Korčok: Nechcem vojnu inštitúcií
Do prezidentskej debaty Denníka N sme pozvali favoritov prvého kola. Ivan Korčok prišiel, Peter Pellegrini pozvanie odmietol
Ivan Korčok (59) je bývalým ministrom zahraničných vecí a súčasným kandidátom na prezidenta. V stredu sa zúčastnil prezidentskej debaty Denníka N.
Na stoličke vedľa mňa nesedí Peter Pellegrini. Účasť odmietol tak, ako zatiaľ všetky debaty, do ktorých bol pozvaný. Dáva prednosť kampani, v ktorej nemusí čeliť kritickým a žiadnym otázkam. Ako hodnotíte doterajšiu kampaň? Pohodička, nie?
Poviem ešte dve slová k prázdnej stoličke. Myslím si, že najlepšie symbolizuje kandidáta. Prázdna stolička, prázdne postoje. Považujem to za prejav arogancie a ignorácie voličov. Myslím si, že veľkú bodku nasadil pozvaný hosť tým, ako odovzdal karafiáty v Bardejove, ktoré si ešte aj nechal kúpiť. On ani netuší, že karafiáty treba kúpiť, ale blahosklonne ich ženám odovzdá. O to viac sa teším, že sa raz stretneme.
Možno robíte chybu vy, že nemáte kamaráta primátora okresného mesta, ktorý by vám nakúpil 800 karafiátov a nechal vás ich rozdávať.
Mám veľa kamarátov primátorov, ale oni majú dobrý vkus.
Poďme k tej kampani.
Som presvedčený, že robíme maximum. Nevidím jedinú vec – pokojne sa ma kriticky spýtajte –, čo by sme mali robiť inak. Poctivo prechádzam celé Slovensko, lebo si myslím, že napriek dnešnej dobe, ktorá je taká, že to môže človek odsedieť – keď má dosť peňazí – v Bratislave a celé to prehnať cez sociálne siete, ja mám za sebou päťdesiat miest. Päťdesiat stretnutí po Slovensku. Tie mi dodávajú veľa energie. Mám pocit, že niečo robíme aj dobre. Keď si zoberiem, kde sme boli v decembri, v januári, napríklad aj s prieskumami verejnej mienky, tak trend je na našej strane. Do ďalších dní idem s optimizmom.
Nebudem vám to vyvracať, takmer 40-percentné preferencie, to nie je málo. Ale môžete s tým vyhrať? Prieskumy pred druhým kolom ukazujú, že vám ešte desať bodov chýba.
Ja nebudem ten, kto hovorí, že prieskumy sú v poriadku, keď sú priaznivé, a nie sú v poriadku, keď nie sú priaznivé. Beriem ich ako indikátor. Myslím si, že stratu a odstup sme v tejto chvíli maximálne dohnali. Kampaň je neférová. Nejde len o karafiáty v Bardejove. Ide o to, že Slovensko je posiate pokojom na stovkách a tisíckach bilbordov, ale ani jeden nie je vyfakturovaný, ani jeden nevidíte na transparentnom účte. Na mojom transparentnom účte vidíte aj to, ako sme predvčerom tankovali. Je to neférové. Môžem si ja dovoliť povedať niečo polokritické na celý verejný a mediálny priestor na Slovensku?
Skúste.
Keby v inom, západnom demokratickom svete, vo svete, kde sú slobodné médiá tak ako u nás, robil prezidentský kandidát v kampani to, čo robí u nás, tak je politicky mŕtvy. Kladiem si otázku, v akom stave politickej kultúry sme sa ocitli. Na jednej strane je úplne v poriadku, že mne kladiete otázky, budete sa ma pýtať na celý môj život… ale všetci vedia, akým spôsobom sa (Pellegriniho, pozn. red.) kampaň robí, že to je v rozpore so zákonom. Veci okolo financovania nikto nerieši. Napriek tomu je mediálny tlak niekde úplne inde. V západnej spoločnosti by bol takýto kandidát mŕtvy.
Denník N za týždeň napísal dva texty, ako Peter Pellegrini obchádza zákon. Na to sú štátne inštitúcie, aby to kontrolovali, to médiá nevybojujú. Keď Hlas dostával otázky o Pellegriniho kampani, odpovedal, že takisto by ste aj vy mohli čeliť otázkam, prečo na vašom transparentnom účte nie sú vykázané náklady na organizáciu protivládnych protestov, ktoré opozičné strany cielili na vašu podporu. Ako by ste na túto otázku odpovedali?
Keby neprijímali takým hanebným spôsobom Trestný zákon, ľudia nie sú v uliciach. Ľudia sú v uliciach úplne oprávnene. Je to trápny argument, pretože oni tých ľudí dostali na námestia. Som hrdý na občiansku spoločnosť v Bratislave a všade v mestách, na to, že ľudia neprepadli apatii. Neprišli von za Korčoka, tak nech sa páni, ktorí robia kampaň pánovi Pellegrinimu, upokoja. Na mojom transparentnom účte je úplne všetko. Je to chabý pokus. Ako by povedali Slováci, „nice try“.
Rozprávame sa o tom, že sa Peter Pellegrini otázkam od médií, s ktorými názorovo nesúhlasí, vyhýba. Redaktor eReportu, média, ktoré nemám problém označiť za provládne, nahral video o tom, že mu nebolo umožnené sa zúčastniť vašej tlačovky. Nemali ste strpieť účasť aj takéhoto redaktora na tlačovke?
