Prečo byť k sebe súcitný?
Sebasúcit môže pozitívne ovplyvňovať naše vzťahy, motiváciu a odolnosť
Spomeňte si na situáciu, keď sa vám naposledy niečo vôbec nepodarilo – nezvládli ste skúšku, na ktorú ste sa usilovne pripravovali; nezískali ste vytúženú prácu; život skrátka nabral nečakaný nepríjemný smer.
Čo sa vám vtedy preháňalo hlavou? Boli to slová plné pochopenia, ktoré by ste v podobnej situácii zvolili aj pri rozhovore s niekým blízkym? Alebo sa ozval hlas, ktorý vás presviedčal o tom, že ste neschopní, hlúpi a vlastne úplne nanič?
O súcite zvykneme premýšľať ako o niečom, čo preukazujeme ostatným – dobrým kamarátom, rodinným príslušníkom, skrátka tým, na ktorých nám záleží.
Uvažovať o ňom sa však dá aj trochu inak: ako o spôsobe, ako pristupovať k nám samotným.
TRI ZLOŽKY SÚCITU
Americká psychologička Kristin Neff sa začala sebasúcitom zaoberať v období, keď sama prežívala hlbokú vnútornú krízu. Počas bolestivého rozchodu sa prihlásila na meditačný kurz a jedno z najväčších ponaučení, ktoré si z neho odniesla, bolo toto: keď k sebe pristupujete s vnímavosťou a láskavosťou, skutočne sa to prejaví.
Bolo to v čase, keď sa síce myšlienka sebasúcitu objavovala v rôznych duchovných tradíciách či self-help návodoch, ale psychologický výskum o ňom ako o samostatnom koncepte neuvažoval. Neff si preto povedala, že ho skúsi preskúmať aj akademicky. A odvtedy už túto tému nepustila z rúk – aj o štvrťstoročie neskôr je jednou z najvýraznejších osobností, ktoré koncept skúmajú.
Základná otázka, ktorú si Neff položila, bola jasná: Ako presne vôbec definovať sebasúcit? „Je to skrátka proces, pri ktorom sa súcit obracia dovnútra. Keď zlyhávame, robíme chyby alebo sa cítime neschopní, sme k sebe skôr láskaví a chápaví ako prísne sebakritickí. Keď sa v našom živote objavia výzvy a problémy, radšej si poskytneme podporu a povzbudenie, než aby sme boli chladní a sami seba súdili,“vysvetľuje na svojich stránkach psychologička a výskumníčka pôsobiaca na Texaskej univerzite v Austine. „Väčšina z nás má v živote dobrého priateľa, ktorý nás bezpodmienečne podporuje. Sebasúcit nás učí byť rovnako srdečným a podporujúcim priateľom pre seba samého,“pokračuje Neff v texte pre BBC.
Podobne ako pri súcite k druhým, aj pri súcite namierenom dovnútra Neff vymenúva tri nevyhnutné zložky. Keď sa k sebe správate súcitne, pristupujete k sebe v prvom rade milo – a myslíte to naozaj vážne. „Táto láskavosť má v sebe veľmi aktívnu zložku
– keď trpíte, naozaj sa chcete utešiť, naozaj chcete zmierniť svoje utrpenie, chcete sa upokojiť. Ide teda o aktívny postoj, pri ktorom chcete urobiť všetko pre to, aby ste sa cítili dobre,“vysvetľuje v jednej zo svojich prednášok Neff.
Láskavý postoj stojí podľa nej na akejsi pomyselnej škále v priamej opozícii voči súdeniu seba samého.
Druhým nevyhnutným komponentom sebasúcitu je niečo, čo Neff nazýva „uvedomením si spoločnej ľudskej skúsenosti“. Psychologička sa pýta: Keď sa ocitnete v nepriaznivej situácii, dokážete sa na svoje utrpenie pozerať ako na zážitok, ktorý nutne patrí k univerzálnej ľudskej skúsenosti, k ľudskému životu?
