Blízkosť smrti som si stále uvedomovala
Všetko musí byť skutočné, aj balíček kypriaceho prášku, ktorý napokon vystrihnú, hovorí scénografka o nakrúcaní oscarového filmu
Na tvorbe filmu Zóna záujmu, ktorý práve premietajú slovenské kiná, sa podieľala aj slovenská scénografka a kostýmová výtvarníčka Ľudmila Bubánová. Režisér Jonathan Glazer zvolil nevšednú optiku: holokaust sleduje z pohľadu Rudolfa Hössa, veliteľa koncentračného tábora v Osvienčime. Pre scénografický tím to znamenalo, že niekoľko mesiacov žili v areáli tábora, ktorý dnes funguje ako múzeum. „Bola to skvelá, ale zároveň mimoriadne fyzicky aj psychicky náročná skúsenosť,“hovorí scénografka.
Aký je to pocit podieľať sa na tvorbe filmu, ktorý získal dva Oscary a dokonca bol nominovaný na najlepší film roka?
V prvom rade som vďačná, že som mohla robiť na niečom, čo má zmysel a čo nevnímam len ako film pre zábavu alebo ako spôsob živobytia. Nestáva sa úplne často, že sa vám dostane do rúk projekt ako tento, ktorý môže tak intenzívne rezonovať v spoločnosti svojou témou aj spracovaním. Veľmi sa z tejto spolupráce teším.
Čakali ste pri prvom premietaní na moment, keď sa v titulkoch objaví vaše meno?
Áno. (Smiech.) Ale to bolo už dávnejšie – väčšina tímu videla film už vlani v novembri, kvôli Oscarom musel mať predpremiéru, takže vtedy som prežila aj najväčšie emócie. Videla som ho dvakrát za sebou počas dvoch dní s rôznymi skupinami priateľov a bol to teda poriadny náklad.
Bol výsledok v niečom iný, prekvapivý v porovnaní s tým, čo ste sledovali na pľaci?
To, čo som si nedokázala predstaviť, bol zvuk. Všetci sme vedeli, aký je koncept, a teda že v pozadí bude neustále zvuk násilia, ktorý dolieha spoza múrov tábora, ale nevedela som si predstaviť, aké veľmi nepríjemné a silné to bude. Mala som husiu kožu, keď som to videla, obzvlášť keď ten zvuk počujete v idylických rodinných scénach v záhrade. Myslím, že to bola geniálna idea, ako divákom sprostredkovať násilie. Nevidíte ho, ale aj tak sa vám dostane pod kožu.
Ako ste sa k tomuto projektu dostali?
Klasickým spôsobom: oslovila ma moja známa, s ktorou som už spolupracovala aj pri iných projektoch. Pri tomto filme to však fungovalo trochu inak než bežne. Hlavný produkčný dizajnér bol Angličan Chris Oddy, blízky priateľ a spolupracovník Jonathana Glazera. Keďže sa nakrúcalo v Poľsku a on nepoznal tunajšie reálie, potreboval viac spolupracovníkov z Poľska – preto mal priamo na mieste dve lokálne supervízorky – art directorky, ktoré sa so mnou poznali, a tak som sa ocitla v tíme.
Takže všetko funguje cez kamarátstva aj v Poľsku?
Vždy. (Smiech.) Ale nejde, samozrejme, len o to. Projekty ako tento zahŕňajú napríklad to, že sa na niekoľko mesiacov musíte presťahovať do iného mesta a tráviť prakticky všetok čas s ľuďmi z tímu, preto je veľmi dôležité vedieť spolu vychádzať. Ak to funguje a vytvoria sa medzi ľuďmi priateľstvá, je to omnoho príjemnejšie a znesiteľnejšie pre všetkých, lebo inak je to všetko dosť náročné.
Čo vám prvé išlo hlavou, keď ste tú ponuku dostali a zistili ste, o aký projekt ide?
