Len zaťať zuby a ísť ďalej?
Domáce práce berieme ako niečo, čo len musíme prežiť. Mali by byť aj spoločenskou témou, tvrdí poetka Juliana Sokolová
Poetka Juliana Sokolová napísala básnickú knihu Domáce práce. Ako sa píše na obálke, je to kniha o tom, „čoho sa dotýkame pri domácich prácach: zvláštnej temnoty, ktorá je praveká a čaká“. Autorka si zvolila poetický jazyk na vyjadrenie niečoho, čo zažíva alebo zažil takmer každý z nás. Zdanlivo ide o triviálnu vec, no práve básne odhaľujú, že tu máme do činenia s existenciálnym, či až mýtickým a kozmologickým terénom.
Vnímate tento náš rozhovor ako prácu?
Áno aj nie. Áno v tom, že už mám mesiac choré dieťa a vôbec odísť z domu znamená zaobstarať mu najprv opateru, stravu a podobne. Toto úsilie zodpovedá tomu, ako keby som išla do práce. Táto logistika zároveň zaberá čas, ktorý by som za iných okolností mohla venovať napríklad príprave na rozhovor.
Rozhovory beriem vážne, sú dôležité pre moje vlastné myslenie. Je to podobné písaniu v tom, že niektoré myšlienky si uvedomíte, až keď začnete písať alebo odpovedať. Na druhej strane príprava na rozhovor nie je ten typ práce, ako keď pripravujem prednášku alebo píšem recenziu.
Dnes sa o práci hovorí ako o sebarealizácii. Aj vy sa ako autorka prejavujete rôznymi druhmi textov. V minulosti išlo skôr o odpracovanie hodín s cieľom zárobku. Sebarealizácia sa diala vo voľnom čase. Zdá sa, že dnes sa ľudia do väčšej miery identifikujú cez prácu. Vnímate tento posun?
To je skôr opis ideálu. V skutočnosti sú možnosti, ktoré máme, veľmi obmedzené. Aj čo sa týka prác, ktoré môžeme získať. Na Slovensku tiež platí, že ľudia, ktorí chcú mať istý životný štandard, si vyberajú práce v IT, ekonomickom sektore či manažmente. A často pritom nejde o úplnú osobnú realizáciu.
Zároveň je tu tlak toho žargónu, aby ste prežívali život tak, že sa realizujete cez prácu – v kontexte, keď pracovný trh ponúka veľmi obmedzené príležitosti aj možnosti organizácie práce a starostlivosti. V skutočnosti sa úrovne tej rétoriky sebarealizácie a reálnych možností nestretávajú. Ale určite je naše pôsobenie v spoločnom svete dôležité pre naše životy a svet práce je často náš hlavný spôsob, ako v našom spoločnom svete existujeme.
Ako sa to prejavuje vo vašom prípade?
Myslím, že pre jazyk a pre verejný priestor je dôležité, aby krajina mala dostatok ľudí z rôznych zázemí, ktorí sa venujú písaniu či literárnej tvorbe na plný úväzok. Na Slovensku je však takmer nemožné, aby písanie bola vaša hlavná a jediná práca. Väčšinou píšete popri niečom. Je to vidieť, už len keď sa pozriete na tabuľky finančného ohodnotenia príspevkov do médií, ako eseje či recenzie.
Pritom je to práca ako každá iná. Pre ľudí z iných odvetví by mohlo byť šokujúce, koľko za takéto texty dostanete, v pomere k tomu, koľko času si vyžadujú. Problém je, že ponúkané sumy sú vnímané ako prijateľné a predpokladá sa, že autorky a autori to robia vo voľnom čase popri inej práci.
Negatívnym efektom práce ako sebarealizácie je to, že prestáva byť jasné, kedy sa pracovný výkon vlastne končí. Heslo, že môžem robiť, kedy chcem, nakoniec znamená, že robím stále. Dotýka sa vás to?