Pokiaľ áno, potom v sebe nachádzate aj druhý komponent súcitu. Keď si však kladiete otázky ako „Prečo práve ja?“, potom sa na pomyselnej škále ocitáte na opačnom konci – od „uvedomenia si spoločnej ľudskej skúsenosti“sa dostávate k pocitu izolácie. No a nakoniec je tu tretia nevyhnutná zložka. Namiesto toho, aby sa za problém príliš vinil alebo sa okamžite snažil prísť na jeho riešenie, dokáže súcitný človek svoje utrpenie len tak pozorovať – dovolí si s ním skrátka chvíľu len tak pobudnúť.
Súcitný prístup k sebe samému teda nakoniec skutočne prináša presne to, čo by vám v ťaživej situácii ponúkol dobrý kamarát. Pristúpil by k vám s aktívnou a vážne mienenou láskavosťou.
POHODA A ODOLNOSŤ
Od momentu, keď sa Neff začala konceptu akademicky venovať, sa výskum posunul pomerne ďaleko. Dnes už napríklad dokážeme merať mieru sebasúcitu. Najčastejšie sa to robí pomocou škály, na ktorej človek pomocou stupnice od jednej do piatich hodnotí svoje reakcie v rôznych situáciách: „Keď cítim emocionálnu bolesť, snažím sa byť k sebe láskavý“; „Keď sa stane niečo bolestivé, snažím sa na situáciu dívať vyrovnane“; „Keď rozmýšľam o svojich nedostatkoch, mám tendenciu cítiť sa odrezaný od zvyšku sveta“.
Výsledkom sú nakoniec šty
Z výskumov nie je jasné, či je sebasúcit potrebný na to, aby sme mohli byť súcitní aj k druhým. Mnohí ľudia sa dokážu celkom dobre starať o druhých a o seba sa pritom starajú menej. Rastúci počet výskumov však naznačuje, že sebasúcit pomáha ľuďom udržiavať starostlivosť o druhých.
Kristin Neff psychologička
ri čísla – okrem celkovej miery súcitu zameraného dovnútra ukazujú aj mieru každej z jeho troch zložiek. No okrem toho už dnes vieme oveľa viac aj o tom, aké dosahy sebasúcit má.
Začnime tým, čo všetko môže priniesť nám samotným. Niekoľko štúdií poukazuje na to, že ľudia s vyššou mierou súcitu obráteného dovnútra zažívajú väčšiu psychickú pohodu – hovoria o nižšej miere stresu, menej ich trápia úzkosti a depresie a s menšími ťažkosťami dokážu zvládať aj nepríjemné situácie, ako sú rozvod či choroba.
Výskum zároveň poukazuje aj na to, že sebasúcitnejší ľudia sa menej boja zlyhania, a keď už ho zažijú, s väčšou pravdepodobnosťou ich to neodradí od ďalších pokusov. Častejšie sa u nich tiež objavuje takzvaný „growth mindset“, teda presvedčenie, že vďaka sústredenej práci je vždy možné sa zlepšovať. Sebasúcit tak môže byť veľkým zdrojom všeobecnejšej vytrvalosti, odolnosti a motivácie.
Toto všetko je teda v ostrom kontraste s jedným z mýtov, ktorý sa s ním často spája: že sebasúcit sa prejavuje tým, že sa človek ľutuje, je slabý, neschopný, či dokonca lenivý. „Keď jednotlivci pociťujú sebaľútosť, ponoria sa do svojich vlastných problémov a zabúdajú, že podobné problémy majú aj ostatní. Sebaľútosť má tendenciu umocňovať egocentrické pocity oddelenia sa od druhých a zveličovať rozsah osobného utrpenia,“vysvetľuje Neff.
V prípade sebasúcitu sa však podľa nej deje presný opak. Ako napokon vyplýva už z jednej z jeho troch nevyhnutných zložiek, sebasúcit nám umožňuje vidieť vlastnú skúsenosť aj v kontexte skúseností druhých. Na rozdiel od sebaľútosti nám pripomína, že zlyhávajú aj iní – a na rozdiel od sebaľútosti sme tak motivovanejší znova sa snažiť, a nie sa utápať vo vlastnom nešťastí.
