Ako som zvládla dcérin coming-out
Staršia dcéra má partnera, mladšia partnerku. Jedna sa so svojou láskou drží v meste za ruky a druhá sa bojí
Stále cítim vinu, že som vtedy nereagovala dostatočne dokonalo,“hovorí Svetlana spätne o coming-oute svojej dcéry. „Andrea mala trinásť rokov a prežívala veľmi ťažké obdobie, lebo aj v našej rodine to bolo v tom čase náročné,“opisuje Bratislavčanka.
S manželom práve smerovali k rozvodu, keď si všimla, že sa jej mladšia dcéra poškodzuje. „Cítila som sa v tej situácii úplne sama. No vedela som, že musím niečo urobiť, aby som ju v tom zastavila.“
Andrea sa správala doma utiahnuto a nechcela sa púšťať do rozhovorov. Ako Svetlana dodáva, často sa preto ocitli v patovej situácii. „Až sa mi ju raz podarilo vyprovokovať k emocionálnejšej reakcii.“
Dcéra práve prišla zo školy a po ďalšom vyzvedaní od mamy vyhŕkla, že je to ťažké a komplikované. „Niekoľkokrát zopakovala, že ničomu nerozumiem a nemôžem to pochopiť. Naštvalo ma, že mi tak málo verí.“
Napriek tomu sa nevzdala a Andrea napokon vyslovila, že niekoho ľúbi. „Snažila som sa jej pomôcť protiotázkou, či ide o dievča.“Svetlana si totiž pospájala, že sa často stretávala s jednou kamarátkou zo školy. Andrea odvetila „áno“a tajomstvo bolo vonku, no tým sa coming-out neskončil.
„Rozplakala som sa,“priznáva teraz 50-ročná Bratislavčanka. „Zaplavil ma obrovský strach. V tomto sme my matky ,perfektné‘, za sekundu si hneď predstavíme všetky najhoršie scenáre.“Svetlanine obavy sa konkrétne spájali s neprijatím a problémami, ktorým páry rovnakého pohlavia na Slovensku čelia.
Podľa nej však vtedy trinásťročná Andrea nerozumela jej myšlienkovým pochodom. „Keď vám to deti oznámia, sú hrdé, že to vôbec dokázali povedať, a nespoja si s tou témou rodičovský strach. Na druhej strane, prečo by vlastne mali. Ony sa potrebujú dívať dopredu.“
Svetlanin plač však čiastočne spustila aj sebaľútosť. „Prečo ja, prečo moje dieťa, prečo teraz.“Coming-out sa prekrýval nielen s rozpadom manželstva, ale nadväzoval aj na jej obavy z vyčnievania v spoločnosti, ktorým si predtým sama prešla. „Za socializmu som bola nemanželské dieťa a ostatní sa ma na to neustále vypytovali.“
Jej reakcia pri coming-oute spôsobila, že Andrea sa takisto rozplakala. „Hneď som vedela, že som to zbabrala a že necíti moju podporu a pochopenie pre vznikajúci vzťah. Tiež ju trápil pocit nedostatočnosti, lebo si myslela, že nevyhovela rodičovskej predstave o dobrej dcére. A pritom ju všetci veľmi ľúbime.“
LÁSKA Z KRESŤANSKEJ ŠKOLY
Andrea zažívala ešte niekoľko rokov predtým šikanovanie, ktoré sa najskôr dialo v triede, no potom prešlo aj na Facebook. „Škola mi vždy odkázala, že keď má problémy, nech si ich rieši. Akoby bola moja dcéra chybná,“opisuje Svetlana. Online šikanu navyše základná škola úplne odmietla riešiť.
Argumentovala tým, že sa deje mimo vyučovacích hodín a na platforme, ktorú nespravuje.