Neformálnejšie či hybridnejšie pracovné prostredie má veľa výhod, ale zároveň často kolonizuje všetok čas. Prispieva to k tlaku, ktorý zažívame. Tu je aj súvis s domácimi prácami, ktoré ma zaujímajú – popri tom všetkom sa vám v domácnosti veci kopia, aj fyzicky. Bielizeň sa kopí a vy musíte hľadať nejakú rovnováhu toho, čo kedy robiť. Zaujíma ma, aké sú implicitné predstavy, kedy, kto a z akých zásob energie ich má vykonávať, keďže sú zásadné pre chod života.
Poďme teda k domácim prácam, ktorým je venovaná vaša kniha. Tento druh činnosti je vnímaný ako súkromná vec. Nie je to spoločenská téma. Pritom klasická zárobková práca, napríklad vo fabrikách, bola od počiatku predmetom politiky aj literatúry. V čom spočíva ten rozdiel?
V medzinárodnom kontexte máme za sebou viac ako storočie tematizovania domácich prác a štyri vlny feministického myslenia, vďaka ktorým máme aj popisy mechanizmov, spôsobujúcich, že to, čo sa deje doma, je neviditeľné. Vykonávanie domácich prác je určite súčasťou literárnych diel autoriek, ktoré často museli riešiť, ako sa od nich uvoľniť, aby sa mohli venovať tvorbe. To je aj prípad nádherného románu Dvere od Magdy Szabó z roku 1987.
Otázkou ale je, prečo téma domácich prác nie je spoločenskou témou. Určite k tomu prispieva aj to, že túto oblasť máme akosi zautomatizovanú a berieme ju tak, že ide len o niečo, čo musíme prežiť. Nevnímame to ako tému a málokedy si predstavujeme iné možnosti. Pri pozorovaní svojho okolia však vidím, že je to jednoznačne veľká téma v partnerských vzťahoch.
V akom zmysle?
Moje pozorovanie nie je sociologické, skôr anekdotické. Ale keď si všímam heterosexuálne partnerstvá, kde sú prítomné deti, zdá sa, že domáce práce sú častým zdrojom napätia medzi partnermi. A hľadajú jazyk, ako o tom hovoriť. Ako spoločenská téma to však nezaznieva. Otázka domácich prác však neoddeliteľne súvisí s otázkou organizácie spoločnosti.
Čo to znamená?
Téma domácich prác sa úplne zásadne týka toho, ako máme zorganizovaný vzťah súkromného a verejného. Na jednej strane ide o to, ako vnímame rozdelenie úloh medzi členmi domácnosti, a na druhej to, ako si predstavujeme fungovanie verejnej sféry a spoločného sveta. Napríklad, že si často ani nepredstavujeme verejné služby, ktoré by nás mohli odľahčiť v tom, ako žijeme v súkromí. Napríklad v niektorých aspektoch starostlivosti.
Akceptujeme to ako tlak, ktorý je síce často neúnosný, ale zároveň vnímaný ako čosi bežné a nemenné. Niečo, čo súkromne zažíva každý. Pre mňa je to otázka toho, ako je zorganizovaná spoločnosť a aké máme priority. Naša predstavivosť v oblasti organizácie spoločného sveta je značne podvyživená, zatiaľ čo v súkromných svetoch sa musíme individuálne vyrovnávať s obrovskými tlakmi.
Viem si predstaviť reakciu, že to je len vyplakávanie niekoho, kto si nevie zorganizovať čas. A že to prežili mnohé generácie a všetci to nejako zvládli.
To je možno aj odpoveď na otázku, prečo sa o tom tak málo hovorí. V momente, keď začnete kriticky rozmýšľať nad niečím, čo sa týka vášho osobného života, ale môže byť spoločensky podmienené, tak to môže byť automaticky vnímané ako vyplakávanie a sťažovanie sa. Máte len zaťať zuby a ísť ďalej. Oplatí sa nad touto reakciou zamyslieť. Či aj ona nespôsobuje, že sa tieto témy neotvárajú, že zostanú súkromnými a nehovoríme o nich ako o spoločnej téme. Nie je pre mňa zaujímavé rozporovať, či ide o vyplakávanie alebo nie, ale skôr sledovať to, ako také obvinenie z vyplakávania funguje a aké rozhovory blokuje.
