Mnohí neverili, že nemám rómsky pôvod
Bála som sa, čo Rómovia povedia na to, keď budem spievať ich piesne, vraví speváčka Júlia Kozáková
Rómska hudba nie je len bašavel a pár čardášov, ukrýva sa za ňou omnoho viac. Aj preto sa snažím k ich muzike a kultúre pristupovať s úctou,“hovorí Júlia Kozáková, ktorá od detstva interpretuje tradičné rómske piesne.
Ako si mladé dievča z Petržalky povie, že ide spievať rómske piesne?
Prvý impulz neprišiel z mojej strany, ale od rodiny, ktorá mi darovala workshop zameraný na rómske piesne pod vedením českej hudobníčky Idy Kelarovej. Priznám sa, že o rómskej muzike som dovtedy nič nevedela ani som ju nepoznala.
Všetci, čo sme boli na workshope, sme už mali predošlú skúsenosť s hudbou a predniesli sme tam skladbu, na ktorej sme chceli pracovať. Ida nám dávala spätnú väzbu a zároveň sme sa učili viachlasne spievať aj rómske piesne. Niektoré boli tradičné, ale väčšinou to boli piesne jej manžela a muzikanta Desideriusa Duždu. Spomínam si, že to bol pre mňa silný zážitok. S Idou som potom bola aj naďalej v kontakte a už som pri rómskej hudbe ostala.
Ste z hudobnej rodiny?
Nie úplne, môj otec síce hrával na gitare a na husliach, mama zasa na harmonike a spievala, ale neživili sa tým. U nás doma však bola muzika prítomná. Už ako malá som hrávala na klavíri a vyrastala som v bratislavskom detskom folklórnom súbore Hájenka, kde som spievala, tancovala a občas hrávala na heligónku. Bola som tam od piatich do pätnástich rokov, takže som tam strávila celé detstvo a časť dospievania. Popritom som spievala aj na ZUŠ a zúčastňovala som sa na rôznych súťažiach.
Kedy ste prišli na to, že vás spev bude baviť viac než hudobný nástroj?
Bolo to v čase, keď som bola malá. Keď som mala štyri roky, zomrela mi mama a odvtedy som vyrastala s otcom, ktorý ma v hudbe veľmi podporoval a zapísal ma aj na klavír. Mala som veľmi dobrý hudobný sluch a veci, ktoré som počula, som chcela hneď aj zahrať, preto sa pre mňa čítanie nôt stalo veľmi nezáživné a s klavírom som prestala asi po troch rokoch. Vtedy som sa prirodzene dostala k spevu, ktorý ma veľmi bavil.
Prečo myslíte, že ste dostali do daru workshop s Idou Kelarovou?
Bolo to preto, aby som sa hudobne ďalej rozvíjala. Dostala som ho od blízkeho rodinného priateľa, ktorý poznal Idu a jej tvorbu. Uznával ju ako umelkyňu a vedel, že robí workshopy pre nadaných hudobníkov. Vopred mi púšťal aj jej nahrávky, no musím povedať, že najprv mi nič nehovorili ani ma neoslovili.
Kedy ste zmenili názor?
Až vtedy, keď som piesne prvýkrát počula naživo. Spomínam si, že od prvého momentu som z nich mala fyzický zážitok. To isté platilo v prípade Idy, ktorá je veľká osobnosť a vyžaruje z nej silná energia. To ma vtedy naozaj ohúrilo. Onedlho po workshope mi napísala, či by som neprišla na letnú škola, ktorú organizovala pre zbor Čhavorenge.
V rómskom speváckom zbore Čhavorenge ste napokon strávili osem rokov. Jeho zloženie vychádza z letnej školy Romano drom, do ktorého Ida Kelarová každoročne vyberá deti s talentom na spev či tanec z Česka a zo Slovenska, pričom vy ste sa tam ocitli ako jediná Nerómka. Ako vás ostatné deti medzi seba prijali?
Veľmi vrúcne. Od prvej chvíle ma zaujala bezprostrednosť a zvedavosť ostatných detí. Pamätám si, že po príchode ma oslovilo, ako sa nehanbili pýtať sa ma na rôzne, často osobné veci. Zároveň mám pocit, že ostatné deti vedeli dobre vycítiť podprahové veci a odhadnúť, že som človek, ktorý bol otvorený tomu, kto sú a akú muziku robia. Keďže som prišla s týmto otvoreným prístupom, tak aj ony ma takto prijali. Verím, že ak by som prišla ustráchaná alebo len tak sa pozrieť z akejsi nadradenej pozície, tak by to vycítili a nešlo by to tak hladko.