Veľmi som sa tešila, lebo som poznala prácu režiséra Jonathana Glazera, ale pravdupovediac vôbec som si vtedy neuvedomovala, do čoho idem a aké ťažké to bude. Bolo to v čase krátko po pandémii, takže každá práca, ktorá sa objavila, bola vítaná, nehovoriac o tom, že tu išlo o veľkú produkciu so zaujímavým scenárom. Spočiatku som sa teda tešila skôr z praktických dôvodov, až v čase procesu som si začala naplno uvedomovať, do čoho som vošla.
Ako prebiehal produkčný proces a ako vyzerala celá príprava scén, v ktorých sa točilo?
Proces produkcie sa spustil už v zime 2021, keď sa začala rekonštrukcia domu Hössovcov, v ktorom sme nakrúcali, a aj úprava záhrady, aby všetko stihlo vyrásť a vykvitnúť. Ja som nastúpila o čosi neskôr, keďže som mala v rámci scénografického tímu na starosti grafický dizajn. Do Osvienčimu som prišla koncom mája, v auguste sa začínalo točiť. Počas tohto obdobia sme všetci spolu bývali priamo v areáli Osvienčimu, kde sme mali postavený stavebný kontajner, takže sme spolu boli prakticky nepretržite.
Treba však dodať, že tomuto všetkému predchádzalo niekoľko rokov práce režiséra, ktorý na samotnej idei a scenári pracoval
veľmi dlho. Pripravoval podrobné rešerše a v spolupráci s historikmi, s múzeom v Osvienčime a s ľuďmi v archívoch sa snažil nájsť každú zmienku o Rudolfovi Hössovi. Často počas tých rokov do Poľska cestoval a časť scenára napísal priamo v Poľsku.
Kde presne stál ten dom, ktorý je vo filme? Vyzerá veľmi autenticky.
Stojí priamo v areáli Osvienčimu; od pôvodného domu, kde Höss býval s rodinou, je vzdialený možno len 200-300 metrov. Nie je pri hlavnom vchode, ale pri služobnom vchode pre pracovníkov múzea. Bola to neuveriteľná náhoda. Režisér chcel pôvodne nakrúcať v skutočnom dome, ale tam dnes žije rodina, ktorá ho kúpila od pôvodných majiteľov, čo vlastnili dom pred vojnou. Keď sa dozvedel, že sa v ňom nakrúcať nedá, hľadali sa iné lokácie – jazdili po celom Poľsku a snažili sa nájsť podobné miesto, ale nenašli. Vrátili sa späť do Osvienčimu a tam stál tento dom, prakticky zrkadlový k tomu skutočnému. Bol prázdny a mal veľký pozemok, ktorý bolo možné upraviť na záhradu.
Keď sa k nemu režisér dostal, bolo jasné, že sa to nedá točiť nikde inde, iba tu. Prakticky všetko sme postavili v rámci scénografického tímu, lebo pre Jonathana bolo mimoriadne dôležité, aby to v sebe malo čo najviac pravdy, skutočnosti – ale ten dom bol kľúčový. Berlínske scény sa zasa točili v Katoviciach.
Filmov o holokauste vzniklo už nesmierne veľa, tento je špecifický tým, že za múry tábora prakticky neprenikne. Ako ste to vnímali?
Ako niečo absolútne iné, čo prinesie novú perspektívu. Aj pre nás v tíme to bola celkom nová skúsenosť, iná perspektíva, lebo aj my sami sme sa na to všetko museli pozerať z pohľadu rodiny Rudolfa Hössa. Z pohľadu rodiny, ktorá si zariaďuje svoj nový vysnívaný dom. Jonathan mal jasnú predstavu o tom, že všetko zariadenie a vybavenie musí byť nové, lebo tak to bolo aj v skutočnosti – oni sa do domu práve nasťahovali, mali nové tapety, čerstvo vymaľované steny, nový nábytok, žiadna patina. S takým niečím som sa zatiaľ nestretla. V stredoeurópskom filme sme zvyknutí skôr na to, že nábytok vo vojnových filmoch je opotrebovaný, obúchaný, všetko vyzerá ako z varšavského povstania a má na sebe patinu.
Takže všetko ste vyrobili nanovo?
