Pellegrini je vážne v pasci, strieľa od pása
Fico sa bude cítiť ako víťaz, či Pellegrini vyhrá, alebo prehrá, vraví expremiérka Iveta Radičová
Peter Pellegrini je podľa bývalej premiérky Ivety Radičovej človek bez hodnôt a to by mala byť hlavná výstraha pred tým, aby ho ľudia volili za prezidenta. V rozhovore analyzuje fakty, ktoré ovplyvnia druhé kolo volieb.
Čakali ste, že Ivan Korčok v prvom kole porazí Petra Pellegriniho o viac než päť percentuálnych bodov?
Nečakala som, že to bude o päť percentuálnych bodov. To víťazstvo som komentovala ešte pred skončením moratória volieb spôsobom, že odhady, ktoré máme k dispozícii od agentúr, sa odvíjajú od účasti, ktorá je nereálna. Účasť som odhadovala na plus-mínus 50 percent a z toho, keď sa človek pokúsil o istý model alebo simuláciu, jednoznačne vyšlo, že šanca, kto bude prvý z odhadov verejnej mienky so štatistickou chybou, bola 50:50. Nedalo sa z výskumov verejnej mienky konštatovať, kto bude víťaz, a to, že sa to môže preklopiť v prospech Korčoka, som formulovala. Ale to, že to bude až okolo päť percent, som neočakávala.
Zjavne tam bol nejaký pohyb. Čo sa podľa vás stalo pred voľbami, prečo k tomu pohybu došlo?
Svoju úlohu zohrávalo niekoľko faktorov. Pod každé voľby sa vždy podpisuje sociálna situácia aj kontext – to, čo sa deje v krajine. To má zásadný vplyv. Nezabúdajme, že od nástupu tejto vlády máme ulice plné protestov, vláda začala valcovať právny štát, prebudilo to mnohých voličov, ktorí neočakávali, že nástup štvrtej Ficovej vlády môže mať až takúto podobu. Tu hovoríme o personálnych zmenách, kompetenčnom zákone, Trestnom zákone, návrhu zákona o RTVS, zmenách v rezorte životného prostredia. Je to celý zhluk, ktorý nemožno charakterizovať inak než nesmierne oslabovanie základných pilierov demokracie, že sú tu jednoznačné prvky autokracie, vlády pevnej ruky v zmysle „víťaz berie všetko“. Protesty a zobudenie sa do tejto reality po nástupe vlády, pre mnohých až do šokujúcej reality, sa podpísali pod mobilizáciu voličov a spoločnosti, ktorá s takýmto spôsobom vládnutia nie je nijako stotožnená. Možno by bola schopná akceptovať sľubovanú stabilitu a pokoj s jasnými kontúrami začlenenia do EÚ a NATO, lebo to bola veľmi jasná predvolebná rétorika zo strany Smeru I aj Smeru II. Ale zrazu to bolo úplne inak, dokonca s vyhláseniami, ktoré otriasali aj tými, čo sa ocitli v istej apatii alebo ľahostajnosti v dôsledku udalostí pred Ficovou vládou a sklamania z ďalšej stredopravej vlády, lebo to je veľké opakované sklamanie. Uvedomili si, že toto nie je to, čo môžeme nechať plynúť bez reakcie. Väčšina obyvateľov Slovenskej republiky si naďalej želá ukotvenie v EÚ a v NATO, lebo EÚ nám slúži ako odťahová služba. My máme defekty a v tejto defektnej demokracii ich máme na všetkých piatich kolesách vrátane rezervy. A EÚ nás vždy potiahne zo závozu alebo reštartuje do istého pohybu a zdokonalenia sa. Opíšem to na príklade univerzity. Keď máte v ročníku tretinu skvelých študentov, tak ťahajú tých priemerných a ostatných. Toto je aj príbeh Slovenska, začlenenia sa do lepšej, výkonnejšej skupiny krajín. Všetky zahraničnopolitické udalosti, vnútorná politika, okliešťovanie právneho štátu, protesty vo vyše tridsiatich mestách na Slovensku, to všetko sa podpísalo pod podobu a mobilizáciu v prezidentských voľbách.
Malo to zrejme väčší vplyv než Korčokova kampaň.