Nie, lebo to nie je médium. Nemajú tam čo hľadať. Kým predseda vlády zvoláva bezpečnostnú radu, aby vyvolal dojem, že Slovensko bude zatiahnuté do tretej svetovej vojny zo západu, ja by som zvolal bezpečnostnú radu pre to, čo sa deje v mediálnom priestore. Deje sa to, že šíritelia dezinformácií, tí, ktorí stavajú veci úplne na hlavu, sú dávaní na jednu úroveň s médiami, ktoré pracujú v rámci zákona, s redakčnou zodpovednosťou, s transparentnou štruktúrou. Znamená to, že demokracia sa musí brániť. Brániaca sa demokracia je to, že na tlačové konferencie majú mať prístup absolútne všetci. Všetci majú právo klásť otázky, ale majú to byť médiá, lebo aj pre ne platia zákony, a toto médiá nie sú.
Ak aj prijímam tento argument, tak kto je arbitrom toho, čo je a čo nie médium? Nemala by demokratická krajina mať iný typ inštitúcií, ktoré to budú posudzovať? Rozumiem kritike k eReportu, ale či to nie je príliš vratké, keď vy ako prezidentský kandidát budete posudzovať, kto je a kto nie je médium.
Viete, čo je vratká plocha? Že najväčší dezinformátori sa dostávajú na listiny takzvaných demokratických strán. Vratká plocha je to, že dezinformátori, konšpirátori sa dostávajú do vládnych delegácií. Viete, čo je vratká plocha? Že naši vládni politici – na čele so šťukou na ministerstve zahraničných vecí – sa rozprávajú s konšpirátormi, ktorí velebia ruskú agresiu. Toto je vratká plocha, voči tomuto sa musíme brániť, lebo ak budeme všetko robiť len spôsobom, že všetko je sloboda slova, ktorá je svätá a v ústave, tak sa v jednom momente dostaneme tam, že tí, ktorí konajú bez akejkoľvek zodpovednosti, budú udávať tón. Už dnes ich je veľa vo vláde.
Stiahnem to na prezidentské voľby. Ak by ste vyhrali prezidentské voľby a stali sa prezidentom, znamená to, že eReport nebude mať prístup do Prezidentského paláca?
Do Prezidentského paláca budú mať prístup médiá.
O eReporte ste povedali, že médium nie je.
Myslím, že som odpovedal.
Moja dedukcia je, že eReport nebude mať prístup do Prezidentského paláca, ak sa stanete prezidentom.
Ja by som sa v tejto prezidentskej kampani ani s ohľadom na osud Slovenska nevenoval tomuto.
Samozrejme, ale druhá strana na to môže povedať: Pozrite sa, Ivan Korčok hovorí toto o nejakom webe, tak potom sa nečudujte, že my nechceme pustiť na úrad vlády Denník N alebo Aktuality. Tá argumentácia príde.
Ja som trošku stratený, nerozumiem, čo riešime.
Otázka bola pomerne zrejmá.
S rešpektom beriem, že to je vratká pôda, na ktorú sa vydávame.
Určite, ale vy ste sa na ňu tiež vydali.
Vy ma na ňu ťaháte, ja sa snažím z nej nepošmyknúť. Ja len hovorím, že demokracia sa musí brániť v tom, že je svätá sloboda slova, ale svätá je aj zodpovednosť. Musí tam byť rovnováha.
Aké máte chyby?
Myslíte ľudské chyby?
Výber je na vás.
Som netrpezlivý. Súvisí s tým – a môj tím to vie, moja rodina to vie –, že väčšinou, keď hovorím, že by som niečo chcel, aby sme urobili, bol by som rád, keby to bolo hneď a neodkladalo sa to. Chcem sa k niečomu priznať. Dostávam rôzne typy otázok, o čom to naozaj nie je. Nechám to pri tom, aby som veľa nerozrozprával. Mnohí ma možno vidíte prvýkrát.
Kampaň je neférová. Nejde len o karafiáty v Bardejove. Ide o to, že Slovensko je posiate pokojom na stovkách a tisíckach bilbordov, ale ani jeden nie je vyfakturovaný, ani jeden nevidíte na transparentnom účte. Na mojom transparentnom účte vidíte aj to, ako sme predvčerom tankovali.
Kam ste smerovali? Dostávate nejaký typ otázok na svoju minulosť napríklad v rozhovoroch, ktoré by ste chceli čo najskôr vybaviť? Lebo to môžeme vybaviť teraz.
Ja som zase vyhral. Dali sme si stávku, čo bude.
Všetci sú prekvapení, že v prezidentskej kampani sa rieši minulosť kandidátov.
Ja som jedným z kandidátov, ktorý má tridsaťročnú mi
vo verejnom živote, tak poďme od 1. 1. 1993.
Vládni politici vám vyčítajú, že ste boli v úvodzovkách žoldnierom, že ste v zahraničnej službe pracovali pre všetky vlády od čias Mečiara za éry samostatného Slovenska. Moja otázka je pomerne jednoduchá. Keď si pozriete nejaké obdobie svojej profesionálnej kariéry, hovoríte si spätne, že pri tom som byť nemusel?
Dnes si to hovorím, áno.
O akom období hovoríme?
