určite nestratil. Možno by sa stal i vodcom tlupy. Ale dnes?
Predstavte si, že sedíte v zubárskom kresle, ústa otvorené, a váš dentista sa k vám pritočí so slovami: „Tak sa na ten zúbok pozrieme.“V ruke však má miesto vŕtačky pästný klin, nahrubo opracovaný kus kameňa. Ako by ste sa asi cítili? Podobnú zmes pobavenia a paniky cítim ja, keď vidím poslanca Glücka, ako sedí v parlamente a tvári sa, akoby tam patril.
SILA STAROSTLIVOSTI
Hrubá fyzická sila, ktorú tak miluje mladý smerácky dravec, už dávno nie je (a ani nemôže byť) hnacím motorom spoločnosti. Vyšla z módy už pradávno, na samotnom úsvite civilizácie. Takto o jej začiatku učila Margaret Meadová, známa americká antropologička (jej slová v univerzitnej posluchárni zachytil jeden zo študentov):
„Čo je najranejší znak civilizácie? Hlinený hrniec? Železo? Nástroje? Poľnohospodárstvo? Nie, vyhlásila. Pre ňu bola dôkazom najskoršej skutočnej civilizácie zahojená stehenná kosť. Zdvihla ju pred nami v posluchárni. Vysvetlila nám, že takéto zahojené zlomeniny sa nikdy nenájdu v pozostatkoch divošských, navzájom bojujúcich spoločenstiev. Pravda, dôkazov násilia by sa našlo dosť: spánkové kosti prebodnuté oštepmi, lebky rozmlátené palicami. Ale zahojená stehenná kosť znamenala, že niekto sa musel o zranenú osobu starať: loviť pre ňu, nosiť jej jedlo, pomáhať jej za cenu osobnej obete. Divošské spoločenstvá si takýto súcit nemohli dovoliť.“
Viete, pán Glück, keď niekomu päsťou rozmlátite tvár, alebo keď váš kumpán Pavol Gašpar raz splní svoje slová a zapichne dakomu vidličku do čela, o tých zranených ľudí sa bude musieť ktosi postarať. Niekto bude musieť meniť skrvavené obväzy, mazať rany liečivými masťami a prikladať obklady. Budú to zrejme predovšetkým ženy: mamy, manželky, sestričky v nemocnici.
A aj keď tieto ženy nezdvihnú stokilovú činku a určite urobia menej klikov ako vy, stále budú silnejšie než vy. Ovládli totiž silu starostlivosti, a preto patria – na rozdiel od vás – do spoločenstva civilizovaných ľudí.
Sila starostlivosti je napohľad mäkká, nepriebojná, málo maskulínna. Ale nepodceňujte ju, pán Glück. Už čínsky mudrc Lao-c’ pred vyše dva a pol tisíckami rokov (áno, pred 2500 rokmi, a k vašim ušiam sa to ešte nedostalo) napísal:
„Nie je na svete nikto, kto by nevedel, že to, čo je slabé, prekonáva silné, a to, čo je poddajné, prekonáva pevné.“
Každý z nás – vás ani mňa nevynímajúc – raz bude chorý, zranený či starý. To je totiž skutočná povaha človeka: sme zraniteľné bytosti, nie nesmrteľní akční hrdinovia, ktorých sa nikdy nič nedotkne.
A kto raz ležal nevládne na nemocničnom lôžku a sledoval vďačne očami sestričku, lebo inak sa pre bolesti nemohol pohnúť, ten na silu starostlivosti nikdy nezabudne.
KEĎ SA CHLAPCI HRAJÚ NA SUPERMANOV
Ľudia sa – čo sa ich vzťahu k vlastnej krehkosti týka – delia do troch skupín.
V tej prvej nájdete ľudí, ktorí svoju krehkosť neprijímajú alebo ju dokonca ani nevnímajú. Sem, zdá sa, patrí Richard Glück a s ním i celá svorka smeráckych vĺčat.
Takíto ľudia nepovažujú zraniteľnosť za základnú ľudskú vlastnosť, ale za obyčajnú slabosť. Veria tomu, že ak budú na sebe riadne makať (a je jedno, či s činkami, na univerzite alebo vo firme), budú vždy silní a úspešní. A keď uvidia niekoho, kto úspešný nie je, niekoho, kto sa trápi či trpí, pomyslia si: To je lenivec, to je slaboch, môže si za to sám. Ešteže nie som ako on.