Možno to súvisí s tým, že zárobková práca je viac na očiach. Dajú sa skúmať jej podmienky. To, čo sa odohráva doma, má súkromný charakter. Nikto mi nepozerá cez okno, ako si to zorganizujem. Miera zdieľanej skúsenosti je malá. Môže to byť tým?
Moje pozorovanie nie je sociologické, skôr anekdotické. Ale keď si všímam heterosexuálne partnerstvá, kde sú prítomné deti, zdá sa, že domáce práce sú častým zdrojom napätia medzi partnermi. A hľadajú jazyk, ako o tom hovoriť. Ako spoločenská téma to však nezaznieva.
Keď hovoríme o modernom formovaní oddelenia súkromného a verejného, tak to s tým určite súvisí. Ale aj vy ste spomenuli, že v súčasnosti práca zasahuje do súkromia a hranice sa stierajú. Cez profily na sociálnych sieťach vpúšťate ľudí do
svojho súkromia. Môžete sa podeliť o to, ako robíte s deťmi domáce úlohy alebo umývate riad.
Je však zaujímavé, že je tam stále nejaký neutralizačný mechanizmus. Síce si pozriete, ako to robí niekto iný, ale nevznikne z toho spoločenská téma. A zase je tu otázka toho vyplakávania a sťažovania sa. Určite sú v hre aj osobné predpoklady, finančné možnosti a dispozície priestoru, ktorý obývate. Zároveň platí, že vyčerpanosť sa už stala spoločenskou témou, takže asi nepôjde len o osobné zlyhania izolovaných jednotlivcov.
Na mnohých ľudí bude pôsobiť prirodzene, že knihu o domácich prácach napísala žena. Ako vnímate rodové pozície pri tejto téme?
Otázka domácich prác sa týka mužov aj žien, ale bližší pohľad ukáže, že to nie je rodovo neutrálna téma. Dodnes sú živé predstavy, že domáce práce súvisia viac so ženskými činnosťami. A ak sú v domácnosti prítomné deti, tak sa starostlivosť o ne zlieva so starostlivosťou o domácnosť. Určite zohráva rolu aj to, čo si prinášate z vlastnej socializácie a rodiny.
Znamená to, že od muža by sme sa ani dnes takejto knihy nedočkali?
Je pravda, že lyrická subjektka v mojich básňach je žena. Básne v prvej osobe prehovárajú v ženskom rode a vychádzajú zo ženskej skúsenosti. Téma domácich prác a spôsob, akým o nich hovorí moja kniha, evidentne rezonuje aj u mužov. No je pravda, že spätnú väzbu dostávam vo väčšej miere od čitateliek. Je to asi aj tým, že poézia dokáže opísať niečo, čo sa zdá neuchopiteľné. A práve nerovnosť v starostlivosti či domácich prácach je ťažko opísateľná. Môže to vyzerať až záhadne.
V akom zmysle?
Dynamika je, samozrejme, rôzna v rôznych vzťahoch a domácnostiach. Vyvstáva však otázka, ako je možné, že aj keď si muž a žena v heterosexuálnych partnerstvách delia práce a starostlivosť o deti, tak vo výsledku je to veľmi často žena, ktorá má menej času na zárobkovú alebo tvorivú prácu. Súvisí to aj s mentálnou záťažou udržiavania vecí v chode, ako je napríklad plánovanie, obvolávanie lekárov, logistika starostlivosti o blízkych a podobne.
Keď príde na delenie konkrétnych úloh, sú mu mnohí muži dnes viac otvorení. Ale iniciovanie hľadania spravodlivejšieho riešenia málokedy vychádza zo strany toho, kto má výhodnejšiu pozíciu. Pretože táto pozícia často bráni vôbec vnímať, že je prítomná nejaká nespravodlivosť. Vidno to napríklad pri heterosexuálnych vzťahoch, kde obaja rodičia majú kreatívne povolania. Často vzniká situácia, kde má žena nakoniec predsa len menej času na tvorbu. Často máme problém vôbec vystopovať, ako a prečo sa to deje.
