Prešiel si temným obdobím, ale dnes žiari
Cesta britského pesničkára Michaela Kiwanuku k úspechu je lemovaná jeho zápasom o identitu, slobodu aj o duševné zdravie
Vsúčasnosti je jedným z najlepších hudobníkov z britských ostrovov. Majiteľ Mercury Music Prize, autor silných piesní a skvelých albumov.
Preto je veľmi potešujúce, že po koncerte na Pohode 2019 sa toto leto vráti na Slovensko a vystúpi na festivale Grape.
Navonok má za sebou úspešný príbeh, no keď sa bližšie pozrieme na jeho život, uvidíme, že jeho cesta bola kľukatá a problematická, lemovaná jeho zápasom o svoju identitu, slobodu a duševné zdravie.
HRANICA MEDZI ČIERNYM A BIELYM
Pochádza z rodiny ugandských imigrantov. Vyrastal na severe Londýna vo štvrti Muswell Hill, ktorá je známa tým, že tam žili napríklad členovia skupiny The Kinks aj anglická rodina Mekyho Žbirku.
Aj jeden z mála Afričanov v tejto štvrti od detstva zápasil so svojou identitou. S rasizmom sa síce nestretol, ale nebolo pre neho ľahké vyrastať vo svete bielych ľudí.
Tento rozpor sa snažil vyriešiť tak, že utekal od svojich afrických koreňov. Hral na elektrickej gitare, počúval Nirvanu alebo Strokes a svoju mamu dokonca nútil, aby mu radšej varila európske ako ugandské jedlá.
Neskôr však do jeho života prenikla iná hudba, ktorá mu postupne prirástla k srdcu. Boli to čierni soulmani a funkeri zo 60. a 70. rokov ako napríklad Bill Withers alebo Marvin Gaye. Neskôr k nim pribudli aj raperi.
Konečne našiel umelcov, ku ktorým sa vedel hrdo priznávať. Na univerzite napísal esej o Leadbellym a Rayovi Charlesovi, ktorým sa podarilo zotrieť hranice medzi čiernou a bielou hudbou. „Bolo to veľmi inšpirujúce vracať sa späť do histórie a objavovať ľudí, ku ktorým som sa mohol prihlásiť. Bral som ich ako svojich kamarátov,“povedal neskôr.
Jedným z vtedajších hudobníkov, ktorých mladý Kiwanuka zbožňoval, bol Danger Mouse. Hovoril si, že keď vyrastie, chce byť ako on. Nakoniec práve Danger Mouse po rokoch začal produkovať jeho albumy.
Pôvodne chcel byť džezovým gitaristom, no z kráľovskej akadémie utiekol skôr, než to začalo byť skutočne vážne. Pri hudbe však zostal, sprevádzal raperov, bol štúdiovým hráčom, ale cítil, že to nie je ono.
V jeho hlave znela hudba, ktorú nikto nehral, no napriek tomu mal stále pocit, že nikam nepasoval, a tak sa rozhodol, že si musí vytvoriť svoj vlastný štýl.
„Veľa kreatívnych ľudí tvorí, pretože na svete nie je veľa vecí podľa ich gusta, a tak si ich musia vytvoriť sami pre seba,“povedal hudobník, ktorý už vtedy mal vlastné pesničky, no o tých zatiaľ vedelo iba zopár ľudí.
Od malička zápasil s nedostatkom sebadôvery, mal však talent, ktorý mu vyniesol zmluvu na prvý album. Ešte pred nahrávaním musel zviesť súboj o svoje vlastné meno. Firma chcela, aby si vymyslel umelecký pseudonym, lebo sa bála, že si ho ľudia budú pliesť s worldmusicovými hudobníkmi.
Odmietol, lebo ako hovorí, prišiel by o svoju identitu, a to aj napriek tomu, že si jeho priezvisko mnohí dlho nevedeli zapamätať, prípadne si z neho strieľali. Neskôr o tom napísal pieseň Hero.
BOJÍM SA, LEBO…
Debutová nahrávka Home Again (2012) bola kolekciou jemných folkových pesničiek s nádychom soulu. Nebola to žiadna bomba, no slušný začiatok, ktorý mu vyniesol pozvanie od extrémne populárneho rapera Kanyeho Westa, ktorý práve nahrával albumu Yeezus.
Michaelovi sa však v štúdiu so svojím idolom nedarilo a z nahrávania doslova ušiel. Jeho sebavedomie a pocit, že prepásol životnú šancu, dostalo silnú ranu. Ešte horšie bolo, keď vydavateľ odmietol jeho vlastný nový album Night Life, lebo v ňom nevidel žiaden potenciál.
Zdrvený pesničkár prechádzal temným obdobím, a keď bol v koncoch, spomenul si na svoj starý nápad s textom, odkazujúcim na problematické detstvo v štvrti Muswell Hill.
