Ako som to prešvihol
Stúpal som do kopca ako v horúčke, aby som čo najskôr videl a objal nespútanú slovenskú prírodu
Každý slušný novinár by mal byť neustále online, aby mu nič neuniklo. Ale každý slušný novinár je len človek a občas sa musí skrývať so svojou milenkou. Takže ani najväčší slovenský politický „chcimír“nesmie preniknúť na miesta, na ktorých človek hľadá pokoj. Preto mi úplne unikli legendárne výroky slovenského premiéra o tom, že chce mier, a následná česká reakcia, že s tým Slovákom sa neoplatí strácať čas. Najväčšia roztržka medzi Slovenskom a Českom v histórii, ako písali všetci komentátori, bola na svete. Ja som bol neďaleko, vo Vysokých Tatrách, a aj tak som ju prešvihol. Navyše so svojou slovenskou láskou.
Celý ten týždeň bol dosť divoký. Z Hrebienka som stúpal do kopca ako v horúčke, aby som ju čo najskôr videl a objal. Áno, tú nespútanú slovenskú prírodu, ktorá je v zime ešte krajšia ako v lete. Po hodine chôdze zmizol signál, zmizol aj vrtuľník, ktorý zachraňoval českú turistku v Malej Studenej doline, stopy v snehu sa stočili doľava a predo mnou sa otvorila Veľká Studená dolina. Vrcholy boli na dosah a zo Zbojníckej chaty sa dymilo. Pravdupovediac, skôr ma oslnili solárne panely, dym som si nevšimol. Ale horská chata bez ohňa? To by mi nikto neuveril.
Ak ste dočítali až sem a očakávate politický komentár, musím vás sklamať. S partiou kamarátov sme vošli do chaty, slušne česky pozdravili, rozložili si spacáky v podkroví, zoznámili sa s ostatnými nocľažníkmi a personálom chaty a naplánovali si ďalší deň. Vo Vysokých Tatrách bolo málo snehu, tak ako všade inde, naposledy poriadne snežilo v decembri a od polovice januára sa sneh topil a občas mrzlo. Sneh je preto zľadovatený a lyžiari, ktorí sa šplhajú do sediel, aby potom zišli na lyžiach po strmom svahu, musia byť veľmi skúsení, aby sa nedolámali. Ja tak dobre lyžujem, preto som si obul snežnice, ale ani raz som ich nevytiahol. Po čerstvom snehu nie je ani stopy a na zamrznutý stačia mačky.
Bez problémov sa mi podarilo vystúpiť na Svišťový štít (2382 m). Večery sme trávili v družných česko-slovenských rozhovoroch o horách a ľuďoch, ale o tom, čo sa dialo dole, nepadlo ani slovo. Veď je aj Zbojníčka bez signálu a z chaty vybiehali len zapálení nadšenci, dvíhali telefóny nad hlavu a lovili zvyšky digitálnych otrasov. Majki z kuchyne nám prezradil, že na jar chatu obsadzujú najmä Česi, že sezóna je tento rok trochu slabšia a že zásoby hore v krosnách nenosí. Chata potrebuje cez zimu každý druhý deň asi sto kilogramov zásob a nosiči ich v zime naložia asi tridsať kilogramov a v lete dvojnásobok.
Pod Zbojníckou kopou (2098 m) som si všimol, ako sa na zľadovatenom svahu sypú malé čierne guľôčky, a rozmýšľal som, čo sú to za zvláštne útvary. Nakoniec som na skalnom výbežku zbadal kamzíky, ktoré ohrýzali vegetáciu a posielali po snehu trus. Ako stopár by som sa neuživil, ale opäť som sa niečo naučil. Keď som kráčal po svahu Veľkej Studenej doliny, kamzíky sa otočili tiež a hľadali pastvu tým istým smerom. Nakoniec som stádo šiestich kamzíkov sledoval vyše dvoch hodín. Obyčajné bobky a akú radosť mi urobili.
Čo ma potešilo, a vlastne každého, bola skvelá obsluha v Zbojníčke. Podstatne lepšia ako v ktorejkoľvek reštaurácii, v ktorej som bol v poslednom čase. Za zmienku stoja aj ceny jedál, ktoré sú v podstate rovnaké ako v doline. Pritom sem musia nosiči všetko nosiť na chrbte vrátane plynových fliaš na varenie. Ešte aj čaj stojí na hlavnej stanici v Prahe o polovicu viac ako na tatranskej chate.
Tento príbeh nemá pointu. Chcem len povedať, že výlet do Tatier bol to najlepšie, čo sa mi v poslednom čase prihodilo. Slovensko-český politický spor som zmeškal a neurobil na mňa dojem. Spomínam na kamzíky a ich bobky.