Big Brother vo vile nacistu
Film Zóna záujmu ukazuje, že niektorí ľudia sú desivejší než monštrá
Heil Hitler a tak ďalej… Táto veta zaznie vo filme Zóna záujmu vždy, keď veliteľ koncentračného tábora Osvienčim dodiktuje list alebo telegram. Tradičným nacistickým pozdravom SS-Oberstürmbannführer Rudolf Höss naznačuje, že to podstatné, čo chcel povedať, už odznelo.
Zároveň tým však spúšťa sled nových udalostí a dej sa posúva ďalej. Ide teda rovnako o to, čo bolo predtým, ako o to, čo nasleduje. A presne takto sa dá zhrnúť aj nové dielo režiséra Jonathana Glazera.
Je to film, aký by sa nedal nakrútiť krátko po skončení druhej svetovej vojny. Lenže za odvtedy vzniklo veľa umeleckých diel o holokauste, opísali ho pamätníci a historici, detailne ho rozoberali sociológovia, psychológovia a filozofi. Vieme o ňom prakticky takmer všetko.
A s tým prichádza otázka, ako vlastne túto tému uchopiť dnes.
DVA FILMY V JEDNOM
Kým sa objaví prvá scéna, uplynú takmer štyri minúty. Dovtedy vidíte iba rozostrený nápis The Zone of Interest miznúci do čierneho pozadia. O to viac sa v kine zameriate na zvuk.
Už ouvertúra vás okamžite vtiahne. Ozve sa vzdych mužského zboru, po chvíľke sa pridajú sláčiky. Niečo však nesedí a dráždi ucho – zvuk zboru je skreslený, tóny orchestra klesajú cez niekoľko tónin nadol. Znepokojivá ouvertúra pomaly plynule prejde do vtáčieho čvirikania a šplechotu vody. Pred kamerou sa zjaví letný deň, pri brehu jazera je skupinka mužov, žien a detí v plavkách.
Úvod presne zadefinuje, čo vás čaká. Totálny kontrast medzi obrazom a zvukom, čo je základný princíp tohto filmu. Sú to vlastne dva filmy v jednom. Jeden je pre oči, druhý pre uši.
Hlavným miestom deja je vila, ktorá stojí vedľa brány do koncentračného tábora. Cez okná vidno strážnu vežu a nonstop dymiace komíny krematórií, spoza spoločného plota s ostnatým drôtom do záhrady doliehajú výkriky a streľba.
Pozeráte sa na príbeh rodiny nacistického veliteľa a na pozadí počúvate zvuky továrne na smrť. Idylku a peklo delí len pár metrov.
Kamera je statická, sníma dlhé zábery a celky, len minimum detailov. Herci sa pohybujú po vile a v záhrade, spôsob nakrúcania občas pripomína reality šou. Režisér a scenárista Jonathan Glazer to nazval „Big Brother v dome nacistu“. Výnimkami sú len nočné scény v exteriéri nakrútené termokamerou a úplný záver filmu.
Zóna záujmu sa v stvárnení holokaustu dá zaradiť presne uprostred medzi filmy Schindlerov zoznam a Saulov syn. Detailne neopisuje, čo sa dialo v koncentrákoch ani ako sa to dialo. Ráta s tým, že to je už všeobecne známe a že to bolo viackrát explicitne zobrazené.
Nedozviete sa, ako sa veliteľ Osvienčimu stal jedným z hlavných vykonávateľov ideológie hitlerovského režimu ani ako bol po vojne odhalený a popravený. Tento film zobrazuje výlučne jeho osobný život a mechanický spôsob, akým v kanceláriách vykonáva svoju desivú prácu. Ako sa zabáva s deťmi, ako sa rozpráva s manželkou, ako konzultuje detaily o novom krematóriu alebo komunikuje s nadriadenými v Berlíne.
Kým priame dôsledky jeho rozhodnutí a fungovania Osvienčimu vo filme vidno len občas a v náznakoch, o to silnejšie ich počuť. Väčšinu soundtracku totiž netvorí hudba, ale rôzne ruchy a zvuky. Okrem režiséra na Zóne záujmu najviac času strávil jeho dvorný zvukový dizajnér Johnnie Burn.
Dlho hľadal najvhodnejšie spôsoby, ako ozvučiť jednotlivé scény. Najskôr si musel vytvoriť celú vlastnú zvukovú knižnicu. To znamená čo najautentickejšie napodobniť, ako asi zneli kremačné pece a dobové vlaky, ako znela príroda v príslušnom ročnom období v južnom Poľsku. Prečítal si veľa priamych svedectiev väzňov v Osvienčime, ktorí spomínali, ako počuli zvuky mučenia a popráv.