Asi najťažšie obdobie bolo vtedy, keď som bol požiadaný, aby som robil slovenské predsedníctvo. Bolo to spojené s funkciou štátneho tajomníka, čoho som si bol vedomý, ale potom sa počas tej vlády stali hrozné veci. Vražda Jána a Martiny, a to bolo to najťažšie obdobie.
Čo ľutujete? Že ste neodišli v marci, ale až v auguste 2018?
Nie. Otázka by už nikdy nebola relevantná, keby som sa neobjavil v situácii, v ktorej som. Ľudia majú právo sa pýtať a vedieť môj názor, ako som to vtedy vnímal, a snažím sa to zodpovedať, že toto bola najťažšia chvíľa. Mohol som v roku 2015 povedať, že nebudem robiť predsedníctvo. Nebudem sa obhajovať tým, že sme boli partia ľudí medzi sebou, ktorí sme vnímali nejakú zodpovednosť, chceli sme to urobiť, urobili sme to dobre, ale dostali sme sa do politických kontextov, na ktoré sme nemali vplyv.
Je relevantný pohľad, že diplomati by mali stoj čo stoj zostať v službe pre svoju krajinu, aj keď sa vlády menia a môžu byť všelijaké. Otázka je, či to nemá nejaké hranice. Aj dnes mnohí diplomati v súvislosti so súčasnou vládou čelia dileme, či zostať pracovať v zahraničnej službe pre krajinu, s argumentom, že možno to zmäkčíme, možno zvnútra niečo vyriešime, alebo majú odísť. Typický príklad je bývalá poradkyňa premiérov Ľubica Karvašová, ktorá si v jednej chvíli povedala, že odíde, aj keď niekoľko mesiacov pracovala pre túto vládu. Radšej nvstúpila do politiky. Vy by ste v tejto situácii zostali, povedzme, keby ste boli o pätnásť rokov mladší?
Jednoznačne áno.
Prečo?
Pre tie isté dôvody, ktoré platia o diplomatickej službe. Ona nemá žiadny vplyv na demokratický výber vlád. Ale existuje aj diplomatická služba. Hlásim sa úplne k všetkému, nech som za to kritizovaný alebo uznávaný, čo som za tridsať rokov urobil, ale verím v to, že diplomatická služba má nejaký význam. Spätne hovoríme aj to, že sme vonku pred partnermi nikdy neohli chrbát. Nikdy sme neobhajovali vlády, ktoré boli neobhájiteľné. Vždy sme verili, že to, čo bolo v roku 1994, 1998, že to nie je celá budúcnosť Slovenska. Dnes viem, že nám vládne minulosť. Je to moje absolútne presvedčenie, že túto situáciu prekonáme, a preto by som zostal, lebo viem, koľko tam je mladej kvality, a verím, že ani táto moc nezlomí ducha a odhodlanosť slúžiť tejto krajine. Mnohých prosím, aby tam zostali. Nedajte sa ohnúť, ale zostaňte tam a bojujte za svoju krajinu.
Je to idealizmus alebo pragmatizmus?
Je to idealizmus, samozrejme. Pragmatizmus, keď chcete zostať v práci, ktorá vás motivuje, keď si poviete, že na toto nemám vplyv, tak ako som nemal vplyv, keď v roku 1994, 1998 tu boli také pomery, aké tu boli. Bez idealizmu, bez nejakých romantických predstáv, bez viery v to, čo robíš, to nejde. Prečo nie, nech to je idealizmus.
Pred rozhovorom som premýšľal, či diplomacia z vás nemohla urobiť až prílišného pragmatika. Skúsim to ilustrovať na konkrétnej prezidentskej dileme, ktorú mal v roku 2017 prezident Andrej Kiska. Ešte pred vraždou Jána Kuciaka čelil ponuke vymenovať Roberta Fica za predsedu Ústavného súdu. Súčasťou ponuky bolo aj to, že by naňho neútočili a že by jeho daňové kauzy nevyšetrovala polícia. Vy by ste na to nekývli ešte pred vraždou Jána Kuciaka?
Samozrejme, že nie. Pýtate sa to a ja viem, kam mierite, preto chcem povedať len jednu vec. Za tých tridsať rokov som dvadsaťsedem bol mimo politiky ako diplomat a chcel by som pripomenúť, že keď šlo o to, či sa rozhodnem pragmaticky a zostanem, lebo je to výhodné, napríklad si nechám celý servis, zostanem ministrom zahraničných vecí, tak som sa rozhodol inak. Neviem, či si to mnohí pamätáte, ale keď SaS odchádzala z vlády prvýkrát (dovoz Sputnika – pozn. red.), tak som dostával verejné výzvy, aby som zostal, a mne by to bolo bývalo príjemnejšie, lebo som nemal žiadnu alternatívu. Nemohol som odísť do parlamentu, ako odišli všetci SaS-kári, ja som odišiel preč. Druhýkrát, keď odchádzala SaS-ka, to je ten pragmatický postoj, keď som si naozaj mohol nechať bavorák, zostať ministrom, zahrať sa na diplomata, lebo ja s tým nemám nič spoločné, tak som po druhý raz odišiel z toho v úvodzovkách pohodlného a atraktívneho kresla ministra zahraničných vecí. Prosil ma o to aj Igor Matovič a Eduard
Heger, ale ja som to považoval za zásadné a hodnotové politické rozhodnutie, tak som išiel preč.
Kauza Evka.
