Je tu ešte nádej
Budeme vždy milimeter od priepasti a vždy budeme do nejakej smerovať
Nie je niekedy ľahké žiť v tejto krajine, ale zvykám si. Učím sa prijať to kruté pravidlo demokracie – že ak je múdrych racionálnych ľudí v krajine menšina, vždy a v každých voľbách nebudú vyhrávať tí najlepší, ale tí, ktorí presvedčili väčšinu.
Učím sa tiež prijať ako fakt, že sme nepoučiteľní, že lavírujeme od milovania Mečiara k milovaniu Fica, odtiaľ cez Matoviča zase k Ficovi, úplne ako naivné dievča, ktoré vždy sadne na lep ešte väčšiemu podvodníkovi.
A učím sa žiť s vedomím, že vďaka tomuto všetkému budeme vždy milimeter od priepasti a vždy budeme do nejakej smerovať.
Ale niekde v hĺbke hlavy verím na to, že máme predsa len ako krajina jednu superschopnosť, ktorú odhalíme vždy, keď už máme pocit, že do tej priepasti spadneme. Akoby šlo o nejaké narušenie matrixu, stanú sa isté zázraky, vybočenia z tragických dejinných trajektórií a všetko vyzerá na chvíľku úplne inak.
Len si vezmite týchto pár príkladov: ten istý národ, ktorý dovolil Mečiarovi ničiť krajinu, potom o štyri roky precitol a dal šancu Dzurindovi, aby urobil boľavé reformy. Ba čo viac, potom, o štyri roky neskôr, mu dovolili v nich pokračovať a doviesť nás do Európskej únie. Jasné, ten istý národ sa potom zase otriasol z múdrosti a dovolil tu roky vyčíňať Ficovi…
Ale keď potom chcel Fico ako úplne najpopulárnejší politik ovládnuť aj Prezidentský palác, niečo sa zase prebudilo, táto krajina mu to nedovolila a zvolila Andreja Kisku.
A keď sa ukázalo, že svet korupcie prerástol štát tak veľmi, že viedol až k vražde novinára, zasa národ vyšiel do ulíc a pokúsil sa to zmeniť.
Áno, vždy je to len na chvíľu, len na pár momentov. Vždy je to s pachuťou. A dokonca to nikdy nie je ani nejako silne uvedomelá vec – dosť často je to len o tom, že sa jednoducho iba nejakému malému počtu ľudí o kúsok menej chcelo ísť k voľbám a radšej šli do záhradky.
No ak naozaj aj v tej dlhodobej mizérii máme aspoň takýto systém „bŕzd a protiváh“, potom to nemusí byť stratené.
Pred pár dňami som o tejto hypotéze hovoril kolegom z práce pri obede – no tvrdil som, že asi teraz prvýkrát pri prezidentských voľbách nezafunguje. Prieskumy boli jasné, navyše sa nedá nevidieť, že svet okolo nás temnie – nielen na Slovensku, ale všade. Prestal som veriť.
A potom sedím v krčme s kamarátmi, na mobile sledujeme výsledky prvého kola – a prvé odhady, že napriek mizerným predpovediam Ivan Korčok vyhráva. A ako keď dieťa prestane veriť na Ježiška a potom zase začne, ten pocit sa v jednej sekunde vrátil.
Čo ak je toto práve ten ojedinelý okamih, keď nejaká záchranná ruka siaha a chce aspoň trochu zabrániť katastrofe? Čo ak by tieto prezidentské voľby mohli dopadnúť dobre?
Jasné, ešte nie je nič vyhrané, o dva týždne možno príde vytriezvenie, ale ten krásny moment – aspoň na malú chvíľku mať pocit, že tu u nás je všetko tak, ako má byť – je na nezaplatenie.
Ešte je tu nádej, že nie sme stratení.