Partner navyše žije v kontexte, kde sa od mužov očakáva menej. Takže môže mať pocit, že robí viac, ako sa od neho očakáva, a stále to nie je dosť. Navyše, väčšina domácností funguje pod veľkým tlakom – finančným, pod byrokratickou záťažou a podobne. A to v kontexte, kde nie sú dostatočné verejné podporné služby, napríklad o starších alebo chorých príbuzných či pre podporu detí so špeciálnymi potrebami. Takže aj keď sa vo vnútri domácnosti podarí rozdeliť si povinnosti spravodlivo, stále fungujú na hranici únosnosti.
Vo vašej básni Otázka organizácie sa vedľa seba objavuje domácnosť a továreň, v oboch ide o organizáciu práce. Táto paralela naznačuje, že aj to, čo sa deje v domácnosti, musí byť racionálne a efektívne. Vnímam to správne?
Áno, ale je to myslené trochu voľnejšie a hravejšie – ako otázka, čo je v ľudských silách, kde sú hranice ľudského vyčerpania. Mňa všeobecne zaujíma otázka organizácie života a priestoru, rôzne spoločenské modely ich organizovania a to, aké spôsoby života umožňujú alebo znemožňujú.
Organizáciu práce v továrni určuje racionálny rozpis a podľa neho sa postupuje. V domácnosti si stanovíte nejaký plán, no ten takmer vždy skolabuje. Aj vo vašich básňach sa domácnosť stáva niečím, čo nás ovláda alebo manipuluje. Tu sa dostávame na úroveň poetiky alebo až niečoho mýtického. Je to tak?
V tejto knihe, no aj všeobecne v poézii, ma zaujímajú situácie, kde sa pre mňa stretáva sociologické s mytologickým. Je fascinujúce odstúpiť o krok a sledovať úroveň pohybov, cirkulácií predmetov a ľudí. Pri domácich prácach ma zaujíma nutnosť ich neustále opakovaného vykonávania, neustáleho ustanovovania poriadku vecí nanovo.
Utriete prach a znova ho musíte utrieť. Odložíte bielizeň a opäť ju musíte odložiť. Uvaríte jedlo a zas ho musíte navariť. Je to niečo, čo si vyžaduje chod života. Pôdorys domácnosti je dejiskom neutíchajúceho kolobehu. Zrejme preto je aj dobrým rámcom pre úvahy o bytí. Všetko sa musí diať stále znova, inak to skolabuje. Pre mňa je tento boj s chaosom téma až mytologických proporcií – mýtický zápas o poriadok. Kopenie, rozpadávanie sa, znovuustanovovanie.
Zároveň platí, že keď nájdete nejaký rytmus, môže to byť upokojujúce a krásne. V jednom rozhovore som dostala otázku, prečo sa veľa domácich prác v mojej knihe deje v noci, či to súvisí s magickými kvalitami nočného času. V skutočnosti nočné domáce práce súvisia s tým, že inokedy na ne nie je čas. Noc má však predsa len iné kvality ako deň. Ide o situácie, ktoré sú pre mňa zaujímavé tým, že sme v nich prepojení so spoločenským i s kozmickým poriadkom.
Zaujíma ma toto prepojenie domáceho poriadku s kozmológiou. V čom spočíva táto analógia?
Asi v tom, že domácnosť je ohraničený priestor, na ktorom môžeme pozorovať cykly neustáleho kolapsu a znovaustanovovania sveta. Myslím si, že som v dobrej pozorovateľskej pozícii vo vzťahu k týmto fenoménom aj preto, že keď som vyrastala, mojej mame bola veľmi proti srsti predstava presne stanoveného času upratovania.
Našu domácnosť v mnohom ustanovovala v opozícii ku kontrolovanému a komandovanému vonkajšiemu svetu. Ako svet voľnosti a uvoľnenia. Aj k domácim prácam pristupovala živelne, v najlepšom zmysle slova – hrozila sa napríklad predstavy koordinovaného upratovania v stanovený čas, čiže v sobotu doobeda. Je to dobrá východisková pozícia na pozorovanie toho, ako to majú nastavené iní a aké riešenia nachádzajú.