Stavili sme sa, že to príde v dvanástej minúte, už je 28., ale sem s tým.
Napísal som o tom podrobný text, nechcem s tým stráviť veľa času. Boli ste na ministerstve, kde sa diali nafukované zákazky na kultúrne podujatia, ktoré boli obchádzané fingovanými tendrami. Všetci aktéri, s ktorými som sa rozprával, mi hovorili, že vy ste nepresadzovali nijakú agentúru Evka, ktorá zaisťovala snem Smeru, že ste boli na začiatku proti a nakoniec ste privreli oči. Rozumiem, že to mohlo byť vnímané ako prkotina oproti celému predsedníctvu a reprezentácii Slovenska. Ale tí niektorí úradníci ministerstva zahraničných vecí, pani Hlávková, pán Salay a Juraj Zelinka vedeli to isté, čo ste museli vedieť aj vy, a rozhodli sa odísť. Neurobili lepšie?
Že sa vtedy rozhodli odísť?
Odísť a nakoniec o tom hovoriť.
Mám ich vo veľkom rešpekte, lebo si myslím, že v danej chvíli sa pozerali na tú vec svojimi očami a zdalo sa im to, ako sa to celé ide robiť, aj nespravodlivé, aj nákladné. Ja im nevyčítam z tohto pohľadu absolútne nič. Najprv budem teraz vyčítať sebe, ak môžem. Vyčítam si na prvom mieste to, že som sa verejne neozval, keď predseda vlády nazval novinárov protislovenskými prostitútkami, to je moja chyba. Rovnako si vyčítam, že sme dovnútra ministerstva neodkomunikovali veci tak, aby nevznikali tieto pochybnosti, a keď boli, tak sme sa im mali venovať viac. A vyčítam si spätne tú najväčšiu chybu, je mi ľúto, že to musím povedať takto spätne, ale tým, ako sa aj minister, ktorý o tom celom rozhodol, staval k tejto veci, akoby sa ho to netýkalo, urobil som hrubú chybu, že som mu nepovedal, že vieš čo, toto si ty rieš sám, k tomuto ja verejne nepoviem vôbec nič. Toto sú tri chyby, ktoré som urobil, a jednu chcem ešte dopovedať, to nie je moja chyba. Viete, čo je v tom celom zaujímavé? Aj novinári sa ma na to pýtajú, ja trpezlivo odpovedám a oni mi hovoria: Viete čo, pán Korčok, my sa musíme všetkých kandidátov pýtať na ich život a na ich kauzy, ale vy nemáte žiadne kauzy, tak sa vás budeme pýtať na kauzu ministra Lajčáka. Tak ja budem trpezlivo odpovedať.
Pokojne by som to mohol prejsť a nepýtať sa vás na to.
Spravil som v nej tieto tri chyby, keď sa ma budete pýtať na tieto veci, viac zo seba nedostanem. Mám pochopenie pre tých ľudí, ktorí boli sklamaní z toho, čo videli.
To, že je tu zreteľná snaha nastoliť istý typ vládnutia, ktorý má ďaleko od toho, čo voláme liberálna demokracia, je úplne zjavné.
Vy si myslíte, že tie tendre boli fingované?
Neviem. Bolo rozhodnuté, že to bude takto. Keď som sa dozvedel, že to tak bude, keďže som mal na starosti 28 parlamentov, 6 mesiacov som bol v Štrasburgu, vedel som, že táto logistika k tomu patrí, a bolo mi povedané, že minister to rozhonulosť
dol takto, povedal som, dobre, nech to prezentujú, a vypustil som to. Aj to bola asi chyba.
Opusťme minulosť a poďme k budúcnosti, lebo prezidentské debaty v normálnej kampani by mali slúžiť na to, aby sme si vedeli predstaviť, aký výkon podá kandidát vo funkcii, o ktorú sa uchádza. V čom by bol váš prístup k prezidentskému mandátu iný, ako bol prístup Zuzany Čaputovej?
Nebudem sa v tejto chvíli vyhraňovať voči Zuzane Čaputovej, lebo si ju vážim. Myslím si, že môžeme byť na ňu hrdí.
Myslíte, že z tohto si volič odnesie predstavu, ako budete vykonávať mandát vy?
Ale to je iná otázka. Vy ste sa pýtali, čím budem iný. Tak sa spýtajte, ako to budem robiť ja. Po prvé v týchto voľbách ide naozaj o to, či bude všetko v jedných rukách, a ja si myslím, že Slovensko potrebuje takého prezidenta, aký je v ústave. Dnes je nesmierne dôležité, aby bol prezidentský mandát naplnený ústavou. Aj do publika odcitujem príslušný článok, ktorý hovorí o tom, že prezident má reprezentovať krajinu navonok, má ju reprezentovať dovnútra a teraz to najdôležitejšie: má konať podľa vlastného presvedčenia, bez príkazov a má byť nadstranícky. Ja chcem byť presne taký prezident. A ten, ktorý tu nie je, nech sa dosadí za všetky tie kvalifikácie – nadstraníckosť, konať bez príkazov a nezávisle.
Vo finále to bude o konkrétnych praktických rozhodnutiach a nielen o filozofii za tým. Povedzme, že vás ako nového prezidenta počká otázka menovania nového riaditeľa SIS, na ktorého je navrhnutý Pavol Gašpar. Ako sa k nej postavíte?