„Vtedy som nad nimi zlomila palicu a rozhodla sa preradiť ju inam.“Druhá najbližšia základná škola však bola v tom čase zatvorená, a tak sa Svetlana s vypísanou prihláškou jednoducho presunula k ďalšej. „Išlo o kresťanskú školu. Dcéra sa tam ocitla v podstate náhodou a paradoxne väčšina detí v jej triede pochádzala z rozvedených rodín.“
Zároveň sa Andrea práve v tomto prostredí zaľúbila do spolužiačky. Svetlana tak mala pri jej coming-oute ešte o jednu starosť navyše. „Ubezpečovala ma, že si v škole dávajú pozor. Bála som sa, aby im tam nerobili zle, ale našťastie k tomu nedošlo.“Okrem toho zvykla jej dcéra pochodovať na Pride podujatiach v prvých radoch. „Pýtala som sa jej, či sa nebojí, že ju uvidia katechétky v televízii. No vraj tam chodila štvrtina jej triedy.“
Svetlana sa dovtedy nad vzťahmi párov rovnakého pohlavia veľmi nezamýšľala a v domácnosti túto tému nikdy neotvorila. „Zdalo sa mi, že nebol na to dôvod.“Aj preto po Andreinom coming-oute nasledoval šok. „A za tým fáza popierania. Veď mala trinásť a iba rok predtým chodievala špehovať pod okná umeleckej školy jedného chlapca, ako hrá na flaute. Sama mi povedala, že sa jej páči.“
Ďalšie pochybnosti pramenili z jej vtedajšieho manželstva. „Naozaj sme mali doma veľké rodinné problémy, muž si prechádzal obrovskými zdravotnými ťažkosťami. Bolo to až na dreň toho, či prežije, keď sa nám rozpadne rodi
Dôležité je oznámiť to pokojne a úprimne, aby to bolo aj pre tú druhú osobu stráviteľné. A hlavne: nech už bude reakcia akákoľvek, neznamená to, že rodič svoje dieťa nemá rád. Niekedy iba potrebuje čas.
Svetlana matka queer dcéry
na.“Svetlana preto rozmýšľala aj nad možnosťou, či Andrei nespôsobili nejakú životnú traumu, ktorú by vyriešila napríklad psychoterapia. „V tejto fáze som si teda ešte hovorila, že z toho vyrastie, nejako sa to celé zmení a možno je to len módne.“
Opak pochopila časom vďaka otvoreným rozhovorom s Andreou. „Prvá láska je naozaj taká čistá. Vtedy verila, že sa vezmú, a keď to nepôjde tu, odídu do zahraničia, kde budú žiť a mať deti.“Svetlana v tom období vnímala svoju dcéru ako bojovnú a oduševnenú. Napokon sa bližšie zoznámila aj s jej partnerkou a dokonca boli všetky spolu na rodinnej dovolenke.
HLAVNE NENÁPADNE
Momentálne má Andrea 22 rokov. Jej spomínaný prvý vzťah trval do približne šestnástich. Teraz býva s druhou partnerkou, ktorú Svetlana pozná o niečo menej. „Obe sú uzavretejšie. Možno je to tým, že v Bratislave zažili nejaký hejt v autobusoch a vonku na ulici. Tak sa akoby schovávajú.“
Svetlanu to svojím spôsobom aj hnevá. Kedysi predpokladala, že jej dcéra pôjde študovať právo alebo príbuzný odbor. „Cítila som, že má veľmi silno vyvinutý zmysel pre spravodlivosť a rovnosť. No od určitého času akoby neinvestuje energiu do niečoho, čo považuje za vopred prehraté. A to je škoda. Zdá sa mi mladá na to, aby už rezignovala.“
Bratislavčanka si zároveň všíma, ako sa vzťahy oboch jej dcér na verejnosti líšia. Staršia má 24 rokov a s priateľom sa bežne držia v meste za ruky. „Druhá má priateľku a na ulici sa za žiadnych okolností takto nechytia.“Preto je rada, keď sa dvojica raz začas vyberie na dovolenku do otvorenejšej krajiny. „Tiež by ma veľmi potešilo, keby Andrea študovala ďalej ako v Česku a mohla by zažiť pocit ešte väčšej slobody. Nechcem ju však vyháňať.“
Koncom februára práve v Česku schválili novelu, ktorá umožňuje párom rovnakého pohlavia sobášiť sa, no ich zväzok bude mať namiesto manželstva názov „partnerstvo“. Odklon od úplného zrovnoprávnenia nastal aj pri téme adopcií. Jeden z dvojice musí byť biologický rodič dieťaťa, aby si ho druhý mohol osvojiť. Svetlana hodnotí tento legislatívny krok pozitívne, no ideálna by podľa nej bola ozajstná rovnosť práv.