Keď konečne získal konkrétnu predstavu, musel ju previesť do konkrétnych zvukov. Pomohol si terénnymi nahrávkami.
„Keby som niekomu povedal: ‚Správajte sa, akoby ste umierali, alebo predstierajte, že vás postrelili‘, ak by som do filmu vložil akékoľvek drevené herectvo, znelo by to naozaj zle. Išlo o snahu nájsť veci v skutočnom svete, ktoré sa stali, zaznamenať ich a znovu si ich privlastniť,“vysvetľoval pre BBC Culture. „Napríklad veľa ľudí v Osvienčime boli Francúzi, takže keď boli pred dvomi rokmi v Paríži protesty, išiel som tam so svojím tímom a zamiešali sme sa s mikrofónmi do davu. Aby sme zobrazili dozorcov tábora, išli sme do Hamburgu na Reeperbahn nahrať nočný život.“
Keď mal celú databázu pripravenú, rok a pol strávil synchronizáciou zvukov s obrazom a dialógmi. Práve vďaka jeho nasadeniu aj precíznosti pôsobí film tak autenticky a sugestívne.
CENY AJ ODMIETAVÉ REAKCIE
Zóna záujmu je aj rovnomenná kniha britského spisovateľa Martina Amisa z roku 2014. Film je však samostatné dielo.
Jonathan Glazer sa vzdal väčšiny deja románu aj opisov barbarstva v najznámejšom nacistickom koncentračnom tábore. Postavy v podstate zredukoval len na manželov Hössovcov. O to výraznejšie vyniknú herecké výkony Christiana Friedela a Sandry Hüllerovej. Mrazivo stvárnili dvojicu ľudí, ktorej nacistický režim umožní luxusný život a ktorá okrem vlastnej rodiny a Tretej ríše ignoruje všetko ostatné. Pritom najväčšie hrôzy má rovno pred sebou.
Keď si Hössova manželka skúša oblečenie zhabané obetiam, robí to, ako keby bola v obchode. Keď z Nemecka dorazí na návštevu jej matka, v záhrade s pozadím dymiacich krematórií vtipkuje, že ju manžel prezýva kráľovná Osvienčimu.
Práve táto úplná samozrejmosť je jedným z hlavných motívov, ktoré skúma film Zóna záujmu. Hovorí o banalite zla, čo je výraz, ktorý pri súdnom procese s nacistickým architektom holokaustu Eichmannom použila americká filozofka Hannah Arendtová. Vyjadrila ním, že čakala človeka monštrum, no videla len lojálneho technokrata režimu mechanicky vykonávajúceho rozkazy znamenajúce smrť miliónov ľudí.
Tézu, že nebezpečnejší než skutočné monštrá sú tí, čo sú pripravení veriť ideológii a konať bez kladenia otázok, rozvíjajú vo svojich knihách Je toto človek? Primo Levi a Hitler v nás Max Picard.
Škála reakcií na Zónu záujmu siaha od ceny festivalu v Cannes a dvoch Oscarov (najlepší medzinárodný film, najlepší zvuk) až po odmietavé recenzie. The New York Times Glazerovi vyčíta, že holokaust zredukoval na hluk v pozadí a „vytvoril plytké, sebachváliace umelecké filmové cvičenie odohrávajúce sa v Osvienčime počas holokaustu“. Nemecký Stern prvú verziu článku otitulkoval slovami „Holokaustový gýč? Nie, vďaka.“
Režisér Jonathan Glazer má židovských predkov a mnohí skončili v Osvienčime, takže táto téma je preňho aj osobná. Keď však povedal svojmu otcovi o plánoch sfilmovať Zónu záujmu, nestretol sa uňho s pochopením. „Načo je dobré sa v tom rýpať? Nechaj to vyhniť,“povedal mu otec.
Režisér mu oponoval s tým, že ide o starú históriu, ale cez ňu sa dá rozprávať o podobách zla v súčasnosti. A presne takto na Oscaroch ladil svoju ďakovaciu reč, ktorá sa stále rozoberá.
Film Zóna záujmu mal slovenskú premiéru v rámci Febiofestu.
Film ukazuje nacistický holokaust z nového uhla. Škála reakcií siaha od ceny festivalu v Cannes a dvoch Oscarov po odmietavé recenzie.