K tejto konkrétnej osobe? Je bezpredmetná, pretože prezidentka, hlava štátu bola touto kandidatúrou obídená, boli hrubo porušené princípy, ktoré hovoria celkom jasne o tom, že hlava štátu menuje vysokých štátnych funkcionárov. Nie je menovaný za riaditeľa, ale fakticky vedie a z môjho pohľadu je to absolútne diskvalifikačné, bodka, vybavené.
Už len z tohto titulu by ste ho nevymenovali?
Samozrejme, toto je ďalší, dodatočný titul. Ten prvý je, že by som voči komukoľvek pri akejkoľvek nominácii na vysokých štátnych funkcionárov uplatňoval kritériá, ktoré sú úplne zjavné, či je tu základná schopnosť vykonávať taký úrad. V prípade riaditeľa SIS, či tam je skúsenosť s prácou so spravodajskými službami. Nepochopím jedno. My tu máme stovky skúsených, kvalifikovaných, oddaných, lojálnych, čestných spravodajských dôstojníkov, ktorí zasvätili život Slovenskej republike a čestnej službe, v tomto prípade spravodajskej službe, ale my tam stále musíme dosadiť niekoho zvonku. Kvalifikačné kritérium, či máš skúsenosť, je úplne zásadné. Druhé by bolo, či tá osoba má osobnú integritu, tretie by bolo, či je dostatočne dôveryhodná na to, aby zverovali naši partneri tejto osobe dôležité informácie. Dosaďte si to do toho a máme výsledok.
Povedzme, že sa stanete prezidentom a bude trvať súčasný stav. Pavol Gašpar nebude menovaný, vy ho nebudete chcieť menovať, ale fakticky bude riadiť tajnú službu cez zmenu štatútu. Budete mať ako prezident nejaký typ právomoci alebo premýšľate nad nejakou právomocou, postupom, ku ktorému sa uchýlite, aby ste ten stav zmenili? Je to vôbec možné?
Nechcem ísť teraz na tento tenký ľad. Myslím, že aj pani prezidentka naznačila, ale ona má iné právnické zázemie, ale naznačila, že fakticky bola obídená s touto kompetenciou. Nechcem ísť teraz do podmieňovacích, akýchkoľvek právnych úvah. Podstatné je jedno, že to nie je dobré pre Slovensko, že to nie je dobré pre občanov, že to je taká vážna vec, ako je vnútorná a vonkajšia bezpečnosť. A to je len jeden z príkladov, aký hazard s krajinou teraz predvádza súčasná vláda.
Ako prezident budete čeliť podobným dilemám, ktoré súvisia s menovacími právomocami. V parlamente by malo prísť k voľbe kandidátov na ústavných sudcov, z ktorých si bude vyberať prezident. Povedzme, že vám koalícia navrhne na uvoľnené miesto advokáta Mareka Paru alebo sudcu Davida Lintnera. Koho vymenujete?
Myslím, že tu nie sme v kabarete.
Máte pocit, že to je také hrozne nereálne?
Naozaj by som chcel, aby sme sa bavili o reálnych veciach.
V čom je to podľa vás nereálne?
To, že vláda je odbrzdená, že sa správa tak, ako sa správa, to je jedna vec, ale nezachádzajme až do takýchto úvah, veď keď to urobia, tak sa k tomu postavím, ale najprv musím vyhrať voľby.
Voliči vás chcú na základe niečoho voliť.
Máte pravdu v jednom, že tu je právomoc prezidenta limitovaná, pretože dostáva voľbu jedného z dvoch.
A na základe rozhodnutia Ústavného súdu z roku 2017 je prezident povinný ho vymenovať, ja som to naschvál tak postavil.
Je to tak. Verím tomu, že sa začneme správať ku krajine zodpovedne.
Rešpektujem, že neodpoviete, pretože to bola vážne myslená otázka. Mám tu totiž aj kabaretnú druhú dvojicu, a tou je Štefan Harabin a Robert Fico.
Neviem, kde by bola škoda väčšia.
Odvolali by ste predsedu Ústavného súdu Fiačana, ak by predtým jeho kolegovia konštatovali nejaké disciplinárne previnenie pre únik informácií o rozhodnutí o Trestnom zákone?
To je zaujímavá otázka z kompetenčného pohľadu, lebo áno, je to na Ústavnom súde vo vzťahu k predsedovi Ústavného súdu. Chcel by som, aby ste vedeli jedno: Snažím sa odpovedať vecne na všetko, na čo viem, ale tu neviem odpovedať, nechcem ísť na tenký ľad, budem to konzultovať. Samozrejme,
že oni to urobiť môžu, prezident má menovaciu aj odvolávaciu právomoc.
Vnímate ten únik ako problém?
Vvnímam ho ako problém. Ale ako väčší problém vnímam nie únik, ale útok na Ústavný súd, ktorý rozhoduje tak, ako rozhoduje, aj vďaka tomu, ako sa zachovala prezidentka, ktorá ukázala, že hlava štátu nebude len niekto, kto sa usmieva z poštovej známky alebo bilbordu, ale je to dôležitá súčasť celého ústavného systému. Ústavný súd konal, ako konal, a zdá sa mi neakceptovateľné, že je takýmto spôsobom zo strany vlády vyzývaný predseda Ústavného súdu. Úniky sú vo všeobecnosti obrovský problém, nevieme spravovať štát.