ZDRAVIE A VZŤAHY
Zaujímavé sú aj výskumy, ktoré koncept prepájajú s oblasťou fyzického zdravia. Štúdia z roku 2018 napríklad poukázala na to, že ľudí s vyššou mierou sebasúcitu menej často trápia bolesti chrbta, hlavy, nevoľnosti či problémy s dýchaním. Predošlé výskumy poukázali aj na to, že vyšší sebasúcit koreluje s nižšou mierou zápalov, ktoré sa často spájajú s duševným utrpením.
Jedno z možných vysvetlení hovorí o tom, že to môže súvisieť práve s väčšou psychickou pohodou – zažívame nižšiu mieru stresu, preto sú menej časté aj fyzické ťažkosti. A v neposlednom rade sú tu štúdie, ktoré naznačujú, že okrem pozitívnych účinkov na nás samotných nám sebasúcit môže pomáhať aj v medziľudských vzťahoch. Výskumy napríklad hovoria o tom, že ľudia, ktorí sú k sebe súcitnejší, sú pripravenejší prevziať za svoje chyby zodpovednosť alebo sa častejšie ospravedlnia, keď sa niekoho dotknú. Majú aj zvyk byť k druhým veľkorysejší.
Ďalšie štúdie zase poukázali na to, že v romantických vzťahoch vykazujú títo ľudia vyššiu mieru starostlivosti a podpory a všeobecne v medziľudských vzťahoch ľahšie dosahujú kompromis.
To všetko odporuje ďalšiemu mýtu – že byť k sebe súcitný znamená byť zahľadený sám do seba, sebecký, alebo dokonca narcistický. „Z výskumov nie je jasné, či je sebasúcit potrebný na to, aby sme mohli byť súcitní aj k druhým. Mnohí ľudia sa dokážu celkom dobre starať o druhých a o seba sa pritom starajú menej. Rastúci počet výskumov však naznačuje, že sebasúcit pomáha ľuďom udržiavať starostlivosť o druhých,“píše Kristin Neff vo svojom texte pre magazín Kalifornskej univerzity.
Také odporúčanie neprišlo tento rok po prvý raz. Výhody vyplývajúce z členstva v strane – napríklad zaistený kariérny postup – si treba zaslúžiť, cituje Meduza člena vedenia strany Jednotné Rusko, ktorý nechcel byť menovaný.
Podobne sa k hlasovaniu musia postaviť zamestnanci rozpočtových organizácií. Kto bude chcieť mať aj po 17. marci šance stúpať po kariérnom rebríčku, by sa mal ukázať vo svojej volebnej miestnosti a priviesť so sebou ešte aspoň troch ľudí.
„Rozpočtoví dostávajú peniaze od štátu, a tak musia štátu pomôcť,“odkázal novinárom pracovník prezidentskej kancelárie. Tiež však potvrdil, že nabádať ľudí, aby dali hlas Putinovi, netreba. To sa považuje za automatické, ide hlavne o účasť.
Štátne korporácie a lojálni oligarchovia by sa tiež mali postarať o to, aby si ich zamestnanci splnili vlasteneckú povinnosť. A vzali so sebou manželky, plnoleté deti aj starých rodičov. Stačí však vraj na volebný okrsok dotiahnuť dvoch ľudí. Napríklad Gazprom sa zaviazal, že dostane k urnám 95 percent svojich zamestnancov. V oblastiach, kde je povolené elektronické hlasovanie, musia zamestnanci Gazpromu hlasovať týmto spôsobom, a to hneď v prvý deň – 15. marca. Zato však nemusia nútiť do účasti svojich rodinných príslušníkov.
Tí, ktorí pracujú v oblasti vzdelávania, sú zapojení do hlasovania nielen ako voliči, ale musia zaisťovať aj príjemné prostredie a optimistickú atmosféru, keďže volebné miestnosti sú často v školách. Hoci učitelia bežne bývajú v kritické hlasovacie dni pri urnách, tento rok ich nadriadení nabádali, aby hlasovali elektronicky.
