Najhoršie je, keď nám zabíjajú deti
Reportáž z vyčerpanej Odesy, ktorá sa každým útokom vzďaľuje Rusku
VOdese je chladné a daždivé ráno. Noc bola pokojná, čo v miliónovom meste na juhu Ukrajiny vôbec nie je samozrejmé. Od začiatku roka zažíva neustále útoky.
Nasadáme k taxikárovi, ktorý pochádza z Latinskej Ameriky a do Odesy sa prisťahoval pred tridsiatimi rokmi za manželkou. Keď sa dozvie, že sme novinári, bleskovo zmení tému.
„Píšete aj o tom, ako chce kyjivský režim vyhladiť rusky hovoriacich ľudí na Ukrajine?“pýta sa nás a spustí monológ o tom, ako vojnu vyprovokoval Západ.
Zelenskyj je už podľa neho ako Hitler. Rusi sa len legitímne bránia.
Pýtame sa ho, či sa nebojí, že pri „legitímnej obrane“raketami raz zasiahnu aj jeho dom. Zhovorčivý vodič len mávne rukou a povie, že by to bol jeho osud.
Ľudí ako on je v Odese čoraz menej. Tretie najväčšie mesto na Ukrajine sa za posledné dva roky kompletne zmenilo a mení sa každým ďalším dňom ruskej agresie. Ešte pred niekoľkými rokmi sa v ňom v podstate nehovorilo inak ako po rusky. Dnes už čoraz viac ľudí prechádza na ukrajinčinu, predovšetkým mladí.
Taxikár nám zapraje všetko dobré a vysadí nás na Dobrovoľského ulici polhodinu od centra mesta. Teda tam, kde ruský dron začiatkom marca zničil panelák a zabil dvanásť ľudí vrátane piatich detí.
UŽ NEPOMÁHAJÚ ANI CIGARETY
Keď sa v roku 2022 začala totálna vojna, v Odese sa pripravovali aj na vpád nepriateľských vojakov.
Pokiaľ by ju Rusi dobyli, Ukrajina by prišla o najväčší námorný prístav a rýchlo by sa z nej mohla stať suchozemská krajina. Lenže cesta k mestu viedla cez neďaleký Mykolajiv, ktorý Ukrajinci ubránili.
Rusom nevyšiel ani plán vylodiť sa v odeskom prístave. Už v apríli prišli o krížnik Moskva, vlajkovú loď Čiernomorskej flotily.
Rusko síce Odesu neobsadilo, ale jej obyvateľov naďalej terorizuje raketovými útokmi z neďalekých lodí v Čiernom mori. Sú tak blízko, že miestni nemajú šancu schovať sa do úkrytov, ani keby na to po dvoch rokoch mali energiu.
Keď Rusi vypália balistickú raketu, v Odese zahučia sirény a o minútu tam už počuť výbuch.
V posledných týždňoch čoraz častejšie útočia aj samovražednými dronmi. „Už sme si zvykli, že prilietajú každú noc okolo jedenástej večer,“hovorí humanitárna pracovníčka Julija Jaramenko.
Po invázii ruskej armády začala Julija fajčiť – vraj zo stresu. Teraz jej už nepomáha ani to. Vraví, že obyvatelia Odesy sa už naučili, že si môžu robiť plány len na nasledujúci deň. Veľa v týchto dňoch nenaspia.
Na psychiku mesta podľa humanitárnej pracovníčky najviac vplýva, keď Rusi zabíjajú deti. O to horšie ľudia znášali tragédiu na Dobrovoľskej ulici. Na mieste sú aj po vyše dvoch týždňoch od zásahu iránskym dronom Šáhid fotografie mŕtvych obetí.
Najmladšia mala len štyri mesiace.
Na Puškinove básne môžeme mať rôzne názory, ale jeho osobnosť sa nedá oddeliť od ruského imperializmu.
Maryna Bojko aktivistka
RUSKOJAZYČNÁ ODESA AKO FRANKOFÓNNY MONTREAL
V Odese je prakticky nemožné zabudnúť na vojnu. Centrum mesta je popretkávané protitankovými zátarasami a na azda každej bráne je ukrajinská vlajka. Aj v Kyjive či Ľvive je veľa plagátov s vojenskou tematikou, ale nedá sa to porovnať s Odesou, kde prakticky nevidno iné bilbordy ako tie o vojne. Niektoré z dominánt mesta sú zatvorené, viaceré múzeá či hotely si pre hrozbu výbuchov zatarasili okná.
V centre narážame na poškodené či zničené budovy. Niekedy sa zamýšľame, či ide o dôsledok ruských útokov alebo sú „len“zanedbané. Väčšinou platí prvá možnosť.
Značná časť obyvateľov Odesy po začiatku ruskej agresie ušla do bezpečnejších ukrajinských regiónov alebo do zahraničia. Do mesta sa, naopak, sťahuje veľa ľudí z okolitých miest na juhu, kde sú útoky ešte častejšie.