V čom bol pre vás rozdiel medzi spievaním v rómskom zbore a slovenskom folklórnom súbore?
Bol to úplne iný spôsob práce. V Čhavorenge bola muzika prítomná aj v časoch prestávok a voľných chvíľ. Celé to bolo menej organizované a hudba vznikala veľmi spontánnym spôsobom. Vychádza to aj z toho, že skúšky neboli pravidelné
Občas sa mi však stane, že niekto z rómskej komunity napíše negatívny komentár alebo vyjadrí opačný názor. Existuje totiž určité percento ľudí, ktorým sa nepáči, ako spievam, alebo ich štve, že to vôbec robím. Zrejme majú problém s tým, že gadžovka nikdy nebude Rómka a že to celé iba hrám.
Akú prvú pieseň ste sa v zbore naučili spievať?
ako v slovenskom folklórnom súbore, keďže gro práce v zbore sa vždy udialo na letnej škole a v priebehu roka boli asi štyri koncerty, pred ktorými sa pár dní skúša.
Dodala by som, že letná škola Romano drom nebola len o tom, že niečo hráme a spievame, ale išlo aj o Idin prístup, ktorý je nekompromisne osobný a priamy. Ona pozná osobný život všetkých členov zboru, čo sa prejavuje v tom, že s každým pracuje do hĺbky. Okrem hudobných aktivít to malo aj vzdelávací charakter, keďže sme mali napríklad prednášky o rómskom holokauste. Bolo to tam veľmi intenzívne, tie osobné vzťahy boli na veľmi vysokej úrovni. Keď potom aj nastal nejaký problém, všetci sme ho riešili spoločne ako komunita, na čo som dovtedy nebola zvyknutá.
Bolo to ešte na workshope a bola to pesnička Tosara, ktorá však nepatrí do folklóru. V zbore sme potom hrávali poväčšine piesne, ktoré napísal Idin manžel Desiderius, to už boli aj tradičné veci. Takisto sme spievali aranžmány pre filharmóniu, keďže sme mali vystúpenia aj s filharmóniou v Brne či v Hradci Králové.
Rozumeli ste tým piesňam?
Spočiatku vôbec. Veľmi dobre sa mi však spievali a zároveň som si vedela zapamätať ich texty. Netuším prečo, ale rómčina mi vtedy pripadala ako veľmi ľahko a prirodzene spievateľný jazyk. Hoci som slovám vôbec nerozumela, išlo mi to do uší a do hlavy.
Keď som potom odhaľovala, čo znamenajú niektoré slovíčka, nastali aj vtipné situácie. Napríklad bola jedna pomalá pieseň so slovíčkom „amen“a ja som si pomyslela, že text je o modlitbe. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že v rómskom jazyku to slovo znamená „my“. Následne som zistila, že slová, ktoré bežne používame v slangovej slovenčine, pochádzajú z rómskeho jazyka. Ako dieťaťu mi nedošlo, že napríklad „love“, „čaja“, „more“pochádzajú z rómčiny.
Dnes už rómčinu ovládate?
Viem porozumieť, keď niekto hovorí, no záleží, kto a čo rozpráva. Keď počujem kamošov, ako sa zhovárajú bežnou hovorovou rečou, tak im rozumiem alebo z kontextu pochopím, o čo ide, ale veľmi plynulo nehovorím. Mala som však chvíľu, že som sa reč snažila naučiť, keďže Čhavorenge ovplyvnili moju každodennosť, vďaka čomu som úplne prepadla aj jazyku.
Prečo ste od toho upustili?
Lebo nebolo jednoduché dostať sa k materiálom. Keď som s tým chcela začať, zistila som, že možnosť chodiť na kurz rómčiny u nás neexistuje a že aj materiálov je pomerne málo a zároveň sa môžu od seba líšiť. Problémom totiž je, že rómčina sa na území Slovenska líši, nehovoriac o zvyšku Európy alebo sveta. Nie je to vôbec zjednotený a kodifikovaný jazyk.
Vo voľnom čase som si však aspoň doštudovala niektoré slovíčka, frázy a texty piesní, aby som vedela, o čom spievam. Začala som sledovať aj dokumenty, filmy a spoznávala som aj ďalšie kapely a iné žánre. Keď som neskôr študovala v Londýne, vždy som si vyberala témy tak, aby som mohla rozvíjať povedomie o rómskej kultúre. V rámci záverečnej práce som pripravila sériu podcastov, kde som skúmala, čo je to rómska muzika a aké má korene. Nečakala som, že ma rómska kultúra tak zaujme, no úplne som jej podľahla. Zamilovala som si ju.
