Fico, Tiso a iné historické paralely
Politikom historické analógie pomáhajú prijať rozhodnutia, čo platí predovšetkým v zahraničnej politike. Paralely však majú aj inštrumentálnu funkciu
Čas je dobrý sluha, ale zlý pán. Minulosť nám síce môže dať nástroje na pochopenie súčasného sveta, no môže byť aj klamlivou skratkou. Najmä ak ju použijeme na povrchné paralely.
Je Robert Fico pre svoju zbabelú politiku druhým Gustávom Husákom či Jozefom Tisom alebo dokonca obidvoma zároveň? Podobných vyjadrení na adresu štvornásobného premiéra bolo v posledných dňoch a týždňoch počuť niekoľko, a to z úst opozičných politikov, ako aj občianskych aktivistov. Problém historických analógií pritom nespočíva ani tak v tom, že zjednodušujú kontext, ostatne, to je ich zmyslom. Skratkovité zameriavanie sa na predstaviteľov režimov, akokoľvek hanebných, nám bráni vidieť, že erózia demokracie je postupný proces a prichádza zväčša zvnútra, nie z kraja politického systému. A že pri deštrukcii právneho poriadku si politické elity nevystačia samy, potrebujú hlasných prisluhovačov rovnako ako tichých pritakávačov. 85. výročie vzniku Slovenského štátu je tak dobrou príležitosťou pripomenúť si nielen to, prečo sa Fico-Tiso vlastne nerýmuje, ale pred čím nás konkrétne táto nedemokratická skúsenosť môže varovať.
AJ INŠTRUMENTÁLNA FUNKCIA
Zmena zahraničnopolitickej orientácie Slovenska na „všetky štyri strany“vyvolala v očiach mnohých zdesenie. Oprávnene. Stretnutie ministra zahraničných vecí Juraja Blanára so šéfom ruskej diplomacie Sergejom Lavrovom vyvolalo priam zhnusenie. Opäť oprávnene. Úškľabok oboch politikov na spoločnej fotografii pôsobil mimoriadne bizarne v kontexte ruskej genocídnej politiky u našich východných susedov. Dva roky po plnohodnotnej ruskej invázii zomrelo na Ukrajine viac ako 30-tisíc civilistov, približne 3,7 milióna ľudí muselo opustiť svoj domov v rámci krajiny a asi 6,5 milióna predovšetkým žien a detí utieklo za hranice. Kým niektorí sa domov medzičasom vrátili, mnohí nie, pretože často ani nie je kam.
Neúplné štatistiky hovoria, že vyše 14,6 milióna Ukrajincov potrebuje či v minulosti potrebovalo humanitárnu pomoc. Už dlho nebola vojna tak blízko Slovensku ako teraz, a takáto akože „suverénna zahraničná politika“je skutočne len a len kolaborantská. Ale znamená to, že Blanár (a teda vlastne Fico, pretože ten prvý bez druhého nič neznamená) je ako Tiso, ktorý sa sklonil pred Adolfom Hitlerom?
Odborná literatúra hovorí, že analógie a metafory majú viacero funkcií. Sú to jednak kognitívne schémy, ktoré nám umožňujú porozumieť a vyhodnocovať situáciu okolo nás. Svet je zložitý priestor a na jeho pochopenie si každý vypomáha skratkami. Politikom potom historické analógie pomáhajú prijať rozhodnutia a opäť z literatúry vieme, že to platí predovšetkým v zahraničnej politike. Paralely majú aj inštrumentálnu funkciu, majú za cieľ získať podporu pre určitú politickú agendu, sú prostriedkom presvedčovania a nástrojom, ktorým sa nás (predovšetkým, ale nielen) politici snažia ovplyvniť v tom, ako na niektoré otázky nazeráme. Politici pred nami využívajú historické analógie na ospravedlnenie alebo priamu legitimizáciu svojich rozhodnutí. Ostatne aj Fico si pri svojom vládnutí minulosťou rád vypomáha. Dokonca by sa dalo povedať, že máloktorý slovenský politik vie tak obratne históriu obracať ako on.
Spomeňme si napríklad, ako sa prvá Ficova vláda dušovala, že „nedovolí, aby sa slovenské dejiny vyľudňovali, hoci sú plné významných udalostí a vynikajúcich ľudí“, a ako on sám nás následne poučoval o Slovensku ako krajine „veľmi starého národa starých Slovákov“.
