Ruské a slovenské
Vrozpätí týždňa sa konalo dvojo prezidentských volieb, ktoré ani nemohli byť odlišnejšie. Falošné v Ruskej federácii a spravodlivé v Slovenskej republike. Tie prvé dokumentuje množstvo uniknutých videí a svedectiev, ktoré potvrdzujú masové vhadzovanie vopred vyplnených lístkov, machinácie prisluhovačských komisií a servilný prístup polície, ktorá nespočetné prechmaty ignorovala. O víťazovi sa v Moskve rozhodlo vopred, pričom hlavného oponenta nechal diktátorský režim najprv týrať a napokon zabiť v novodobom gulagu a aj vedľajšieho pre istotu odstavil z kandidátky.
Zato profesionálne pripravené slovenské voľby potvrdili, že sme napriek všetkým problémom naďalej suverénny demokratický štát, kde slobodne rozhodujú občania. Veľká vďaka všetkým, ktorí prispeli k ich organizácii a pokojnému priebehu. Výsledky priniesli viaceré prekvapenia a to je na nich najcennejšie. V demokracii rozhoduje naozaj každý hlas. V tyranii vodca nadiktuje percentá. Ruské prezidentské voľby boli kolosálnym divadlom propagandy, slovenské takmer poctivým zápasom o priazeň voličstva – ak nepočítam dokázané masívne snahy Ruska a Maďarska o ovplyvňovanie zo zahraničia online reklamou.
Veľké opozičné protesty, ktoré na Slovensku trvali celú zimu, si na rozdiel od občianskeho hnutia Za slušné Slovensko pred piatimi rokmi stanovili jasný politický cieľ – nedovoliť vládnej koalícii získať všetku moc v štáte. Od tej chvíle nadobudli prezidentské voľby oveľa väčší význam, aký im zo symbolickej povahy tejto funkcie prináleží. Pribudla masová výzva na odstúpenie mizernej ministerky kultúry. Hnev narastal. Arogancia vládnej moci sa z týždňa na týždeň stupňovala. Nezmyselné zmeny v Trestnom zákone sa presadili dokonca proti vôli vlastných priaznivcov. Papalášizmus rôznych Tarabov a Michelkov, ktorí do všetkých možných funkcií nominujú svojich kamošov – bývalý údržbár šéfom protipovodňovej ochrany Bodrogu, odsúdený pytliak riaditeľom TANAP-u, antivaxer vyšetrovateľom pandémie, nehovoriac o diletantoch na čele významných múzeí – nabral nechutné rozmery. Pre zbabrané vládnutie pomstychtivého tímu Fico 4 sa republika dostáva do medzinárodnej izolácie, narúša sa sociálny zmier, zdravotníctvo kolabuje, rozmáha sa devastácia národných parkov a hrozí stopnutie európskych peňazí. Na občiansku nespokojnosť už nestačili ani vždy servilní proputinovskí nohsledi z Infovojny a narýchlo premenované telegramové kanály ako Martina a Peter.
Peter Pellegrini pri tom všetkom držal... hubu, krok aj povestnú tašku. S ministrom vnútra (!) Šutajom Eštokom na priateľskej návšteve u hľadaného extrémistu, zločinca, rasistu, antisemitu, homofóba a mizogýna Bombica definitívne padla odjakživa chabá sociálnodemokratická maska strany Hlas. Také dačo by v normálne fungujúcej republike vyvolalo pobúrenie predstaviteľov všetkých cirkví aj členov poslednej regionálnej straníckej bunky – no dobre, takým štátom zďaleka nie sme. Ale Pellegrini aj pri obrovskom škandále najbližšieho kolegu mlčí a svedčí. Už len pre toto si nezaslúži stať sa prezidentom, po štátničke Zuzane Čaputovej zvlášť. Nevolil som ho v prvom kole, nebudem ani v druhom. Neželám si, aby sme sa poruštili. Aj môj hlas o dva týždne rozhodne.