Oppenheimer a šablóna druhej svetovej vojny
Keď si filmári a diváci začali uvedomovať, že kovboji neboli vždy len dobrí chlapi, bolo nesmierne upokojujúce obrátiť kamery na druhú svetovú vojnu
Po tohtoročných Oscaroch je dobré zamyslieť sa nad skutočnosťou, že mnohé z najoceňovanejších filmov z roku 2023 inšpirovali udalosti spred ôsmich desaťročí. Hoci vyberať sa dá z celej ľudskej histórie, šesť rokov druhej svetovej vojny má na hollywoodsku predstavivosť aj naďalej obrovský vplyv. Zvlášť to platí pre západné publikum, hoci vidieť sa dá aj niekoľko čínskych eposov z druhej svetovej vojny, z ktorých Japonci nevychádzajú príliš dobre.
Samozrejme, že dobovým filmom z minulého roka dominoval Oppenheimer. Ale ohromujúca – len iným spôsobom – je aj Zóna záujmu režiséra Jonathana Glazera, ktorá zobrazuje šťastný domáci život veliteľa Osvienčimu. Mimo Británie nie je veľmi známy film Jeden život v hlavnej úlohe s Anthonym Hopkinsom, ktorý ponúka dojímavý pravdivý príbeh o tom, ako 30-ročný londýnsky maklér Nicholas Winton pomohol zachrániť pred nacistami stovky českých židovských detí. Hoci sú Vládcovia nebies televízna miniséria, rozpočet vo výške 250 miliónov dolárov použili tvorcovia na zobrazenie útokov amerických bombardérov na Nemecko v rokoch 1943 až 1945 s takým realizmom, aký sa na obrazovke ešte nikdy predtým nedosiahol, dokonca ani v 90. rokoch vo filme Memphiská kráska.
KEĎ BOLO VŠETKO JASNÉ
K týmto titulom sa ešte vrátim, ale najprv by som sa chcel zamyslieť nad spôsobom, akým si boj proti Hitlerovi a Osi obliekol morálny plášť, ktorý v mojom detstve nosil americký západ. Kým my sme ich „žrali“, dnes už takmer žiadne deti, ktoré poznám, westerny nepozerajú.
Tieto filmy väčšinou zobrazovali nekomplikovaný súboj medzi vlajkonosičmi dobra a zla, pričom v prvej skupine sa takmer nikdy neobjavovali Apači. Kým sa v 60. rokoch neobjavili nové filmy o divokom západe, ako napríklad Divoká banda či špagetové westerny s Clintom Eastwoodom, od westernu, dokonca ani od filmov ako Alamo, v ktorom zomrú všetci dobrí chlapi a v ktorom sa preleje krvi, že to pokazí večeru pri obrazovke, nikto nevstal. Nikoho nezaujímalo ani to, že príbeh je vyfantazírovaný. Vo filme Ako bol dobytý západ z roku 1962 sa ešte považovalo za samozrejmé, že záverečný záber – pohľad z vtáčej perspektívy na rozľahlú modernú diaľničnú križovatku – symbolizoval triumf amerických hodnôt a civilizácie.
Nič z uvedeného nemyslím ako dehonestáciu. Aj keď moje vnúčatá už napríklad nepozerajú Veľkú krajinu, mňa stále baví. Ale homosexuálni kovboji či ušľachtilí domorodci si museli počkať na 21. storočie rovnako ako také zobrazenie maršala Wyatta Earpa, podľa ktorého sa zrejme nesprával lepšie ako moderný policajt z Minneapolisu.
OBRAT K VOJNE
Úpadok westernu či aspoň koniec jeho kultúrnej niky odráža rastúce povedomie o tom, že šlo o historickú travestiu. Skutočný príbeh hovorí o násilnom zmocnení sa veľkej časti západu a násilnom vyhubení jeho historických vlastníkov.
Keď si filmári a diváci začali uvedomovať, že kovboji neboli vždy len dobrí chlapi, bolo nesmierne upokojujúce obrátiť hollywoodske kamery na druhú svetovú vojnu, kam mnohé zostali obrátené až do dnešných dní.
Bez ohľadu na neistoty týkajúce sa dobra a zla, ako sú zobrazené vo westerne Tombstone z roku 1993, od roku 1945 dodnes sotvakto spochybnil absolútnu skazenosť nacistov.
Takmer každý film o druhej svetovej vojne bol teda postavený na skalopevnom morálnom základe. Na tejto skúsenosti ľahko staviame dokonca aj v 21. storočí. Množstvo dnešných Američanov, podobne ako množstvo Britov, sa môže pochváliť predkom, ktorý bojoval vo vojne a na ktorého môžu byť hrdí. Len nedávno ma na jednom večierku upozornili na istú ženu s vyznamenaním. Ako som sa dozvedel: „Jej otec získal v Deň D Vojenský kríž.“Moja židovská manželka nenávidí násilie na obrazovke, ale považuje za svoju povinnosť sledovať všetky významné filmy o holokauste.
Som dosť ostrieľaným divákom vojnových filmov, ale scény vydesených židovských detí ohrozovaných besniacimi nacistami stále vyvolávajú v mojom srdci hnev na tých, ktorí boli schopní takýchto nevýslovných zločinov. V dávnych časoch som pre svoje knihy robil rozhovory s množstvom starých nacistov. Takmer nikto z nich sa nekajal: práca ich jednoducho bavila.