To si netrúfam povedať, pretože efekty samotnej Korčokovej kampane nedokážeme zmerať. Ale pravdou je, že kandidát Korčok sa jednoznačne hlásil a bol hovorcom tých občanov, ktorým sa spôsob uberania Slovenska zdal nielen v príkrom rozpore s ich vlastnými hodnotami, ale dokonca aj v rozpore s tým, čo očakávali, alebo čo sľubovala vláda, ktorá sa ujala moci. Vyhlásenia typu, že Západ je vojnový štváč a podporuje vojnu medzi Slovanmi, to už sú výkriky, ktoré prihrávali argumenty Ivanovi Korčokovi a zároveň vytvárali pôdu na útoky druhej strany na pána Korčoka. Tá kampaň, ktorá inak bola viac než atypická, pretože jeden z favoritov kampane sa rozhodol, že sa tak trochu premlčí do výsledku prvého kola, nabrala svoje kontúry už tým, že tu vznikli prirodzené témy rozporov medzi týmito kandidátmi.
Koalícia to však zjavne vo vzťahu k prezidentským voľbám prepálila. Ľudia z nej neodhadli, že to môže mať takýto vplyv na prezidentské voľby.
Otázka je, či v prvom kole pán Pellegrini nezískal maximum hlasov, ktoré mohol získať. V tom spektre kandidátov musíme hovoriť o ôsmich na troch, pričom ôsmi boli kandidátmi, ktorí mali rétoriku otvorene proti EÚ a NATO alebo minimálne spochybňujúcu toto naše začlenenie, mali putinovskú rétoriku, čo sa týka vojny na Ukrajine. Takže Pellegrini sa akoby strácal v mase konkurencie, ktorá tam zastupovala extrém v spoločnosti, a prejavilo sa to aj vo výsledkoch. Vidíme percentá pre pána Harabina v týchto voľbách. Čiže z hľadiska rozloženia ôsmich kandidátov v prvom kole a bez ohľadu na typ kampane získal pán Pellegrini maximum možných hlasov. Teraz rokuje, už sa SNS vyslovila za jeho podporu, čiže o tieto hlasy bojuje pozitívnou rétorikou vraj o suverenite a pronárodnej orientácii – hovorím „vraj“, lebo nemajú so suverenitou nič spoločné. Snaží sa oslovovať zvyšok voličov, od ktorých nedostal hlasy v prvom kole. Ale myslím si, že v prvom kole získal maximum toho, čo získať mohol.
Mal veľmi zvláštny záver kampane. Iba chodil na oslavy MDŽ a po zahraničných cestách. Takýto typ pasívnej prezidentskej kampane som ešte nevidel. Podcenil podľa vás Pellegrini kampaň?
Využil prítomnosť v našich médiách oveľa výraznejšie, ako mal šancu Ivan Korčok, veď bol niekoľkonásobne viackrát prezentovaný v médiách ako Ivan Korčok. Používal tento spôsob na to, aby prenikol do vnútornej politiky a vykresľoval sa vo svetle svojich kontaktov, väzieb, vzťahov, svojej „štátnickosti“. Malo to na Slovensku rezonanciu. Navyše využíval možnosť vyjadrovať sa z pozície predsedu parlamentu, ale tento fakt sme vedeli, ten je prítomný vždy. Zúčastňoval sa vnútroštátnych akcií, otváral ich, v Podbrezovej a Brezne oznamoval záchranu nemocnice, mal veľa takýchto vyhlásení. Robil kampaň z pozície predstaviteľa vládnej koalície. To jediné, čomu sa vyhýbal, bol duel, konfrontácia s protikandidátom. Ostatnú intenzívnu kampaň – oveľa silnejšiu v hlavných a elektronicky regulovaných, dokonca aj v konšpiračných médiách – robil intenzívne a bol prítomný oveľa viac ako Korčok.
To, že sa vyhýbal Korčokovi, bola podľa vás zo strany Pellegriniho chyba?
Strategicky si zvolili správnu taktiku, pretože mu priniesla vyše 800-tisíc hlasov, čo je viac, ako sa podarilo získať Robertovi Ficovi v druhom kole, takže získal vyššiu podporu, ako získal predseda vlády v prezidentských voľbách. Z hľadiska centrály politického marketingu zvolili preňho správnu taktiku.
V politike je predvídateľnosť nesmierne dôležitá vec, pretože je to záruka istej ochrany a bezpečia. Viete predvídať, čo ten človek v kritickej situácii urobí. Minimálne toto je dostatočná záruka stability a pokoja. Nemôže mi ponúkať pokoj a stabilitu človek, ktorý je postojovo, hodnotovo totálne nestabilný.