Avšak i ľudia z tejto skupiny
– ak nie sú úplne zadubení – občas vlastnú krehkosť pocítia. Všimnú si, že urobili chybu, že nevládzu alebo že sa cítia zle. Vtedy sa im však v hlave zároveň rozsvieti výstražné, panické svetielko. So strachom sa poobzerajú okolo seba: „Snáď si to nikto nevšimol!“
A potom sa snažia svoju silu, i keď ju práve necítia, aspoň zahrať. Výsledkom tejto ich snahy sú potom silácke reči a neautentické, silené gestá. Starý Číňan Lao-c’ o takýchto ľuďoch ironicky napísal: „Ten, kto stojí na špičkách, nemôže pevne stáť. Ten, kto kráča strojene, ďaleko nezájde.“
Preto sa nedivím, že Richard Glück na novinársku otázku, prečo bil Igora Matoviča do tváre, najskôr všetko inštinktívne poprel. Podobne sa pokúsil – okamžite, impulzívne – zbaviť kolegyne Márie Benedikovičovej, keď sa ho spýtala, prečo odmietol bojovať za štát.
Priznať si vinu či chybu? To by pre mladého vlka znamenalo totálny kolaps vlastného sebaobrazu.
OBRNENÉ DUŠE
Druhou skupinou, čo sa vzťahu k vlastnej zraniteľnosti týka, sú ľudia, ktorí svoju krehkosť spoznali v plnej intenzite a neuniesli to. Rozchod s milovanou osobou, choroba, smrť blízkeho človeka. To dokáže človeka zlomiť. A tak medzi nami žije mnoho ľudí, ktorí sa zvnútra zamkli na desať zámkov. Aby to toľko nebolelo, rozhodli sa už nikdy životu neotvoriť, už nikdy nežiť naplno. Sú stále na stráži, takú bolesť už totiž nechcú zažiť. Ukazujú nám svoju oficiálnu tvár, ale tá zranená bytosť vo vnútri vykukuje len cez štrbiny brnenia.
Je dobré mať pre nich plné pochopenie. A tešiť sa z každého pootočenia kľúčom, z každého zámku, ktorý sa odvážia odomknúť.
TÍ, ČO OBJALI SVOJU ZRANITEĽNOSŤ
Napokon tu je ešte tretia skupina. A to sú ľudia, ktorých vlastná krehkosť rozmetala na kúsky, oni však našli silu pozbierať po podlahe črepiny svojho ja, opäť vstať a vrátiť sa do sveta živých a celistvých bytostí. Ak ste niekedy v minulosti zažili čosi veľmi ťaživé, asi viete, o čom hovorím.
S takýmito ľuďmi robíme v Denníku N radi rozhovory, pretože sú pre ostatných povzbudením i inšpiráciou. Patrí medzi nich Zita Pisárová, ktorá ostala sama s maličkým dieťatkom. A aj Lucie Levá, ktorá bojuje s rakovinou, či Michal Kolčák, ktorý ako dieťa prišiel o ruku. A, samozrejme, Nika Macinská, ktorú sexuálne zneužívali jej najbližší.
Títo ľudia dokážu objať svoju zraniteľnosť. Dobre vedia, čo to znamená trpieť. A napriek tomu, že si neprajú do tej hroznej čiernej diery znovu spadnúť, dokážu byť znovu otvorení voči svetu. S nesmiernou otvorenosťou hovoria o tom, čo prežívajú, o svojej sile i slabosti, o pekných i bolestných momentoch. Riskujú pritom ďalšie vážne rany do citlivých miest duše. Prečo? Pretože vedia, že neautentický život jednoducho nemá cenu.
Takto autenticky a otvorene hovorí i Zuzana Kovačič Hanzelová, keď opisuje, prečo sa na čas sťahuje z verejného života. Nebojí sa hovoriť o fyzickom útoku, ktorému čelila na ulici, ani o všetkých tých online vyhrážkach a nadávkach, ktorými ju častuje vulgárny dav. Nebojí sa priznať, že nevládze, odkryť svoje pochybnosti a svoju únavu. Objíma svoju zraniteľnosť.
Toto je skutočná sila, pán Glück. Vnútorná sila, sila charakteru.
Zita Pisárová, Lucie Levá, Michal Kolčák, Nika Macinská, Zuzana Kovačič Hanzelová. A mnohí iní, ktorí sa spriatelili s vlastnou krehkosťou. Všetci títo ľudia sú omnoho silnejší než vy.
A skutočnosť, že vo fitku zdvihnete stokilovú činku, na tom nič nemení.
A kto raz ležal nevládne na nemocničnom lôžku a sledoval vďačne očami sestričku, lebo inak sa pre bolesti nemohol pohnúť, ten na silu starostlivosti nikdy nezabudne.