Situáciu na Slovensku považuje, naopak, za hroznú. „Po poprave dvoch ľudí v našom meste na Zámockej ulici som dostala panické ataky.“Osobne však s nenávisťou ešte nemala veľmi dočinenia. Je to podľa nej tým, že coming-out v súvislosti s orientáciou svojej dcéry nerobieva často. „Občas medzi priateľmi alebo v rodine, no v práci takmer vôbec.“Dôvodom sú aj vtipy o „buzerantoch“, ktoré počúva v open space kancelárii. „Podľa toho viem, že ešte nejde o scitlivené prostredie.“
NEKONEČNÁ ROBOTA
Prešiel rok od Andreinho domáceho coming-outu, kým Svetlana prvýkrát nabrala odvahu porozprávať sa o tom s jednou zo svojich kamarátok. „Uisťovala ma, že to vôbec nie je problém, veď hlavne, že má niekoho rada.“Svetlane sa však po tejto reakcii vôbec neuľavilo. „Skôr som sa cítila naštvane v zmysle: vám sa to povie, lebo nebudete musieť toto riešiť každý deň. Postupne totiž človeku dôjde, že coming-out nestačí spraviť raz. Je to nonstop záležitosť, nekonečná robota.“
V mnohých situáciách musí Svetlana navyše vyhodnocovať, čo môže od inej osoby asi očakávať alebo či má na prípadnú zlú reakciu dostatok sily. „Pred väčšou skupinkou si zvyčajne netrúfam, vždy ide o maximálne dvoch ľudí naraz.“Ako dodáva, dlho jej trvalo, kým dokázala označenie „lesba“vôbec vysloviť nahlas. „Na iné slovo som však neprišla, tak som si jednoducho povedala, že budem používať toto. Aspoň je druhému hneď jasné, čo mu chcem povedať.“
Svetlana žije s novým partnerom, ktorý má takisto dve deti z predošlého vzťahu. Všetci Andreinu orientáciu bez problémov prijímajú a to platí aj o starej mame z tejto strany. „Moja mama je tiež pokrokovejšia,
Združení rodičov a priateľov LGBT+ ľudí neformálne vzniklo v lete 2020 a dnes má okolo 260 členov a členiek. Aktuálne pripravuje vydanie knihy s názvom Niečo ti chcem povedať. Ide o zbierku pätnástich skutočných rodinných príbehov, v ktorých sa v istom bode vyskytol comingout.
nejako to nerieši. Akurát ju zamrzelo, že to bude mať jej vnučka v živote ťažšie.“
Stále však verí, že by sa akceptácia na Slovensku mohla zvyšovať. „Len sa o to treba pričiniť, lebo samo sa to nestane. Veci v dejinách sa menia, pretože ľudia ich menia a vidia v tom zmysel. Ja vidím zmysel v rovnosti a slušnosti.“Zároveň však chápe, keď niekto pociťuje z inakosti strach. „Pritom si musíme iba zvyknúť. Spoločnosti žiadne nebezpečenstvo od ,iných‘ osôb nehrozí.“
Energiu a odhodlanie jej dodáva aj členstvo v Združení rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, kam sa pridala pred vyše rokom. „Už viackrát sa mi osvedčilo byť v spojení s podobnými ľuďmi. Vďaka tomu sa človek vo svojej situácii necíti ako na opustenom ostrove.“
NIEČO TI CHCEM POVEDAŤ
Združenie neformálne vzniklo v lete 2020 a momentálne má okolo 260 členov a členiek. Svetlana oceňuje, že prepája rôzne dúhové organizácie a iniciatívy, a tak vie človeku pomôcť s tým, čo pre seba alebo svoje dieťa práve potrebuje. Ďalším krokom by podľa nej malo byť intenzívnejšie „sieťovanie“v regiónoch. „Neviem si ani predstaviť, ako sa musia trápiť rodičia v dedinách či v náboženských komunitách.“
Osobne pomáha združeniu najmä s organizačnými činnosťami a grafickou úpravou materiálov. Pôvodne sa neplánovala aktívnejšie angažovať, keďže Andrea nechce, aby sa jej identita niekde zverejnila alebo dala dohľadať. Mená v tomto článku sme preto zmenili.