Spomeňme si, ako o niekoľko rokov neskôr Fico preskakoval jarok ako Ľudovít Štúr či ako sa opätovne vracia k svojmu obľúbenému Husákovi, „špičkovému vodcovi Povstania“, ktorý sa podľa neho zasadil o federalizáciu a údajne zabránil represáliám v normalizačných 70. rokoch. Čo na tom, že Štúr je dnes viac literárna ako historická postava, že žiadni starí Slováci nikdy neboli a že Husák sa síce statočne zúčastnil Povstania, ale politickým perzekúciám nielenže nezabránil, ale – čo už Fico nechce dopovedať s poukazom, že však každý „mal chyby“– hral kľúčovú úlohu pri nastolení komunistického režimu vo februári 1948.
Politici pred nami využívajú historické analógie na ospravedlnenie alebo priamu legitimizáciu svojich rozhodnutí. Ostatne aj Fico si pri svojom vládnutí minulosťou rád vypomáha.
POZRIME SA NA HLAVNÝ PRÚD SPOLOČNOSTI
Keď sa začiatkom tohto roka premiér Fico spolu s podpredsedami parlamentu Andrejom Dankom a Ľubošom Blahom išiel pokloniť tomuto poslednému komunistickému prezidentovi, spoločne pošliapali pamiatku ľudí, ktorí boli v rokoch 1969 až 1989 politicky prenasledovaní a odsúdení. A dopomohli si k tomu práve upravenou verziou histórie.
Predseda nominálne sociálne demokratickej strany Smer-SD sa však rád vyjadruje nielen k velikánom slovenských dejín, ale čoraz častejšie si trúfa na výklady fašizmu či nacizmu. Len škoda, že tie hľadá výhradne u susedov a len keď sa mu to hodí. Prezident-kňaz Tiso je tak jednou z posledných historických postáv, ktorú si ani Fico netrúfol vyťažiť. Aspoň zatiaľ nie. Uvidíme.
Slovenský štát, ktorý z vôle nacistického Nemecka vznikol 14. marca 1939, sa pritom navonok tiež rád pýšil svojbytnou politikou, rád sa prezentoval ako Bohom zasľúbená krajina, ako výsledok odvekého národného úsilia o sebaurčenie. V skutočnosti však to bol režim skľučovaný vnútropolitickými šarvátkami a obavami o to, či sa Hitler postaví na stranu Bratislavy alebo Budapešti, alebo presnejšie, čo všetko musia slovenskí politici urobiť, aby strojcovi holokaustu dokázali svoju bezbrehú oddanosť. Svoju zbabelosť Tiso napokon obrátil proti tým najslabším. Akokoľvek nás však spojovanie minulých a súčasných politikov môže lákať, Fico určite nie je Tiso. Fico neposlal na smrť desaťtisíce židovských spoluobčanov. Ešte stále tu máme demokraciu, a hoci obidvaja sa klaňali mocným svojej doby zo strachu o vlastné prežitie, zločinnosť jedného neumocňuje toho druhého.
Možno by nás však pripomienka Slovenského štátu predsa len mohla priviesť k zamysleniu. No musíme prestať redukovať minulosť na elity a presunúť aspoň trochu pozornosti z krikľúňov na okraji na tých, ktorí stále predstavujú akože slušný, hlavný prúd politiky a spoločnosti. Vojnový režim preplnený korupciou, revanšizmom a nenávisťou totiž neudržiaval pri moci len Hitler, ale aj mnohí tí, ktorí sa zo strachu či z pragmatických dôvodov nechali kúpiť alebo aspoň odvrátili zrak. Tisovi sa podarilo spustošiť krajinu nielen morálne, ale napokon aj hospodársky i prostredníctvom tých, ktorí sa ešte pár rokov predtým označovali za demokratov a neskôr za komunistov. Slovenský štát potreboval úradníkov, ktorí sa nepýtali, učiteľov a náboženských predstaviteľov, ktorí režim ospravedlňovali, umelcov, ktorí sa podvolili, všakovakých karieristov a napokon aj širokú vrstvu tých, ktorí si mysleli, že sami nič nezmôžu. Budúce mesiace nám ukážu, čo sme si z hodín dejepisu skutočne odniesli.