Premiér Robert Fico sa do utorka dopoludnia na podporu Petra Pellegriniho doslova vykašľal. Neprišiel ho podporiť ani cez volebnú noc. Ani nevolil pred kamerami, odkázal len statusom na Facebooku, že „naďalej podporuje kandidáta Hlasu“. Čo hovoríte na tento druh podpory?
Má to dve interpretácie. Jedna hovorí, že prezident musí oslovovať voličov aj z iných zdrojov, než sú len voliči vládnej koalície. Ak mu Fico bude príliš pomáhať ako premiér tejto vládnej koalície, tak iné hlasy nezíska. To je jedna z relevantných interpretácií pozície Roberta Fica. Druhá je tá, že je v tom aj rozmer „nech sa páči,
skús si to sám“, keď si nevďačný syn svojho otca, ktorý z teba urobil všetky funkcie, ktoré si mal, a môže to byť priesečník týchto dvoch úvah. Obidve úvahy sú v hre.
Milan Šimečka napísal text o tom, že Fico Pellegrinim pohŕda a považuje ho za zradcu, preto ho podporuje len tak vlažne. Chce v skutočnosti Fico, aby sa stal Pellegrini prezidentom, alebo mu skôr vyhovuje, že ho nechá vykúpať sa vo vlastnom neúspechu?
Robert Fico je politikom konfliktu. Potrebuje konflikt, nepriateľa, napätie. Konflikt a napätie s prezidentkou Čaputovou mu vyhovuje. Keď bolo na chvíľu náhodou ticho, tak konflikt vyrobil. Politikom konfliktu bol aj Igor Matovič, tiež si vyrobil konflikt s prezidentkou Čaputovou, s médiami aj s vedcami, so všetkými. V tomto robili rovnakú populistickú politiku založenú na nepriateľovi a na konflikte. Takže svojím spôsobom olejom do ohňa pre Roberta Fica je prezidentský úrad, s ktorým bude v permanentnom spore a konflikte a bude sa môcť vyhraňovať, útočiť, robiť svoj štýl agresívnej politiky. Bude to mať trochu ťažšie, lebo tak či onak je jasné, že v Prezidentskom paláci už nebude žena, ale bude to muž, ktorý, pokiaľ by to bol Ivan Korčok, tak Fico veľmi tvrdo narazí. V každom prípade je táto interpretácia v hre. Druhá možná interpretácia je tá, že prehra Petra Pellegriniho vyhovuje predovšetkým SNS a čiastočne aj Robertovi Ficovi. Ale či ho rovno vníma ako zradcu? Také silné slovo by som nepoužila.
Ficovi bude vyhovovať aj jeden, aj druhý scenár.
Áno. Preto sa až tak neangažuje. Napokon to priznal, že takto to plánovali, takto to chcel, pretože či jeden, alebo druhý vyhrá, víťazom z hľadiska štýlu politiky sa bude cítiť Robert Fico.
Môže Pellegrini získať podporu väčšiny Harabinových voličov? To je zrejme jediná cesta, ako Korčoka poraziť.
Od prvého okamihu veľkej prehry v prvom kole vystrelil Pellegrini jasné signály, o čo sa bude snažiť pred druhým kolom. Vystrelil tvrdým útokom voči Ivanovi Korčokovi. V kampani máte pred prvým kolom dve možnosti. Jedna je, že ponúkate pozitívne témy: toto som ja a toto chcem robiť. Druhá je, že sa vyhraňujete voči ďalším kandidátom. Druhé kolo je naozaj vždy viac o vyhranení sa. Je o útočnej kampani z obidvoch brehov, pretože musíte presvedčiť svojich doterajších voličov, udržať si ich a získať potenciálnych nových, lebo potrebujete ďalších voličov. Pellegrini je vážne v pasci. Obávam sa, že strieľa od pása nie práve najšťastnejším spôsobom, pretože oslovovaním voličov Harabina môže strácať podporu od vlastných voličov. Drží to na hrane jemu vlastnej, ktorá ale so sebou prináša riziko, že to harabinovcom nebude stačiť a jeho vlastní voliči sa trochu zľaknú. Uvidíme, pre ktorú z týchto dvoch strán sa viac rozhodne. Ale je to hlavný signál toho, že pán Pellegrini je človek bez hodnôt. Naozaj nemá problém jeden deň povedať: „Vojna na Ukrajine je spravodlivou, Rusko je agresor, musíme im bez diskusie vojensky pomôcť, predstavte si, že by sa to stalo nám.“Na druhý deň urobí obrat a rozpráva niečo úplne iné. Tu by mala byť hlavná výstraha voči človeku v prezidentskom úrade, ktorý nemá pevné hodnotové zázemie. Môžeme sa sporiť, dohadovať, s ktorými z výrokov pri protikandidátovi pánovi Korčokovi máme problém alebo by sme to možno povedali inak. Ale on je veľmi pevne a jasne hodnotovo ukotvený, je to čitateľný politik. V politike je predvídateľnosť nesmierne dôležitá vec, pretože je to záruka istej ochrany a bezpečia. Viete predvídať, čo ten človek v kritickej situácii urobí. Minimálne toto je dostatočná záruka stability a pokoja. Nemôže mi ponúkať pokoj a stabilitu človek, ktorý je postojovo, hodnotovo totálne nestabilný. To je vylúčené.