V súčasnosti ako speváčka pôsobíte vo viacerých hudobných zoskupeniach, v ktorých interpretujete tradičné rómske piesne. Položili ste si niekedy otázku, či vzhľadom na svoj pôvod môžete reprezentovať rómsku kultúru?
Samozrejme. Presne si spomínam na ten moment, keď ma hudobník Nikolaj Nikitin pozval ako sólistku do jedného projektu spievať rómske veci na Gypsy Jazz Festivale. Mala som vtedy osemnásť a v tej chvíli u mňa nastali pochybnosti a zvláštny pocit. Keď som totiž účinkovala v rámci Čhavorenge, mala som pocit, že som súčasťou skupiny a že je v poriadku spievať a reprezentovať rómsku hudbu a kultúru. Ale v momente, keď ma zavolal, som zrazu nevedela, čo mám robiť a či mám do toho ísť.
Uvedomovala som si, aké je to celé krehké a ako sa rómska hudba často povrchným spôsobom zneužíva. Zároveň som si kládla otázku, čo na to povedia ostatní Rómovia, keď vystúpim ako sólistka. V hlave som mala len to, ako zareagujú, keď na pódium príde gadžovka v rómskej sukni. Mala som obavy, no napokon som do toho išla.
Museli ste byť z toho vystúpenia nervózna.
Najprv áno, ale keď som bola na javisku, tak to zo mňa opadlo. Uvedomila som si, že rómsku hudbu ľúbim, a bolo mi jasné, že to robím s radosťou. Ale predchádzali tomu práve pochybnosti, či na to mám právo. Je pravda, že to vo mne stále určitým spôsobom rezonuje, ale vyrovnala som sa s tým, keďže je to vec, ktorá ma napĺňa.
Do popredia ste sa dostali vďaka albumu Manuša, za ktorý ste získali cenu Radio_ Head Awards, a s rovnomenným projektom ste absolvovali turné aj v zahraničí. Aké reakcie ste s albumom zaznamenali v rómskej komunite?
Ohlasy boli veľmi pozitívne. Vtedy som si uvedomila, že ak by som zasahovala iba nerómske publikum, asi by som niečo nerobila úplne správne. Ale keď reakcie naozaj prichádzali aj od Rómov, dodalo mi to sebavedomie.
Občas sa mi však stane, že niekto z rómskej komunity napíše negatívny komentár alebo vyjadrí opačný názor. Existuje totiž určité percento ľudí, ktorým sa nepáči, ako spievam, alebo ich štve, že to vôbec robím. Zrejme majú problém s tým, že gadžovka nikdy nebude Rómka a že to celé iba hrám. Ale je to bežný internetový hejt a zároveň je to veľký nepomer k pozitívnym ohlasom.
Ako takéto reakcie prežívate?
Na začiatku som z nich bola hotová. Dovtedy som v rámci zboru žila v bubline, v ktorej som mala podporujúce okolie a priateľov. Keď sa môj prejav rozšíril najmä cez YouTube, na ktorom Rómovia veľmi fičia, obletelo to kadekoho. Vtedy prišli aj prvé komentáre a bola som z toho naozaj veľmi smutná a zneistená.
Čo vám dodalo sebavedomie pokračovať?
V prvom rade láska k hudbe a vedomie toho, že to mám rada a že je to viac než strach z nejakej kritiky. Zároveň som si uvedomila, že sa môj prejav nemusí páčiť každému a nemusia ma všetci počúvať. Mala som totiž obrovskú podporu rómskej komunity aj muzikantov a uvedomila som si, že tých zopár ľudí sú výnimky.
S príchodom Manuše sa rozvírila otázka, či predsa nie som Rómka. Stále niekto riešil, že svojím prejavom a pohybmi vyzerám ako Rómka a nie je možné, že aspoň sčasti nemám rómsky pôvod. Ľudia mi to písali na sociálnych sieťach a na YouTube do komentárov, dokonca s tým za mnou chodili po koncertoch.
A máte teda rómske korene?
Nemám. Keď som prišla do rómskeho zboru, odštartovala som pátranie, či niekoho v niektorej rodinnej linke predsa len nevylovím. Pozerala som si staré fotky a pýtala som sa členov rodiny. Ale na nikoho som neprišla. Zaujímavé je pritom aj moje priezvisko. Hoci nie je a priori rómske, existujú rómske rodiny Kozákovcov a niektoré dokonca aj muzikantské.