Boli tam aj staršie kusy, ale boli precízne renovované. Nábytok sme zháňali po celom Poľsku, lebo aj v požičovniach filmového materiálu bola väčšina nábytku v stave opotrebovania. Bol to dosť náročný proces, všetky tie veci nájsť a dať ich do stavu, aby vyzerali ako nové. Jonathanovi záležalo na každom detaile – chcel, aby v každej skrini a šuplíku boli naozajstné veci, vidličky, taniere, dokonca aj balíček kypriaceho prášku musel byť navrhnutý v súlade s dobovými reáliami. Išlo o to, aby rodina mohla použiť čokoľvek a aby to bolo realistické a verné skutočnosti.
Vy ste mali na starosti grafický dizajn, čo všetko to zahŕňalo?
Mala som na starosti všetky tlačené 2D veci, ktoré sa objavili v scenári a v dekoráciách – a teda všetky dokumenty, listy, pečiatky, tapety, fotografie a tak ďalej. V jednej zo scén napríklad vidno technický nákres nového krematória, ktoré chcel Höss postaviť. Bolo to v scenári a historické zdroje preukázali, že naozaj tento plán existoval, ale nie sú zachované žiadne výkresy. Poznáme len rozpočet, slovný opis tohto projektu a staršie krematóriá, ktoré v tom čase existovali. Na základe tohto a rozhovorov s historikmi som musela nakresliť celý technický návrh krematória, čo bola asi najväčšia výzva – a zabralo mi to najviac času. Ale veľa práce sme venovali napríklad aj mape všetkých koncentračných táborov, ktorú vo filme vidno na stretnutí v Berlíne.
Nakrúcať film v tesnej blízkosti Osvienčimu asi nie je úplná oddychovka. Aká bola atmosféra v tíme?
Bola to veľmi zvláštna skúsenosť, keď ste celý deň, každý deň vedľa brán Osvienčimu a v neustálom kontakte s historickými materiálmi. Keď som začala robiť výskum grafických prác, ktoré som mala pripraviť, často som chodievala do archívov múzea a hovorila s historikmi, čo znamenalo, že som prakticky denne prechádzala pracovným vchodom do tábora. Časom sa z toho, samozrejme, stala rutina, čo je bežné, keď na niečom pracujete, ale tú neustálu blízkosť smrti a ťažoby som si uvedomovala.
Tempo práce bolo veľmi rýchle a fyzicky náročné, ale náročné to bolo aj psychicky. Spôsobilo to, že ako tím sme sa veľmi zžili. Niekoľko mesiacov sme fungovali takmer ako rodina a vzniklo tam niekoľko silných priateľstiev, ale aj vzťahov, jeden z nich dokonca vyústil do svadby. Ale iné páry sa aj rozpadli, lebo sme skrátka žili vo veľmi emočne napätom prostredí.
Zároveň to bola krásna skúsenosť. Celý anglický aj poľský tím vedel, že robíme na niečom výnimočnom. Asi bolo až trochu nezdravé, koľko času sme trávili na pľaci, ale zrejme to tak bolo treba, aby ten film vznikol a aby vyzeral tak, ako vyzerá.
Aký bol režisér Jonathan Glazer počas nakrúcania?
Bolo jednoznačne cítiť, že je to preňho osobne veľmi dôležitý projekt, ktorý intenzívne prežíval. Je to veľmi vnímavý človek, celý čas bol všade, o všetkom vedel, o všetko sa zaujímal. Výnimočné bolo, že s každým členom štábu mal osobný vzťah, rozprával sa s nami a zaujímal sa, čo si myslíme o jednotlivých scénach, o scenári, neustále chcel počúvať a diskutovať. Zároveň som cítila, aký obrovský tlak to musí byť, keď máte pod sebou to množstvo ľudí a takú silnú tému. Musí to byť veľmi náročné.
Keď som začala robiť výskum grafických prác, ktoré som mala pripraviť, často som chodievala do archívov múzea a hovorila s historikmi, čo znamenalo, že som prakticky denne prechádzala pracovným vchodom do tábora. Časom sa z toho, samozrejme, stala rutina, čo je bežné, keď na niečom pracujete, ale tú neustálu blízkosť smrti a ťažoby som si uvedomovala.