Pellegrini a jeho ľudia zjavne v snahe zohnať Harabinových voličov stavili na pocit strachu, ktorý sa snažia medzi ľuďmi rozšíriť. Začali hovoriť o vysielaní našich vojakov na Ukrajinu, čo je, samozrejme, úplná nepravda, dokonca aj o tadžickom teroristovi v Sečovciach. Mohlo by to fungovať a zvýšiť mobilizáciu Pellegriniho voličov?
Robert Fico patrí k tej garnitúre politických lídrov, ktorí pracujú s hnevom a strachom, to je ich pracovný nástroj.
Ale Pellegrini taký nebol.
Ale už je. Naozaj sa posúva. Preto hovorím, že prísľub pokoja a stability je dnes už z jeho úst nepravdou. Nemôžete šírením strachu sľubovať pokoj a stabilitu. Čo je to za štát, ktorý nevie zabezpečiť základnú ochranu a bezpečnosť pre svojich ľudí? Vážne nás idú strašiť zvýšeným počtom hliadok, políciou, armádou v nákupných centrách počas Veľkej noci?
Ktoré budú navyše zatvorené.
Nepodceňujem terorizmus, osobne som rozhodovala o zvýšení ochrany počas majstrovstiev sveta v hokeji na Slovensku z dôvodov teroristických útokov. Pretože to nemôžete podceňovať a v tomto medzinárodné tajné služby vykazujú veľmi silné zručnosti a takéto správy treba brať vážne. Správny reprezentant štátu sa však má postaviť pred svojich občanov a informovať ich, že urobil všetko pre to, aby mohli pokojne prežiť veľkonočné sviatky, a nemusia sa báť. Toto je správny odkaz.
Môže takéto zasievanie strachu Pellegrinimu pomôcť?
Osloví to tých voličov, ktorí sú vnútorne stotožnení s indoktrináciou, ktorú dlhodobo šíri Robert Fico a ku ktorej sa v pravidelných intervaloch vždy prikloní Peter Pellegrini. Spomeňme si, akú pochybnosť zasial Robert Fico spolu s celým Smerom I a Smerom II do priebehu vyšetrovania korupcie na najvyšších úrovniach. Podarilo sa mu to u významnej časti voličov. Spochybňovanie malo svoj efekt. Takéto spochybňovanie sa snažia urobiť i teraz, je to rétorikou, že Korčok je vojnový štváč alebo protagonista vojny. Samotná téma veta v EÚ je neuveriteľná, pretože už dnes kvalifikovanou väčšinou rozhoduje rada ministrov a tam je diskusia len o témach zahraničnej politiky, o ničom inom. Európska rada túto diskusiu na svojej úrovni nevedie. Bežný občan rozumie týmto nuansám? Opäť sa využíva zahmlenie, zovšeobecnenie. Seriózny dlhoročný diplomat, seriózny človek, ktorý nás zastupoval na misii v Bruseli, nielen hlboko rozumie týmto rozdielom, ale zároveň veľmi dobre mieni to, že v zahraničnej politike, keď ide o nové geopolitické rozdelenie sveta, naozaj v istých momentoch potrebuje EÚ byť silnejšia.
Oni klamú aj vo veci vysielania vojakov na Ukrajinu. To by musela urobiť Ficova vláda z Ficom ovládaného parlamentu.