Kamčatskí pedagógovia majú navyše za úlohu povzbudzovať rodičov, a tak napríklad miestne škôlky sľubujú rozdávať vo volebných miestnostiach potvrdenie o účasti v podobe vstupeniek na kreslené rodinné filmy.
Moskovčanom zase sľubujú okrem hlasovacích lístkov rozdávať aj žreby – víťaz lotérie potom získa zľavu na metro alebo do vybraných sietí lekární.
Kto príde do volebnej miestnosti v ruskej republike Marijsko s celou rodinou a na dôkaz sa ešte vyfotí, bude taktiež zaradený do žrebovania a môže vyhrať najrôznejšie darčekové poukážky.
Najštedrejší sú vo Sverdlovskej oblasti – víťazom volebnej lotérie sľubujú byty, autá alebo inteligentné telefóny. Zrejme sa chcú stať víťazmi v účasti a vyslúžiť si pochvalu z najvyšších miest.
PLYŠOVÝ PUTIN
Extrémne nudnú predvolebnú kampaň nerozvášnili a pozornosť voličov nepritiahli ani debaty kandidátov. Mnohí Rusi si dokonca myslia, že kandidát je len jeden, a mená zostávajúcich troch ani nepoznajú.
Putin si totiž vystačí sám. Je to jeho veľké sólo. Ako prezident cestuje po regiónoch, vystupuje s niekoľkohodinovým prejavom na všetkých televíznych staniciach alebo vo svojom milovanom Soči organizuje Svetové mládežnícke fórum, na ktorom sa predáva jeho plyšový dvojník.
Hovorí sa mu láskyplne Puťaš a boli vraj aj takí, ktorí si brali Puťaša pre deti, aby dobre zaspávali.
Putin sa na žiadnych diskusiách so svojimi „súpermi“nezúčastňuje. Nakoniec prestali baviť aj jeho sparing partnerov.
SÚ TRAJA
Sociologická služba Russian Field zverejnila posledné výsledky prieskumu, ktorý do značnej miery kopíruje predpovede médií aj Kremľa – hlasovanie vyhrá Vladimir Putin a získa viac než 80 percent hlasov.
65 percent voličov je presvedčených, že „voľby“prebehnú čestne napriek tomu, že víťaz je vopred známy.
Davankova podporujú hlavne mladí voliči a obyvatelia veľkých miest na západe Ruska, Charitonovovi chcú dať hlas dôchodcovia a obyvatelia vidieka, Sluckému veria ľudia žijúci v najvýchodnejších častiach krajiny.
0,4 percenta voličov odpovedalo, že hodlá na protest proti voľbám bez alternatívy zničiť volebný lístok.
Všetci „doplnkoví“kandidáti sú si vedomí márnosti svojho snaženia a chápu svoju rolu aj jej limity. Preto na poslednú z predvolebných debát vysielaných federálnymi televíznymi stanicami ani neprišli. Namiesto seba poslali svojich dôverníkov.
Dôverníčka Larisa Baranovová-Gončenkovová zastupujúca záujmy kandidáta komunistov prišla na priamy prenos dokonca o tridsať minút neskôr. Do diskusie sa však zapojila, akoby sa nič nestalo. Z Kremľa neposlali nikoho, pretože o tom, že sú nejaké televízne debaty, vraj ani nevedeli.
Jediný Davankov vniesol do poslednej diskusie tému vojny, keď za seba poslal robota v sprievode svojho dôverníka Alexandra Churudžu. Ten vo vysielaní 1. štátneho programu odvážne vyhlásil, že „deti majú zostavovať takéto roboty a nie rozoberať samopaly“.
Nikto sa však citlivú tému neodvážil rozvinúť. A tak sa hovorilo o „hlavnom probléme krajiny“, ktorým je, súdiac podľa debaty, kultúrna politika.
Druhé miesto zrejme pripadne Vladislavovi Davankovovi, ktorý reprezentuje stranu Noví ľudia (7,4 percenta),
tretí bude Nikolaj Charitonov z Komunistickej strany Ruska (6,5 percenta),
posledný skončí Leonid Sluckij, šéf Liberálno-demokratickej strany (3,9 percenta).