Európske voľby by mohli priniesť rošádu vo vládnom kabinete, niektorí politici to dopredu avizovali. Moja otázka je: S akými argumentmi by ste postupovali, ak by ste sa rozhodli nevymenovať pána Huliaka za ministra životného prostredia?
V ústave je napísané v jednom článku, ktorý hovorí o hlave štátu, že vymenúva alebo vymenuje, je to nedoriešený problém. Nechcem sa tu zaoberať konkrétnymi menami, ale prezident nie je poštár, ktorý podpíše všetko, čo príde na stôl, asi takto by som sa k tomu postavil.
Tento týždeň ste kritizovali spôsob, akým sa rozhodlo ministerstvo kultúry zasiahnuť voči verejnoprávnej televízii a rozhlasu. Označili ste to za pokračovanie demontáže demokratického zriadenia. Ako kandidát sľubujete voličom rovnováhu moci, zároveň vidíte krok, ktorý sám označujete za krok k demontáži demokracie. Čo by ste v pozícii prezidenta proti tomuto urobili?
Predovšetkým to je zákon. Zákon, ktorým sa zasahuje v tejto chvíli do súčasného fungovania. Treba pripomenúť aj to, že v roku 2010 alebo 2011 vtedajšia moc urobila takisto zlučovací zákon. Rozdiel je v tom, že dnes sa rada, ktorá má voliť riaditeľa RTVS, urobí nanovo, takže to je prevzatie kompletnej kontroly, navyše aj programovej. Ale vnímam to tak, že prezident v tejto chvíli má kompetenciu vrátiť taký zákon.
Smerujeme k autokracii?
Myslím si, že nie. Koniec koncov vidíme, akú silu majú kľúčové poistky štátu, napríklad Ústavný súd. Považujem za obrovskú poistku štátu samotnú občiansku spoločnosť, ktorá, ako vidíme, stále nie je apatická, nie je zlomená. O to ide vládnej moci, ľudí zahnať do ulity, aby sa starali sami o seba, aby zvesili hlavy, ale slovenská občianska spoločnosť je silná, takže tie poistky sú tu. To, že je tu zreteľná snaha nastoliť istý typ vládnutia, ktorý má ďaleko od toho, čo voláme liberálna demokracia, je úplne zjavné.
Viete, čo je vratká plocha? Že najväčší dezinformátori sa dostávajú na listiny takzvaných demokratických strán. Vratká plocha je to, že dezinformátori, konšpirátori sa dostávajú do vládnych delegácií. Viete, čo je vratká plocha? Že naši vládni politici – na čele so šťukou na ministerstve zahraničných vecí – sa rozprávajú s konšpirátormi, ktorí velebia ruskú agresiu.
Aká je vaša predstava aj s vedomím všetkých týchto faktov o prípadnej spolupráci s vládou Roberta Fica z pozície prezidenta? Keď to odľahčím, tak Andrej Kiska chodil raz za mesiac ako prezident na obed s vtedajším premiérom Ficom, to neviem, či by ste absolvovali.
Absolvoval. Nechcem z toho robiť úplnú zábavu.
Tie obedy neboli len úplne zdvorilostné, oni sa ešte jedno obdobie v prvej polovici mandátu Andreja Kisku vzájomne informovali o svojich politických krokoch, bol to normálny, legitímny formát, keď hlava štátu a premiér spolu rokovali.
Moje nastavenie je naplniť mandát, to, čo je podstatou hlavy štátu, zabezpečovať riadny
chod ústavných orgánov, to nie je prázdna floskula. Otvorene hovorím a je úplne zjavné, kde stojím vo vzťahu k tejto vláde, kriticky sa vyjadrujem, ale my nemôžeme teraz obetovať tento štát tak, že teraz sa všetci postavíme na barikády a z princípu budeme viesť vojny, to nejde. Chcem otvorene povedať, že aj s vládou Roberta Fica budem spolupracovať všade tam, kde to bude možné, a zároveň všade tam, kde budem cítiť, že je nevyhnutné povedať nahlas, že toto nie je v poriadku, tak to urobím. My však teraz nemôžeme začať viesť vojnu inštitúcií medzi sebou. Uvidíte to aj v kampani, že jeden šíri pokoj a ja budem ten konflikt. Ale my nemáme úplne krátku pamäť. Za ostatných desať rokov konflikt v súvislosti s prezidentom nikdy nevyvolal prezident. Strieľalo sa do nich ako z Auróry, či už z vlády, alebo vôbec z iných politických kruhov. Nenastupujem do tejto kampane – a keby som uspel, do funkcie – primárne s konfliktom. Keď ma pozvú na obed, pôjdem.
Nemusí to byť len obed, ale budete sa snažiť komunikovať, rokovať s premiérom Robertom Ficom.
Áno.
Potenciálne teoretický konflikt, ktorý by mohol nastať medzi vami ako novým prezidentom a vládou, bude určite oblasť zahraničnej politiky. Nejde len o to, že sa s Robertom Ficom názorovo, jemne povedané, líšite, ale podľa článku 102, písmena 1 ústavy prezident zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy, pričom dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu. Tak to aj funguje už od čias Rudolfa Schustera, ktorý tieto kompetencie na vládu preniesol. Zmenili by ste to?