PREZRADIA NÁM VIAC
Spielbergova miniséria Vládcovia nebies je veľkolepá, ale z umeleckého hľadiska nevýznamná, pretože nám o vojne ani o tých, ktorí ju vedú, nehovorí nič významné ani nové. Oveľa pôsobivejšie je Glazerovo zobrazenie Rudolfa Hössa, veliteľa Osvienčimu, ktorý so svojou blonďavou manželkou a deťmi vedie bezúhonný domáci život, zatiaľ čo doslova za múrom obopnutým ružami vo dne v noci pracujú plynové komory a kremačné pece. V Zóne záujmu nikto neumiera. Nikto z divákov však ani na chvíľu nemôže zabudnúť na to, že holokaust sa deje len niekoľko metrov mimo záberu.
Hedwig Höss hovorí v roku 1942 drahému Rudymu, že toto je najšťastnejšia časť jej života, a my jej to veríme. Pri zobrazovaní SS sa často prehliada otázka triedy. Väčšina jeho dôstojníkov pochádzala zo skromných pomerov. Ich rola v Himmlerovej elitnej organizácii im však umožnila napodobňovať spôsoby a privilégiá džentlmenov, zatiaľ čo ich manželky sa hrali na dámy. Ako milovali tie čierne uniformy a hlavne tie vzrušujúce čižmy!
Glazerov film si zaslúžil získať nejaké ceny Akadémie, pretože je taký originálny a mrazivý. Bolo však nepravdepodobné, že by triumfoval, pretože Oppenheimer bol jednoznačným favoritom. Je príliš dlhý a miestami viazol pri vyšetrovaní z 50. rokov, ktoré viedlo k odobratiu Oppenheimerovej bezpečnostnej previerky. Je mi ľúto, že režisér Christopher Nolan neposkytol väčší priestor Lesliemu Grovesovi, Oppenheimerovmu šéfovi a armádnemu inžinierovi, ktorý je jedným z najmenej známych amerických generálov, i keď patril medzi tých najdôležitejších. Jeden z Grovesových dôstojníkov o ňom povedal: „Bola to tá najväčšia mrcha, akú som kedy stretol, ale keby som mal celú vec zopakovať, dal by som to na starosť jemu.“
Murphy zobrazuje Oppenheimera tak, ako si predstavujem muža, ktorého som v minulosti študoval. Bol ctižiadostivý, brilantný, charizmatický, chybujúci, arogantný, nepolapiteľný a nezriedka zradný. Nolan, Murphy a ich film sú hodní víťazstva, pretože to všetko ukazujú. Prezradia nám o ľudstve či aspoň o Američanoch v rozhodujúcom historickom momente oveľa viac ako väčšina iných umeleckých diel.
KEBY TO BOLO INAK
Ďalšou desivou kuriozitou našej doby je však to, že napriek všetkým filmom a knihám o nacistoch sa zdá, že niektorí ľudia v 21. storočí – vrátane tých, ktorí pred niekoľkými týždňami pochodovali v ich mene v Nashville – nedbajú na zlo, ktoré predstavovali Hitlerovi ľudia. A v nejednom regióne dnes autoritárske režimy utláčajú a vraždia slabých a nevinných spôsobom, ktorý by nacistickí pohlavári okamžite spoznali.
Zdá sa, že vo virtuálnom veku niektorí slušní ľudia žijúci v spoločnostiach riadiacich sa zákonmi považujú za nemožné poučiť sa z filmového zobrazenia nacistickej skazenosti, pretože všetko, čo sa objaví na obrazovke, považujú za výplod fantázie tak, ako napríklad film Barbie. V štyridsiatych rokoch však len málo z našich predkov považovalo za ťažké rozpoznať absolútne zlo fašistov. A keď zahynie aj posledný z tejto generácie, možno s ich odchodom stratíme životne dôležitú predstavu o rozdiele medzi dobrom a zlom.
Spisovateľ Philip Roth napísal v roku 2004 román Sprisahanie proti Amerike, v ktorom fantazíroval o strašných dôsledkoch toho, že v prezidentských voľbách v roku 1940 vyhral priekopník letectva a izolacionistický sympatizant nacizmu Charles Lindbergh. Dnes však reálne hrozí, že v novembri sa do Bieleho domu vráti ešte žalostnejšia postava.
Keď sledujeme filmy o druhej svetovej vojne, môže nás posmeľovať vedomie, že naši predkovia bojovali a zomierali za správnu vec, aj keď to bola tá, ktorá zničila Hirošimu a Nagasaki. Mali by sme si však položiť otázku, kde sa mohli ocitnúť USA pred 80 rokmi, keby Biely dom obsadil Lindbergh, Donald Trump alebo niekto podobný.
Oveľa pôsobivejšie je Glazerovo zobrazenie Rudolfa Hössa, veliteľa Osvienčimu, ktorý so svojou blonďavou manželkou a deťmi vedie bezúhonný domáci život, zatiaľ čo doslova za múrom obopnutým ružami vo dne v noci pracujú plynové komory a kremačné pece.