Medzi nich patrí aj Julija, ktorá pred vypuknutím vojny žila v Chersone. V Odese našla druhý domov a už z nej nechce odísť. Pochvaľuje si, že miestni ju privítali s otvorenou náručou a nikdy jej nedali pocítiť, že je cudzia.
Presne tak opisuje Odesu aj politológ Denys Kuzmin – ako otvorené prístavné mesto, v ktorom sa už stáročia stretávajú rozmanité kultúry a náboženstvá.
„O to viac ma hnevá, keď počujem Vladimira Putina hovoriť, že Odesa je ruské mesto, na ktoré má Rusko historické právo. Veď to je úplný nezmysel,“rozčuľuje sa Kuzmin.
Vysvetľuje, že históriu mesta ani zďaleka netvorili len Rusi, ale predovšetkým Ukrajinci, Židia, Francúzi či dokonca Poliaci a Rumuni. Rôzne národy medzi sebou síce komunikovali v ruštine, ale tá bola len dorozumievacím nástrojom.
Svojim zahraničným priateľom Odesu prirovnáva k Montrealu. „Hovorí sa tam po francúzsky? Áno. Je to francúzske mesto? Nie, je to frankofónne mesto v Kanade,“vysvetľuje.
K odeskej identite neoddeliteľne patrí aj more. V meste vlani v lete po silnom tlaku verejnosti otvorili pláže, a to aj napriek hrozbe mín a raketových útokov. Hoci je vonku chladno a prší, aj v marci stretávame na pláži rodiny s deťmi. Na niektorých miestach je zakázané fotiť, ale miestni si aj tak zaznamenávajú prilietajúce čajky.
Kuzmin sa v Odese narodil a žije v nej celý život. Je presvedčený, že ak by do mesta prišli Rusi, zabili by ho medzi prvými.
Dôvodom je, že dlhodobo podporuje proukrajinské pozície a podieľa sa na projektoch, ktoré Ukrajinu približujú k Európskej únii a k NATO. Hovorí, že ešte pred pár rokmi nebolo veľa ľudí ako on.
Odesania nezvykli voliť prozápadne. Uprednostňovali politikov, ktorí presadzovali lepšie vzťahy s Moskvou. V druhom kole prezidentských volieb v roku 2004 získal v Odeskej oblasti proruský Viktor Janukovyč vyše 66 percent hlasov. O šesť rokov neskôr dokonca takmer 75 percent.
Primátorom Odesy je Hennadij Truchanov, ktorý má dlhé roky povesť proruského politika. V minulosti bol súčasťou Janukovyčovej strany.
Jednou z príčin týchto názorov ľudí v Odese bola silná nostalgia za Sovietskym zväzom. V meste ho napriek tvrdým represiám vnímali ako osloboditeľa od brutálnej rumunskej okupácie, počas ktorej nacisti zabili zhruba 100-tisíc Židov.
„Podľa tradičného naratívu
Hnevá ma, keď počujem Vladimira Putina hovoriť, že Odesa je ruské mesto, na ktoré má Rusko historické právo. Veď to je úplný nezmysel.
ukrajinských nacionalistov je Ukrajina obeťou 2. svetovej vojny. Lenže Odesa sa vždy považovala za jej víťaza, pretože ľudia si pamätali, ako ich starí rodičia bojovali v Červenej armáde,“opisuje Kuzmin.
Mnohí obyvatelia mesta radi cestovali do Moskvy, uprednostňovali ruštinu pred ukrajinčinou a mali blízko k ruskej pravoslávnej cirkvi. Mimochodom, Rusi vlani vážne poškodili aj najväčšiu katedrálu v meste – Chrám Premenenia Pána. Do poškodeného chrámu sa už dá vojsť, hoci ho naďalej opravujú.
Lenže aj keď mali Odesania na niektoré veci iné názory ako ľudia v Kyjive či Ľvive, v Kremli sa prepočítali, keď si mysleli, že samých seba považovali za Rusov, ktorí by okupantov vítali chlebom a soľou.
„Z pohľadu Putina išlo o zásadnú chybu,“pokračuje politológ.
A ČO S PUŠKINOM?
Veľká časť Odesanov sa v Rusku hlboko sklamala. Pred piatimi rokmi tam v prezidentských voľbách – rovnako ako na takmer celej Ukrajine – jednoznačne zvíťazil Volodymyr Zelenskyj. Aj vďaka tomu, že v kampani sľuboval dialóg s Putinom a „bleskové vyriešenie konfliktu“s Ruskom.
Namiesto toho sa v meste na vlastné oči presvedčili, že rokovania s Moskvou po roku 2019 k ničomu neviedli.
Keď bol Zelenskyj pred dvomi týždňami v Odese, Rusi počas jeho stretnutia s gréckym premiérom Kyriakosom Mitsotakisom vypálili balistickú raketu len niekoľko stoviek metrov od ich delegácie.