Nakoniec sa z toho vykľula pieseň Black Man In a White World. Pôvodne si myslel, že nikoho nebude zaujímať, no keď sa do nej pustil, stal sa malý zázrak, ktorý mu pripomenul, že musí dôverovať sebe a svojim schopnostiam. Nakoniec okolo tejto skladby postavil svoj ďalší album Love and Hate (2016).
Ten otvárala takmer desaťminútová pieseň Cold Little Heart, z ktorej nakoniec stal obrovský hit vďaka tomu, že ju zaradili do seriálu Big Little Lies. Vďaka tomuto úspechu sa Kiwanukova hudba začala objavovať v ďalších televíznych programoch alebo filmoch.
Nebola to náhoda. Jeho piesne vždy mali akúsi soundtrackovú kvalitu. Sú vzdušné, atmosférické a dostanú vás do nálady. Napríklad Love and Hate začína vokálnym hymnickým samplom, ktorý nás sprevádza celou sedemminútovou nahrávkou, no neotravuje, ale premení sa na mantru, pri ktorej nakoniec nechcete, aby skončila.
Pri druhom albume sa mu podarilo nájsť svoj zvuk, ktorý vychádzal z černošského soulu 70. rokov, no ešte ďalej zašiel na svojom treťom albume Kiwanuka (2019). Určite to bolo aj tým, že sa konečne prestal báť a spochybňovať svoje ja.
K tomuto poznaniu však viedla ešte dlhá cesta. Až po rokoch si uvedomil, že trpel tým, čomu psychológovia hovoria syndróm podvodníka. Pri tomto duševnom stave si ľudia neustále pripomínajú, že nie sú dosť dobrí.
Týka sa to často aj úspešných osôb, ktoré všetky svoje doterajšie úspechy prisudzujú skôr šťastiu, náhode a nie sú schopní uvedomiť si svoju kvalitu.
„Stále som čakal, že niekto príde a zistí, že nie som dostatočne dobrý, a prevalí sa to,“povedal Kiwanuka.
Dokonca aj keď nahral úspešný album Love and Hate, myslel si, že nadobudnutá sláva nie je výsledkom jeho kvalitných piesní, ale práce producenta Dangera Mousea, ktorý sa podpísal pod niekoľko skladieb na albume. Paradoxne, čím sa jeho hudba stávala úspešnejšou, tým viac bol uväznený vo svojich pochybnostiach.
Bál sa, že jeho debutový album nebol dosť dobrý. Bál sa, že už nikdy nenahrá druhý album. Bál sa, že jeho producent Danger Mouse odmietne jeho pesničky. Bál sa, či je skutočne umelcom. Bál sa všetkého, čo mu prišlo na myseľ. Až jedného dňa s tým sekol.
SOM SLOBODNÝ
„Až teraz cítim, že som konečne slobodný a hrdý na to, že som britský čierny muž, ktorý hrá svoju hudbu, ktorá je trošku zvláštna, trošku rocková, trošku soulová. O dvadsať rokov neskôr si možno niekto aj v Muswell Hill vypočuje moje platne a uvedomí si, že môže robiť hocijakú hudbu, pretože som mu ukázal cestu,“povedal spevák.
Zmena prístupu k životu sa nakoniec prejavila aj v jeho hudbe. Čím bol slobodnejší, tým lepšie ľudia prijímali jeho hudbu. Tretí album Kiwanuka nakoniec získal prestížnu cenu Mercury Music Awards.
Úplne zaslúžene. Je mixom perfektného pesničkárstva s priamymi odkazmi na sociálne témy a vieru so skvelými hudobnými výkonmi a nádhernými aranžmánmi, ktoré akoby vypadli z klasických soulových a popových albumov zo 60. a 70. rokov. Album sa počúva ako celok – jednotlivé pesničky sú pretkané miniatúrnymi inštrumentálkami alebo vysamplovanými prejavmi čiernych aktivistov.
Po nahrávke vyrazil na úspešné turné a možno by v tomto trende pokračoval ďalej, keby ho nezbrzdila pandémia. Počas nej stihol vydať len dve nové pesničky a okolo jeho osoby bolo donedávna viacmenej ticho. Až do momentu, keď na toto leto ohlásil termíny koncertov, medzi ktorými je aj augustový večer na festivale Grape.
Je možné, že na aktuálnom turné predstaví aj nové piesne z pripravovaného albumu. Vie sa, že ešte nedávno bol v nahrávacom štúdiu, no zatiaľ nepoznáme názov ani dátum vydania štvrtého albumu. Vie sa len, že v súčasnosti žije v Southamptone so svojou ženou a hudobníčkou Charlotte a labradorom menom Whisky.
Jeho hudba je mixom perfektného pesničkárstva s priamymi odkazmi na sociálne témy a vieru so skvelými hudobnými výkonmi a nádhernými aranžmánmi.