Spomenuli ste množstvo realistických vecí, medzi nimi aj kypriaci prášok – ja teraz stále myslím na to, v ktorej scéne sa objavil.
On sa tam napokon neobjavil tak ako veľa iných vecí. Princíp spočíval v tom, že herci viedli vo vile svoj „normálny život“. Každý musel vedieť, kde je čo, akoby tam reálne žili. Pol dňa sme napríklad točili scénu, v ktorej Hedwig Höss pečie tortu svojmu manželovi, pri ktorej potrebuje aj prášok do pečiva. Vo filme sa však objaví až scéna, keď mu na stôl nesie hotovú tortu. Ona ju v tom dome však skutočne upiekla. V tom spočíval koncept režiséra a my sme si toho boli vedomí – už pri nakrúcaní bolo jasné, že množstvo z toho, čo sa nakrútilo, sa vo výsledku neobjaví, ale je to mimoriadne dôležité pre to, aby tých pár minút, ktoré tam budú, bolo čo najviac realistických.
Ako film rezonoval v Poľsku? Je téma holokaustu v spoločnosti a v kultúre ešte stále živá?
Veľmi. A myslím, že aj vždy bude. Pre Poľsko to bol taký intenzívny zásah do života, toľko ľudí zomrelo a stratilo svojich blízkych, že to neustále cítiť a je to jedna z najdôležitejších tém, s ktorými sa pri práci v divadle alebo vo filme často stretávam. Neustále vznikajú nové predstavenia, nové diela, ktoré holokaust reflektujú. V Poľsku už film mal premiéru a reakcie boli podobné ako vo svete – že je to veľmi dôležitý a silný film. Ťažko naň nereagovať – napätie, ktoré z neho ide, a to, aký je nepríjemný, sa dá asi len ťažko neprecítiť.
V Poľsku pôsobíte už desať rokov. Čo vás tam zlákalo?
Študovala som scénografiu na divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave a do Poľska som chcela ísť pôvodne iba na Erasmus. Bolo to v čase, keď som u nás videla viacero skvelých poľských divadelných predstavení a chcela som ísť tam, kde vznikajú, a vedieť o tej krajine viac. Zdalo sa mi zvláštne, že sme o Poľsku takmer nič nevedeli, lebo kultúrna výmena medzi našimi krajinami bola dosť obmedzená.
Čím si dnes, keď ste už dlhšie v Poľsku, vysvetľujete tú slabú kultúrnu výmenu medzi našimi krajinami?
Neviem, asi sú na vine Tatry. Predsudky v tom určite hrajú rolu. Pre Poliakov sme krajina, kam sa chodí lyžovať. Všetci poznajú Tatry, ale málokto pozná aj nejaké iné miesta alebo mestá. A pre nás je Poľsko ešte stále krajinou lacných kožuchov, kurčiat a Nového Targu a takmer nikto nevie, čo je na sever od Krakova.
Ak ide o samotných ľudí, je to iné – mňa prijali Poliaci s radosťou. Majú radi Slovákov aj Čechov a väčšinou sa vždy potešia, keď poviem, že som zo Slovenska. Rada by som však prispela k tomu, aby to medzi našimi krajinami trochu lepšie fungovalo.
Bolo ťažké uplatniť sa na poľskej scéne po skončení školy?
Nebolo to úplne ľahké, ale vedela som, že inde by to nebolo lepšie, lebo všetci moji kamaráti z Bratislavy sa tiež rozpŕchli, zväčša do Prahy, a tak som vedela, že sa nemám úplne kam vrátiť. Rok po škole som pracovala v ateliéri, ktorý pracoval na aranžovaní výstav v múzeách, čo bola skvelá skúsenosť. Zároveň som robila scénografiu pre menšie divadelné súbory a snažila som sa dostať do divadelných kruhov. Potom prišli prvé spolupráce vo filme a už to išlo samo. Vo filme funguje akási spravodlivosť v tom zmysle, že ak dobre pracujete, ste svedomitý, talentovaný a zodpovedný človek, tak sa dostaví odmena a tou je ďalšia práca. Asi je to tým, že film na rozdiel od divadelnej scény je otvorenejšie prostredie a uživí sa v ňom oveľa viac ľudí.