PILIERE REŽIMU
Aby neboli po takej „vášnivej“predvolebnej kampani urny prázdne, musí Putin opäť zapojiť opory svojho režimu.
Medzi jeho tradičné piliere patria ženy vo veku 50 a viac rokov. To pre ne sa Putin kedysi obnažoval do pol tela, plával, skákal a chodil po tajge oblečený do slušivého loveckého obleku. Teraz to už nerobí, ale priazeň týchto voličiek si aj tak udržal.
Výkladnou skriňou ženskej časti voličstva sú takzvané „Putinove oddiely“.
Dlhodobo sa objavujú na sociálnych sieťach a demonštrujú lásku k vodcovi, vyhrážajú sa predstaviteľom „západnej dekadencie“a spievajú ruské vlastenecké piesne. Aj keď na prvý pohľad pôsobia ako karikatúra, svoj zásah majú. Spoľahlivo oslovujú dôchodcov, sociálne slabších a menej vzdelaných.
Putin si je vedomý dôležitosti žien pre svoju neutíchajúcu popularitu. Aj preto ešte nikdy nevynechal príležitosť zablahoželať Ruskám k MDŽ. Tento rok sa sviatok slávil deväť dní pred hlasovaním. A tak 52 odsúdeným udelil milosť, pričom kritériom bolo hlavne tehotenstvo a príbuzní bojujúci na ukrajinskom fronte.
Všetkým ostatným ruským ženám potom pripomenul, že najdôležitejšia je pre ne rodina, starostlivosť o deti a materstvo.
Vlani 8. marca ešte k blahoželaniu rozdával medaily a okrem materstva vzdával hold aj ženskej práci – vyznamenal vtedy dojičku kráv, pastierku sobov, vojačku aj obyvateľky okupovaných ukrajinských území. Tento rok rozdával len milosti.
NIE JE URNA AKO URNA
Podľa zakladateľa rozhlasovej stanice Echo Moskvy, historika a politológa Alexeja Venediktova sú tohtoročné „voľ by“skôr referendom. Potrebuje ich iba Putin a jeho suita ako potvrdenie toho, že ľudia chcú vojnu, nenávidia Západ, obávajú sa útoku NATO a zabíjanie ukrajinských civilistov je aj ich voľba.
Tomu zodpovedá aj niekoľko videí s vojnovou tematikou – profesionálne natočených, no obsahovo až tragikomických.
Na jednom napríklad ruský vojak beží medzi výbuchmi s volebnou urnou do zemľanky, kde potom unavení muži v uniformách hlasujú. Jeden z nich svoju motiváciu dať hlas súčasnému prezidentovi vysvetlí takto: „Odesa je ruské mesto. A ja som z Odesy.“
Ešte dramatickejšie video je založené na veršoch. Ruskí vojaci bojujú, strieľajú, mieria na ukrajinské obce a recitujú Jesenina. Na uniformách majú nášivky s prezidentovou podobizňou.
Na konci videa sa na obrazovke objaví zhruba päťdesiatročný Putin a vo veršoch pokračuje: „Poviem, netreba mi raj, dajte moju vlasť mne…“
Ďalšia agitka ukazuje ukrajinského vojaka, do ktorého kope jeho veliteľ. Potom vojaka zajmú a dostáva od milých ruských „záchrancov“volebné brožúry so slovami: „Teraz sa môžeš rozhodnúť.“
Táto reklama je určená obyvateľom okupovaných ukrajinských území, ktorí sa na hlasovaní o Putinovi taktiež zúčastnia.
V roku 2018 dalo svoj hlas v prezidentských voľbách Putinovi podľa oficiálne zverejnených údajov 76,69 percenta voličov. Tento rok by podľa plánu vytvoreného prezidentskou kanceláriou potreboval ešte o zhruba šesť až osem percentuálnych bodov viac.
V tom by mu mohla pomôcť snáď jediná novinka tohtoročného „boja“o ruský trón – kaki elektorát. Muži, ktorých Putin poslal do vojny. Tí, ktorí zatiaľ prežili, dostávajú slušný žold a ešte im urny prinesú až do zákopov.