Podľa Kuzmina v Odese aj dnes žijú ľudia, ktorí inklinujú k súčasnému Rusku. Svoje sympatie vyjadrujú menej nápadne, napríklad zdieľaním príspevkov o sovietskej architektúre.
Podľa politológa je však v Odese prvýkrát jasná väčšina, ktorá nespochybňuje, že Ukrajina patrí do Európskej únie a do NATO. Lenže popritom sa objavujú ďalšie otázky, ktoré rozdeľujú aj prozápadný tábor.
Predovšetkým to, ako zaobchádzať s ruskou kultúrou a s minulosťou.
Táto debata nemá iba filozofickú, ale aj praktickú rovinu, ktorá sa prejavuje napríklad pri pamätníkoch. Z centra mesta koncom roka 2022 po silnom tlaku verejnosti odstránili sochu ruskej cárovnej Kataríny II., o ktorej sa hovorilo ako o „zakladateľke Odesy“.
Dnes na jej mieste nájdete ukrajinské vlajky symbolizujúce padlých vojakov.
Momentálne sa intenzívne diskutuje o soche ruského básnika Alexandra Puškina, ktorý v Odese v 19. storočí napísal slávny román Eugen Onegin.
Kuzmin vraví, že by počas vojny za žiadnych okolností neorganizoval slávnosti na Puškinovu počesť. Zároveň je však proti odstráneniu sochy z mesta, pretože ju vníma ako súčasť odeskej histórie.
„Mali by sme ukázať, že nie sme proti ruskej kultúre ako takej, ale proti súčasnému Rusku. Odstránenie Puškina nám nijako nepomôže vyhrať vojnu,“hovorí, ale dodáva, že trend medzi ukrajinskými intelektuálmi je opačný. Úplne inak sa na Puškina pozerá miestna politička a aktivistka Maryna Bojko, ktorá bojovala aj za odstránenie sochy Kataríny II. Vníma ho ako súčasť ruského sveta, ktorý dnes vedie vojnu proti Ukrajine.
„Na Puškinove básne môžeme mať rôzne názory, ale jeho osobnosť sa nedá oddeliť od ruského imperializmu,“vraví.
Podľa aktivistky sa musia Ukrajinci brániť pred kultúrnym vplyvom Ruska, ktoré proti nim vedie agresívnu vojnu a pozerá sa na nich zvrchu. Pripúšťa, že by možno zmenila názor, ak by sa v budúcnosti zmenilo na viac demokratické. Žiadne také náznaky však v súčasnosti nevidí.
RUŠTINA AKO JAZYK AGRESORA
Pri prechádzkach po Odese si všímame veľa ruských nápisov a počujeme veľa ruštiny. Miestni nám však hovoria, že ešte pred dvomi rokmi by sme jej počuli omnoho viac.
„Ruština sa už tak nenosí, teraz je viac v móde ukrajinčina,“vysvetľuje Olexandr Stadnyckyj. Pred covidom pracoval ako turistický sprievodca, dnes pracuje v dopravnej spoločnosti.
Stadnyckyj si myslí, že jazyk automaticky neurčuje politické postoje. Jeho teta sa narodila v ruskom Čerepovci a nevie po ukrajinsky, ale aj tak sa považuje za ukrajinskú vlastenku.
Zároveň vraví, že v Odese panuje celospoločenská zhoda, že ukrajinčina bude úradným jazykom a ruštinu budú môcť ľudia využívať v neoficiálnom styku.
Lenže mnohí mladí ľudia by už najradšej nepočuli ruštinu vôbec. Považujú ju za jazyk agresora a sami sa presvedčíme, že ich značná časť sa aj v súkromných konverzáciách rozpráva po ukrajinsky.
To všetko sú však témy, na ktoré príde čas predovšetkým po skončení vojny, vravia naši respondenti. Kým občianske aktivistky ako Bojko by sa chceli definitívne zbaviť ruského vplyvu, politológ Kuzmin je skeptickejší.
„Nemali by sme sa zacykliť v myšlienkach nacionalizmu 19. storočia. Odesania sú Ukrajinci, ale po vojne by sa na nich v jazykových a kultúrnych otázkach nemalo príliš tlačiť, pretože sa to môže vypomstiť,“vraví.
Na jednom sa zhodujú všetci – Odesa sa za posledné dva roky kompletne zmenila a mení sa každým dňom ruskej agresie. Obzvlášť po takých brutálnych útokoch, ako keď v piatok dvomi balistickými raketami zabili najmenej dvadsať ľudí.
Medzi obeťami je aj záchranár, ktorý prišiel zachraňovať zranených po prvom výbuchu. Následne Rusi na tom istom mieste udreli ešte raz.
„Bez ohľadu na všetko ostatné sa časy zbližovania s Ruskom skončili,“uzatvára Kuzmin.
Denys Kuzmin politológ