Nevychádzam z toho, že to zmením, ale tak, ako to mohlo za prezidenta Schustera odísť na vládu, tak to môže z vlády odísť naspäť na prezidenta. Takto to je. Toto umožňuje ústava, ústava je pre mňa biblia. Vy sa však pýtate na jeden malý výsek zahraničnej politiky. Toto je dôležité, ale nie rozhodujúce, pretože dojednávanie zmlúv je procesná záležitosť. Vyzerá dôležite, aj je, pokiaľ tie zmluvy budú dobré a budú v poriadku.
Chcem otvorene povedať, že aj s vládou Roberta Fica budem spolupracovať všade tam, kde to bude možné, a zároveň všade tam, kde budem cítiť, že je nevyhnutné povedať nahlas, že toto nie je v poriadku, tak to urobím.
Pýtam sa na to, lebo pred spaním občas čítam Eduarda Chmelára. Vy to nerobíte?
To mi ešte nenapadlo. Mám problémy so spánkom, je možné, že po tomto by som zaspal.
Je to dlhé a pomáha to na spánok. Na druhej strane je to poradca premiéra, aby sme dali veciam váhu.
To fakt ideme toto? Kandiduje on?
Nie, ide mi o to, že sa s týmto môžete stretnúť v kampani. Musím tu trochu zastupovať aj protistranu, a to vám môže byť vytýkané. On varuje pred situáciou, že si zoberiete kompetencie, ktoré pomenováva spomínaný článok ústavy, naspäť.
Teraz ma trošku namotivoval pán Chmelár. Nech váži slová.
Neviem, či k tomu, aby ste si prečítali jeho statusy, alebo zobrali tie kompetencie.
Kompetencie.
Hovorí, že si vezmete tie kompetencie naspäť a potom budete na samitoch EÚ…
On tak trepe, pretože tento článok absolútne nemá so zastupovaním na samitoch vôbec nič. Až tak ma to začína baviť, že asi začnem chodiť na tie samity Európskej únie. Máme ich za sebou sto, 38 krízových nočných, asi by ma to zase začalo baviť, pán Chmelár, ja vás zdravím.
Pridáva tam jednu vec, ale tam už pôjdem na pôdu, kde je doma Peter Pellegrini, ktorý hovorí, že nie je úplne jasný váš postoj k právu veta v európskych otázkach. Aj keď vieme, že právo veta sa momentálne vzťahuje len na obmedzený počet otázok v dôsledku lisabonskej zmluvy, za ktorú hlasovali poslanci Smeru v roku 2008.
Oni hlasovali aj za vstup Ukrajiny do NATO v roku 2008. Vláda Roberta Fica a Ivana Gašparoviča, ktorý sa správal takmer ako člen Smeru. V roku 2008 odsúhlasila vláda Fica vstup Ukrajiny do NATO.
Súhlasili aj s prenesením časti otázok tým spôsobom, aby sa o nich rozhodovalo na pôde Európskej únie kvalifikovanou väčšinou. Vy v posledných rozhovoroch, ktoré ste dali v kampani v súvislosti s právom veta, hovoríte, že treba upozorniť jednak na to, že o tom, či sa vzdáme práva veta, budeme rozhodovať aj my, lebo na to máme právo veta. Zároveň hovoríte, že má význam relevantná debata, či naozaj v oblasti zahraničnej politiky by sa Európska únia nemala rozhodovať kvalifikovanou väčšinou. Prečo?
Začnem tým, že nenavrhujem zrušenie práva veta, ale považujem za nevyužitú príležitosť to, že Európska únia v zahraničnej politike vo svete, na veľkej diplomatickej šachovnici nič neznamená. Nikto v princípe vo svete sa nezaujíma o názor Európskej únie či už na konflikty, ktoré sú v našej blízkosti, napríklad na Blízkom východe, nikoho nezaujímame. Dokedy budeme ako celá Európa strkať hlavu do piesku, biť sa do pŕs, akí sme strašne suverénni, až na to, že nikoho náš názor nezaujíma? Nenavrhujem zrušenie práva veta, ale nebojme sa o tom diskutovať a hovoriť. V slovenskom životnom záujme, a ako prezident to budem presadzovať, je, aby EÚ bola silnejšia vo svete, aby sme mali väčší výtlak, aby sme dokázali ovplyvňovať veci, ktoré sa nás dotýkajú. Za tento výrok, že je v slovenskom záujme, aby EÚ bola silnejším a väčším hráčom, ma Peter Pellegrini označil za nebezpečenstvo pre slovenské národnoštátne záujmy. Nebezpečím sú títo ľudia, ktorí pália mosty slovenskej zahraničnej politiky, za ktorých sa hanbíme vo svete, ktorí ničia to, čo sa tu za tridsať rokov vybudovalo. Nechcem zrušiť právo veta, chcem, aby EÚ hrala vo svete úlohu, ktorá je dôležitá.
Slovensko sa pre výroky Roberta Fica o Ukrajine dostalo do situácie, keď Česká republika symbolicky prerušila medzivládne konzultácie, aby prejavila nesúhlas s postojom našej vlády k ukrajinskému konfliktu a ruskej agresii. Ako by ste vo funkcii prezidenta vzťahy s Českom korigovali? Existuje tam priestor na to, aby prezident – možno aj vďaka tomu, že jeho náprotivok v ČR je vám názorovo bližší – vedel vzťahy korigovať alebo aspoň ukazovať, že toto nie je jednotný postoj celej krajiny?