Bratislavčanka však pod oslovením Svetlana vystupuje aj v pripravovanej knihe združenia s názvom Niečo ti chcem povedať. Ide o zbierku pätnástich skutočných rodinných príbehov, v ktorých sa v istom bode vyskytol coming-out. „Podelili sme sa o svoje životy, aby sme podporili ďalšie rodiny a pomohli im s pochopením a prijatím.“
Podľa Svetlany je dôležité, aby aj deti vedeli, ako ich rodičia prežívajú danú situáciu. „Andreu naozaj zaskočilo, že mi povedala niečo, čo považovala za pozitívne, a pritom na mne videla ,negatívnu‘ problémovú reakciu.“Z vlastnej skúsenosti by ďalším matkám a otcom odkázala, aby po coming-oute svojich detí vyhľadali iných rodičov, s ktorými sa môžu otvorene porozprávať. „Len nech s tou správou nezostávajú sami v neprijímajúcom prostredí.“
A čo by poradila mladým ľuďom pred coming-outom? „Nech ho urobia, až keď naozaj vedia, že sa o tom chcú rozprávať. Dôležité je oznámiť to pokojne a úprimne, aby to bolo aj pre tú druhú osobu stráviteľné. A hlavne: nech už bude reakcia akákoľvek, neznamená to, že rodič svoje dieťa nemá rád. Niekedy iba potrebuje čas.“
Máme praveké emócie, stredoveké inštitúcie, ale techniku s božskými schopnosťami, povedal kedysi americký biológ Edward Osborne Wilson.
Uvedený rozpor označil vedec za „skutočný problém ľudstva“, keďže znamená, že „dospelácku“(modernú) techniku obsluhujú – z evolučného hľadiska – deti.
Môže sa niečo také skončiť dobre?
Uvedenou témou sa v novom pre-printe zaoberala psychologička Claire Robertsonová z New York University a jej dvaja kolegovia. Vedci sa zamerali na morálku a internet.
Štúdia ešte nebola recenzovaná a je zavesená v databáze psyArXiv. V tomto článku budeme jej obsah voľne komentovať.
NARUŠENÉ MORÁLNE INŠTINKTY
Autori článku vysvetľujú, že „internet narúša základné morálne inštinkty ľudí“, keďže ide o inováciu, na ktorú nie je naša myseľ – formovaná v úplne inom prostredí – pripravená.
Z evolučného hľadiska vznikla morálka ako nástroj na manažovanie spolupráce s ostatnými členmi skupiny. V praveku boli skupiny malé a tvoril ich len nízky počet ľudí. Schopnosť ovplyvňovať veci sa limitovala na dianie v skupine a trest za prehrešok vyžadoval priamy kontakt.
To sa zmenilo s modernou spoločnosťou a internet to ešte umocnil – keď sme online, dokážeme osloviť milióny cudzích ľudí na inom kontinente a kohokoľvek vieme vyhrešiť na diaľku.
Naša myseľ sa tvorila v čase, ktorý sa v ničom nepodobal na dnešný svet, a podľa autorov sa nestihla prispôsobiť inováciám techniky a zaostáva za nimi. „Ľudia používajú mozog formovaný prostredím malých skupín na orientáciu vo svete, ktorý je úplne prepojený.“
ZMENA PODOBNÁ ATÓMOVEJ BOMBE
Na vysvetlenie následkov rozporu medzi „pravekou mysľou“a „moderným svetom“používajú autori známu paralelu s chuťou na sladké – v minulosti bola výživná potrava zriedkavou komoditou a naši pravekí predkovia museli využiť každú vhodnú príležitosť najesť sa. Inak hrozil „game over“.
Táto túžba sa obrátila proti nám v čase, keď je všade dostatok cukrární, potravín či predajní rýchleho občerstvenia. Výsledkom je moderná epidémia obezity.
S novým prostredím internetu si nevie rady ani naša morálka a nie je naň adaptovaná podobne ako naše bruchá na nové prostredie blahobytu a dostatku. Výsledkom je „nezdravé správanie, ktoré sa stavia proti našim lepším úsudkom“.
Autori štúdie nešetria ex
presívnymi výrazmi, aby upozornili na to, že vplyv internetu na našu morálku považujú za úplne zásadný: „Tak ako atómová bomba zmenila spôsob, akým národy vedú vojny, a antikoncepčná pilulka zmenila spôsob, akým ľudia majú sex, internet zmenil spôsob, akým ľudia prežívajú morálku.“
Na inom mieste psychológovia píšu, že internet spôsobil v spoločnosti zmenu, „ktorá je pravdepodobne väčšia ako neolitická revolúcia pred 12 000 rokmi (prechod k poľnohospodárstvu – pozn. red.)“.
SME CITLIVÍ NA MORÁLNE PODNETY
Autori štúdie nevykonali žiadne experimenty a ich článok je skôr esejou o dôsledkoch používania internetu na našu morálku, ktorý v rozvinutých krajinách pravidelne používa do 99 % ľudí.