Túto kompetenciu prezident nemá. Ak ma niečo vytáčalo a rozčuľovalo, ale vždy sa to, našťastie, skončí u mňa smiechom, je to, ako podaktoré médiá nechali kandidátov rozprávať o veciach, ktoré prezident nemá v kompetencii. Má to totiž vážne následky, pretože sa potom vzbudia očakávania, čo všetko prezident môže zariadiť, napokon to nezariadi, lebo to vôbec nemá v kompetencii, a ľudia sa zariadia podľa tejto skúsenosti, čo sa napríklad prejavuje i zníženou účasťou v prezidentských voľbách. Logicky prídu k záveru, čo vlastne prezident môže, veď nám tu rozprával [Pellegrini], ako nám zabezpečí nízke ceny potravín, ako bude riešiť školstvo a zdravotníctvo, ako zariadi, že nebude veto v Európskej únii. Nič z tohto do jeho kompetencií nepatrí. Nerada vyslovujem negatívne hodnotenie práce niektorých médií, ale musím, lebo je úlohou médií, aby uzatvárali tieto témy minimálne konštatovaním: Pardon, pán kandidát, ale na toto nemáte kompetenciu.
My sme mali text o tom, ako Pellegrini klamal.
Čítala som ho. Ale faktom je, že toto malo vo viacerých médiách voľný priebeh. Prezident môže naozaj veľmi veľa. Dôkazom sú aktivity pani prezidentky Čaputovej, ktoré môžeme hodnotiť pozitívne, negatívne, ale veď vymenovala piatich premiérov a počet ministrov radšej ani nebudeme počítať. Zažila všetky možné krízy zvonka aj zvnútra. Musela niekoľkokrát predstupovať v parlamente, musela predkladať vláde riešenia, ktoré nemala poruke a nepripravovala. Tých aktivít bolo nesmierne veľa.
Mala aj niekoľko zásadných podaní na Ústavný súd.
O tom už ani nehovorím. Vetovala zákony, posielala podania na Ústavný súd, dokonca musela v ostatnom čase kalkulovať s tým, či sa stihnú lehoty pre Trestný zákon. Je tam veľká miera možností prezidenta a záleží na tom, ako sa chopí tejto aktivity. Dokonca dávam do pozornosti nielen legálne možnosti prezidenta, ale aj z hľadiska legitimity, je to priamo volený zástupca občanov. Môže navodzovať témy, ktoré považuje za zásadné, dožadovať sa riešení problémov, môže si predvolávať ministrov, môže sa zúčastňovať rokovaní vlády, takže má naozaj široké pole pôsobnosti, len sa o tom málo hovorí. Hovorí sa o tom, čo nemá v pôsobnosti. Možno niekedy aj preto, že niektorí z kandidátov ani nemajú tie kompetencie naštudované.
Jeden z kandidátov v debate RTVS povedal, že dnes si prečítal v ústave, aké má kompetencie.
Nestačí si to prečítať. Až ma prešiel mráz. Pretože druhá strana veci je, že ústavnosť je širší pojem, súvisí aj s rozhodnutiami Ústavného súdu, ktorých je celý rad, a bez znalosti týchto rozhodnutí by sa kandidát pred voličov ani nemal postaviť.
Vyhrá Ivan Korčok?
Želám si, aby to pán Korčok vyhral. Nezastieram to a hovorím to priamo, pretože prezidentský úrad, najvyšší ústavný činiteľ je dôležitou baštou bŕzd a protiváh. Nesmierne dôležitou. Pri súčasnej vládnej garnitúre je ešte dôležitejšou, pretože táto vládna garnitúra systém bŕzd a protiváh v našej krajine búra všade tam, kde ako parlament tie možnosti a šance má. Preto si to tak želám. Lebo mi ide o zachovanie demokracie na Slovensku v jej aspoň defektnej, keď nie plnohodnotnej podobe. Treba pre to urobiť maximum, a teda zachovať pilier bŕzd a protiváh v Prezidentskom paláci. Ale či sa to v druhom kole volieb podarí, je z hľadiska rozloženia síl dnes naozaj nemožné odhadnúť. Bude to tesný výsledok, možno ani nie tesný, podľa toho, čo považujeme za tesnosť, ale nie je to možné odhadnúť. To hovorím s plnou vážnosťou. Všetko bude závisieť od mobilizácie voličov, od mimovládnych a vládnych, a z tých mimovládnych len občiansko-demokratických. Čiže nie pre Korčoka všetkých, lebo tie mimovládne, to je aj extrém a tie sa priklonia skôr k Petrovi Pellegrinimu. Keďže tu máme dobu prevládajúceho vplyvu konšpiračných médií, tak moja obava, ako to dopadne, je dennodenne namieste.
Kandidát Korčok bol hovorcom tých občanov, ktorým sa spôsob uberania Slovenska zdal nielen v príkrom rozpore s ich vlastnými hodnotami, ale dokonca aj v rozpore s tým, čo očakávali, alebo čo sľubovala vláda, ktorá sa ujala moci.