Presne tak. Chcel by som uspieť v týchto voľbách tak, aby som dostal silný mandát byť silným prezidentom aj v oblasti zahraničnej politiky. Tu sa zase hovorí o tom, že keď budem ja prezidentom, bude konflikt v zahraničnej politike. Problém súčasnej zahraničnej politiky je, že oni jedno deklarujú a druhé robia. Ja by som len robil to, čo oni deklarujú. Majú prázdne slová, na čele s Petrom Pellegrinim, ich slovo nemá vôbec žiadnu hodnotu. Ja by som sa opieral o mandát slovenských občanov a hovoril by som presne to, čo si myslím, že je pre Slovensko dobré, vrátane vzťahov s Českom. Určite by na českej strane bola istota, že v role prezidenta je niekto, komu záleží na vzťahu s Českom. Že je v role prezidenta niekto, o kom si Česi nebudú klásť otázku, či je na strane Ruska alebo západných spojencov. V role prezidenta by bol niekto, kde by Česi nemali pochybnosti o tom, že oni nás tu fyzicky bránia. Lebo viete, kto je veliaca krajina jednotiek, ktoré nás dnes chránia? To sú Česi. Českí občania si právom kladú otázku, či toto, čo robí slovenská vláda v zahraničnej politike, má bezpečnostný dosah na Čechov. Veď Roberta Fica, keď prišiel na V4, nevypískala česká vláda, vypískali ho českí občania. Chápete to? Tu už si v českej spoločnosti kladú otázku, čo sa deje na Slovensku. Česká spoločnosť by v mojej osobe vedela, že tu je prezident, ktorý stojí v zásadných otázkach tam, kde to nie je hrozba pre Českú republiku.
Aké konkrétne gesto by ste urobili po tom, čo sa udialo na samite V4 v Prahe?
Zdvihol by som telefón svojmu českému partnerovi a povedal by som mu: pozrite sa, vláda tu má odlišné postoje, ale je tu niečo sväté, ja zastupujem občanov Slovenskej republiky, lebo som dostal priamy mandát, a urobil by som presný opak toho, čo urobil predseda vlády SR. On mal zdvihnúť telefón českému predsedovi vlády, lebo sa veľmi dobre poznajú. Takéto veci, takéto nehody, zrážky, to sa deje, ale neurobí sa to, že na druhý deň sem zavoláš prezidenta Klausa. To je prikladanie pod kotol. To je to, čo ja vyčítam tejto vláde. Namiesto toho, aby sme spoločnosť dávali dokopy, brali ľudí dole z barikád, tak po tom, ako urobíme takúto frčku do nosa, sem zavoláme prezidenta Klausa a tvárime sa, že vzťahy s Českom sú v poriadku. Prezident Klaus odišiel zo Slovenska, všetci naňho zabudli, čo nie je zlá vec. Viete, čo zostalo? Pachuť, ktorá je medzi vládami dvoch najbližších krajín. 300-tisíc Slovákov sa v Prahe hanbí. Toto mne jedno nie je.
Nebolo to pozvanie a rokovanie s Václavom Klausom len dôkazom paniky, do ktorej sa dostal Robert Fico, pretože cíti, že ani jeho voličom asi nevyhovuje alebo sa im bude zle pozerať na rozhasenie vzťahov s Českom?
Nechcem sa ponárať do mysle nikoho z vládnych predstaviteľov, či to je alebo nie je panika, je to hrubá nezodpovednosť, a to je to najpodstatnejšie.
Niektorými voličmi, u ktorých mám pocit, že by inklinovali k voľbe vás ako prezidenta, ste boli kritizovaný za to, že ste neodsúdili Izrael za podobu jeho operácie v Gaze, ktorá nasledovala po útoku teroristov z Hamasu na izraelské územie 7. októbra 2023. Rozumiem pozícii, že nepoužijete výrok, ktorý viacerí očakávajú, že odsudzujete Izrael, ale viete si predstaviť odsúdenie politiky vlády Benjamina Netanjahua?
Nebudem prezidentom Slovenskej republiky, ktorý bude hovoriť veci na objednávku ani v ťažkých situáciách. Ak by som dostal mandát a poverenie od občanov, tak budú vedieť, že budú mať prezidenta, ktorý nebude uhýbať. Je ťažká situácia, čo sa deje v Gaze, je to ľudská tragédia. Legitímna odpoveď Izraela na teroristický útok teroristickej organizácie Hamas sa dostala do neudržateľnej situácie, pretože civilné obete, ktoré dnes v Gaze sú, spochybňujú takéto vedenie vojenskej operácie. Chcem vyjadriť ľútosť nad týmito obeťami, ale nemôžem nepovedať to, že ako prichádzajú o život civilné obete, Palestínčania, Hamas nezmenil ani o pol centimetra svoju základnú politickú pozíciu. A tou je zničenie štátu Izrael. Tu treba hľadať odpoveď na tieto otázky. Slovo odsúdenie, odsúdenie Izraela ponechajme na tých, ktorí o tom rozhodujú. Je podanie na medzinárodnom súdnom dvore, myslím, že z 29. marca minulého roku. Sám súd povedal, že skúma, či sú naplnené skutkové podstaty konvencie o genocíde. Ešte raz vyjadrujem ľútosť, myslím si, že je neudržateľné pokračovanie tejto vojenskej operácie, ale je tu príčina a následok. To, čo sa v tejto chvíli deje, je teroristický čin teroristickej organizácie Hamas.