Úvaha vychádza z predpokladu, že ľudia majú extra vyvinutý sklon všímať si morálne relevantné podnety. Taká tendencia bola pre nás užitočná odjakživa – naša myseľ si nemohla dovoliť ignorovať, ak by sa napríklad niektorý z členov pravekej skupiny správal ako čierny pasažier a potravu by delil na úkor iných.
Ak by sme si nevšímali, že niekto sa chce takpovediac ohriať pri spoločnom ohni bez toho, aby do neho doniesol vlastné polienko, škaredo by sa nám to mohlo nevyplatiť. Preto sme mimoriadne citliví na každý podnet, ktorý sa týka témy spravodlivosti či ujmy.
Mimochodom, z rovnakého dôvodu sme vnímaví aj na všetky správy o zdraví – ľudia si nemôžu dovoliť ignorovať, ak sa povie, že „nejaká látka zabíja“, lebo je to otázka života a smrti. Nič urgentnejšie už neexistuje.
Autori štúdie o tom síce nepíšu, ale pripomeňme, že na tejto dispozícii našej mysle parazitujú všetky zdravotnícke hoaxy – ak sa na sociálnej sieti objaví, že „mRNA vakcína zabíja“, je to taký silný podnet, že ho nemožno ignorovať, a časť ľudí ho „pre istotu“šíri ďalej. Ľudí sa zmocní silný pocit urgencie a správy šíria bez toho, aby si ich zdĺhavo overovali.
EXTRÉMNEJŠIE MORÁLNE POSTOJE
Keďže internet prepojil milióny ľudí, na sociálnych sieťach sme permanentne konfrontovaní s morálnym obsahom, čo predtým nebývalo, píšu autori. „Dôkazy naznačujú, že [na internete] sa zvyšuje miera morálneho obsahu, ktorému sú ľudia vystavení.“
Tak sme sa ocitli v začarovanom kruhu – na permanentnú morálnu stimuláciu reagujeme produkciou morálneho obsahu, na ktorý sa reaguje tvorbou morálneho obsahu, na ktorý sa zase reaguje, a tak ďalej.
Keďže internet je presýtený morálnym obsahom, spôsob, ako na seba v tej záplave upozorniť a vyčnieť z davu, je, že budete presadzovať extrémne morálne postoje.
Na internete tak čelíme čoraz väčšiemu počtu morálnych podnetov, ktoré sú čoraz extrémnejšie. „Táto črta online sveta môže umelo zvýšiť pocity nepriateľstva medzi ľuďmi aj rozhorčenia,“píšu autori.
„UNAVENÝ“SÚCIT
Keďže obetí nevhodného správania, s ktorými sa stretneme na internete, je obrovské množstvo, výsledkom je „únava súcitu“(z angl. compassion fatigue). Tento jav vyjadruje myšlienka: „Jedna smrť je tragédia, milión je štatistika“. Znamená, že tragédie veľkých rozmerov, v ktorých sa cudzí ľudia menia na „štatistickú položku“, naše srdcia príliš nerozochvejú.
Jednoducho – obávať sa nemožno o každého a záplava morálnych podnetov na internete spôsobí, že naša „unavená“myseľ „rezignuje“.
Dôvodom je opäť naša psychologická minulosť: naši dávni predkovia boli v priamom kontakte len s minimom ľudí, väčšinou pokrvne príbuzných, a ich nenávisť alebo láska boli úzko zamerané len na nich. Nie na neznámu masu ľudí zo vzdialenej krajiny. Problémom modernej doby je, že s osudmi takých ľudí sme na internete konfrontovaní denne.
TRESTY
Naša myseľ odjakživa trestá – ak sa člen skupiny nezúčastnil na love, ale nárokoval si najviac potravy, bolo výhodné potrestať ho, lebo živiť čierneho pasažiera je nákladné.
Trest vykonal jednotlivec či malá skupina a odohral sa osobne. Internet to úplne zmenil a na jednotlivcovi sa môžu vyvŕšiť tisíce cudzích ľudí (z angl. public shaming), ktorí navyše ani nevidia utrpenie, čo obeti spôsobujú. V trestaní teda pokračujú, aj keď by už mali prestať.
Trest tak nemusí zodpovedať spáchanému prehrešku.