Z čoho pramení potreba poriadku? Je to predpoklad orientácie, pocitu bezpečia či mentálnej pohody? Prečo zažívame to sizyfovské či, ako vy píšete, „kozmické vypätie v snahe o poriadok“?
„Potreba orientácie“je pekné pozorovanie. Môže to byť aj pragmatický predpoklad fungovania – že máte v čom vyjsť na druhý deň na ulicu, že máte kam stúpiť na podlahu. Tu je prítomnosť detí v domácnosti naozaj komplikujúci faktor. Mňa domáce práce zaujímajú na úrovni úkonov udržiavania života v chode, nemusí pritom ísť nutne o rodinnú jednotku, môže to byť akákoľvek domácnosť.
V knihe je zaradená báseň o gréckej bohyni domácich prác Hestii. Bolo pre mňa zaujímavé, že grécka bohyňa, asociovaná s udržiavaním domáceho ohňa, nemá nič spoločné so starostlivosťou o deti. Môže to byť oslobodzujúce zistenie, že starostlivosť o domácnosť a starostlivosť o deti patria do gescie úplne odlišných bohýň.
Niektoré z vašich textov nazývate esejami v básňach. Čo to znamená?
Niekoľko básní v knihe vzniklo tak, že som robila výskum k nejakej téme, o ktorej som chcela písať. A myslela som si, že z toho bude esej. Ale potom náhle vznikla krátka báseň a uvedomila som si, že obsahuje všetko, čo som k tej téme chcela povedať. A že esej už nenapíšem. Esej je niečo, na čo sa môžem pripravovať. Dôležitý je pri tom faktor mojej vôle. Rozhodnem sa, že o istej téme idem písať.
Pri básni je to u mňa inak. Aby som jej dôverovala, musí sa v nej udiať niečo, čo je aj pre mňa nepredvídateľné. Básnický jazyk môže byť asociatívne oveľa bohatší. Zaujíma ma, ako môže báseň komunikovať v kontexte toho, ako sa dnes používa jazyk, verejne aj v súkromí. Pri tejto knihe bolo pre mňa podstatné, aby mohla potenciálne komunikovať so širokým spektrom čitateľov a čitateliek. Aj s ľuďmi, ktorí možno poéziu bežne nečítajú.
Čiže ste pri písaní viac mysleli na potenciálnych čitateľov?
V momente, keď báseň vzniká, čitateľ neexistuje. Ale keď komponujem rukopis, tam už je čitateľ úplne prítomný. Pri rozhodnutiach o skladbe rukopisu ma už zaujíma, ako bude kniha komunikovať ako celok: ako funguje radenie textov, ktoré zaradiť a ako sa budú rozvíjať a vrstviť témy. Táto úroveň medziľudskej komunikácie je pre mňa veľmi dôležitá práve v súčasnosti. V tejto vyhrotenej politickej situácii, keď sa veľa vyostrenia deje cez jazyk.
Báseň vnímam ako médium, ktoré vie komunikovať s celým človekom, vie byť zásahom na solar plexus, pôsobí aj na telo, na celý organizmus. Poetický text je zároveň viacúrovňový, obsiahne veľa rôznych aspektov. Báseň pritom nemusí stelesňovať nejakú dichotómiu medzi kultivovanosťou a surovosťou. Jazyk poézie môže byť pochopiteľný a zároveň otvárať rôzne vrstvy, mať mnoho nuáns. Toto mi chýba v tom, ako komunikujeme a ako si nerozumieme.
Keď príde na delenie konkrétnych úloh, sú mu mnohí muži dnes viac otvorení. Ale iniciovanie hľadania spravodlivejšieho riešenia málokedy vychádza zo strany toho, kto má výhodnejšiu pozíciu. Pretože táto pozícia často bráni vôbec vnímať, že je prítomná nejaká nespravodlivosť.