Uvedomujem si, že reprezentácia rómskej kultúry stojí na veľmi tenkom ľade, preto si aj na koncertoch dávam pozor, aby som nehovorila veci, ktoré nepatria do mojej interpretácie, a aby som zároveň rómsku kultúru neprezentovala prvoplánovo. Rómska hudba nie je len bašavel a pár čardášov, ukrýva sa za ňou omnoho viac. Aj preto sa snažím k rómskej muzike a kultúre pristupovať s úctou.
Bašavel je však spojený s vaším najnovším projektom O Gadže Bašaven, kde hráte rómske vypaľovačky a popové hitovky.
Áno, ale táto kapela je úkaz. Celé je to humor.
Humor?
V kapele sme všetci gadžovia, hráme rómsku hudbu, nehráme sa však na Rómov, ale priznávame sa, že sme tí gadžovia, ktorí rómsku kultúru a muziku vnímajú a podľa toho ju interpretujú. Sú to presne tie divoké cválajúce kone a ohne, zlato, karavany, ktoré nezastavujú. Párty, ktorá sa nekončí.
Celé to však má aj druhú rovinu, ktorou je vzdelávací projekt Aven Jekhetane. V rámci neho s kapelou chodíme na základné a stredné školy, kde hráme a robíme workshopy. S deckami tam preberáme, čo je stereotyp a predsudok a čo vlastne vedia o rómskej kultúre. Celé to stojí na myšlienke, že my sme tí Nerómovia, ktorým sa stalo to, že rómska hudba sa stala súčasťou ich životov, že nám tie životy obohacuje a že sa od Rómov učíme o ich kultúre. A o tom sa snažíme rozprávať s ďalšími mladými a takto ich chceme zmotať na túto našu vlnu.
Spisovateľka Daniela Hivešová-Šilanová, ktorá pochádzala z majority a celý život sa venovala popularizácii rómskej kultúry, poukazovala na to, že Rómovia nie sú len tanečníci a huslisti, ale snažila sa zdôrazňovať aj iné kvality. Ako proti stereotypizácii bojujete vy?
Túto otázku riešime v rámci súťažných kvízov o rómskej kultúre. Otázky smerujú k tomu, aby si decká uvedomili, že mať hudbu v krvi je vec, ktorá sa s Rómami spája, ale v skutočnosti to tak nefunguje a ani to nebolo nijako preukázané. Ak sa niekto narodí ako Róm alebo Rómka, neznamená to, že hneď má talent, rytmus a bude dobre tancovať. Naopak, je to o tom, kde sa človek narodí a čo ho od toho prvého momentu obklopuje. Toto je niečo, čo ho potom formuje.
Majú Rómovia predsudky voči vlastnej menšine? Je pre nich ľahké otvorene priznávať svoj pôvod, keď celé desaťročia o sebe počúvajú, že patria do skupiny, ktorú treba prevychovať?
Verejná mienka a to, ako im je vštepovaná, na nich určite vplýva, hoci aj nepriamo. S tým je práve spojená aj akási beznádej. Často totiž majú pocit, že sa im niečo nepodarí dosiahnuť. Hoci na to majú predpoklady alebo znalosti, tak vo vnútri sú si vedomí toho, že sú Rómovia, a preto majú v sebe zakorenené nízke sebavedomie.
Typicky sa to prejavuje postojom, že ich nezoberú na školy alebo do práce. Povedia si, že aj tak to bude pre nich náročné a že aj tak nakoniec budú musieť posielať peniaze rodine do osady. Toto je silne prítomné v zmýšľaní mnohých. Ide však aj o to, že aj keby si teoreticky verili, tak ich od toho odradia okolité faktory.
Čo sa s tým dá urobiť? Ako to zmeniť?
Myslím si, že pozitívnymi vzormi pre mladých ľudí. V tomto je však kľúčový aj vek. Keď má človek 14 alebo 15 rokov, je veľmi dôležité, aby stretol niekoho, kto mu ukáže cestu a posunie ho vpred.
Práve z toho dôvodu sme pred pár rokmi urobili divadelný projekt Dramatický medzipriestor. Išlo o predstavenie Kriminálka Štvrtecký Plátek a hrali v ňom deti z Bratislavy a deti z osady z Plaveckého Štvrtka. A všetci spoločne s predstavením vystúpili v Modrom salóne SND, kde bola v hľadisku asi polovica ľudí z osady a polovica z majority. Všetky deti sa z toho tešili, a ak je reč o tých rómskych, tak tým to dodalo vieru, že sa dajú veci robiť inak. Hoci to majú dvadsaťkrát ťažšie ako ich rovesníci, ukázalo im to, že tá cesta existuje a že sú toho schopné.