Autor nadávok svojím hrubým správaním prakticky nič neriskuje, čo ho môže ďalej povzbudzovať – ak nadávky putujú k obeti cez celý kontinent, riziko fyzickej odplaty je nulové.
Hrubé správanie na internete sa môže stupňovať ako prejav signalizácie cnosti (z angl. virtue signalling). Ak niekto napríklad ostro a tvrdo odsúdi šikanovanie v škole, chce tým dať najavo, že on je morálny maják, ktorý by sa šikanovania nikdy nedopustil (to, či sa ho reálne dopustil, je vedľajšie). Čím tvrdší je komentár na sociálnej sieti, tým viac ním chce autor povedať, že „ja nie som ako páchateľ“. Naopak, vlažný komentár, ktorý hriešnika dostatočne neodsúdi, môže vzbudzovať obavy, či sa to s neschvaľovaním šikanovania myslí vážne.
„Namiesto kmeňa s malým počtom ľudí, ktorí mali záujem o podporu skupinovej spolupráce, sa [na internete] môžu zhromaždiť milióny ľudí z celého sveta, aby verejne potrestali jednu osobu bez toho, že by ich to niečo stálo alebo skutočne túžili po náprave. Môžu sa snažiť získať spoločenský status bez skutočnej snahy zlepšiť kolektívne výsledky,“zhrnuli autori tieto úvahy.
IDE IM O ZISK
Čo prinesie budúcnosť, nevedno, ale autori štúdie píšu, že IT spoločnosti asi samy od seba nebudú mať záujem redukovať evolučnú nezhodu medzi pravekou mysľou a moderným online svetom. „Skôr si myslíme, že je pravdepodobnejšie, že [IT] spoločnosti budú tieto sklony využívať dovtedy, kým to bude ziskové.“
Firmy ako Facebook a spol. potrebujú, aby sme na nich trávili čo najviac času, čo dosahujú tým, že nám predhadzujú morálny obsah, ktorý nás udržiava v permanentnom stave aktivácie, najlepšie hnevu alebo rozčúlenia. Ak by nám bol obsah na sociálnych sieťach ukradnutý, vypli by sme ich.
Vlažnému postoju k týmto aplikáciám možno zabrániť neustálou stimuláciou – pobúrení z názorov iných tak do omrzenia komentujeme, lajkujeme a zdieľame.
NAOZAJ NAŠA MYSEĽ ZAOSTÁVA?
Nová štúdia nie je bez otáznikov. Oslovili sme všetkých troch autorov, ale za viac ako týždeň nám neodpísali. Pochybnosti sme vyjadrili napríklad o tom, či naozaj narastá miera morálneho obsahu, ktorému sme denne – prostredníctvom internetu – vystavení.
Skeptik v nás namietal, že veľa morálneho obsahu tu bolo vždy, len sa s ním ľudia stretli inde – v knihách, pri pozeraní televízie alebo vonku pri hrách či debatách. Internet zďaleka nemá monopol na morálne témy.
Závažnejšia otázka, ktorá presahuje naše znalosti, sa týka tempa evolučných zmien. Napríklad v článku z Plos Biology sa píše, že „nedávne objavy v oblasti ľudskej genetiky“spochybňujú predstavu, že pozvoľné tempo evolúcie spôsobuje zaostávanie, pre ktoré naša myseľ nevyhovuje súčasnému prostrediu. Povedané inak, na súčasnosť sme adaptovaní lepšie, ako sa prezentuje. No myšlienka o zaostávaní predstavuje východiskovú bázu nového článku. Ak neplatí, neplatia ani všetky závery. Aj preto nám záležalo na tom, aby autori odpovedali, no nestalo sa.
Autori tento príklad nepoužívajú, no v podstate hovoria, že naša súčasná myseľ je ako kľúč, ktorý prestáva pasovať do nového zámku (moderné prostredie s internetom). Výsledkom je explózia verejného hanobenia či „unavený“súcit. Riešenie je ťažké, pretože finančné záujmy IT gigantov sú v rozpore s úsilím uviesť modernú techniku viac do súladu s našimi morálnymi inštinktmi.
Naši dávni predkovia boli v priamom kontakte len s minimom ľudí, väčšinou pokrvne príbuzných, a ich nenávisť alebo láska boli úzko zamerané len na nich. Nie na neznámu masu ľudí zo vzdialenej krajiny. Problémom modernej doby je, že s osudmi takých ľudí sme na internete konfrontovaní denne.