Domov som si vybudovala vo svojom vnútri
Slovenská fotografka vietnamského pôvodu Kvet Nguyen napísala príbeh o migrácii, vietnamskej diaspóre a sne o lepšom živote
Mama pracovala na ryžových poliach a zároveň študovala; otec spomínal na svojich predkov, ktorí sa išli zodrať pre každé zrnko ryže. Táto vlastnosť pomohla na Slovensku zmierniť odpor voči Vietnamcom, lebo je mnohým zrejmé, že nezaťažujú sociálny systém a nerobia problémy. Nie však všetkým.
Vknihe Všetko, čo nás spája Kvet Nguyen veľmi otvorene hovorí o živote a zvykoch relatívne uzavretej vietnamskej komunity, o hľadaní identity medzi dvoma takými veľmi odlišnými kultúrami, o jedle a zvykoch, o rasizme aj priateľstve. Kniha práve vychádza v knižnej edícii Denníka N. Prečítajte si ukážku z nej.
PRÁCA
Keď som mala štyri roky, plakávala som najmä cez víkendy. Vedela som, že skoro ráno mama aj otec musia odísť do Bratislavy, aby doplnili chýbajúci tovar. Strážili ma sesternice a bratranci, ktorí sa vraj na mne naučili vymieňať plienky. Cez týždeň ma strážila teta Anka (keď som začala chodiť do školy, tak už len poobede). Domov ma priniesla o šiestej, rodičia ma stihli iba nakŕmiť, okúpať a uložiť do postele.
Zhruba od desiatich rokov som začala pomáhať rodičom v obchode. Som digitálne dieťa: mali sme doma nielen jednu hučiacu mašinu, ale s nástupom do prvej triedy som dostala aj mobilný telefón – nerozbitnú 3310. S počítačom som sa zžila aj vďaka tomu, že som otcovi pomáhala vypĺňať inventúrne dáta. To bolo typické – namiesto hrania hier som pomáhala rodičom v práci.
Ale najskôr som začala pomáhať mame. Na začiatku v tržnici, neskôr v kamennom obchode. Po škole som tancovala okolo pultov a rozprávala sa so zákazníkmi. Výhodou bolo, že na konzole, ktorú sme mali na pulte vyloženú na skúšku pre zákazníkov, som mohla občas hrať Super Maria.
Na pulte sme mali vyložené všetky druhy riflí a nohavíc pre dámy aj pánov. Boli naskladané vedľa seba tak, že sa prekrývali, aby sa ich tam zmestilo čo najviac. Pôsobilo to bohato – znamenalo to široký výber a lákalo to okoloidúcich. A keď už prišiel čas ísť domov, všetky druhy nohavíc sa zložili na polovicu a v takejto kompaktnej forme odložili, čo bolo praktické, lebo takto zbalený tovar nemusel byť každý deň znovu aranžovaný. A bola to moja najobľúbenejšia činnosť.
Pri prenájme vlastného priestoru nám táto práca po záverečnej odpadla, mohli sme sa viac starať o pavúky. Mama ich neznášala a každé ráno umývala pohár i kanvicu, lebo sa dopočula, že do nich v noci chodia pavúky.
Vtedy sa mi zdalo náročné každý deň po škole pomáhať mame za pultom, nudilo ma presviedčať nerozhodné zákazníčky, aby si kúpili náš tovar (áno, tieto rifle vám pristanú), ale dnes si musím aj poctivo priznať, že počas tých služieb som prečítala stohy kníh.
Mojou výhodou bola dobrá slovenčina, takže som sa často motala okolo pokladne a mame pomáhala rýchlejšie vybaviť nákupy. Dokonca som sa snažila naučiť základy maďarčiny (v Nových Zámkoch to bolo dôležité), ale napokon mama predsa len prijala pomocníčku,
ktorá ovládala oba jazyky. Mama si však slabšiu slovenčinu nahrádzala nekonečnou láskavosťou a charizmou, ktorou priťahovala zákazníkov.
Najhoršie boli nedele, keď prišiel z Bratislavy nový tovar objednaný v sobotu. Bolo treba vybrať tie hromady vecí a odevov z plastových obalov, ktoré páchli po chemikáliách, pričom z každého vypadlo vrecúško s guľôčkami s nápisom SILICA GEL a upozornením, že nie sú jedlé. Bála som sa ich. Po vybalení tovaru som mala na rukách zvláštne pozostatky, zrejme z chemikálií. Boli dôkazom, že som v tú nedeľu urobila dosť práce.
Ale aj v tom nedeľnom pekle som si našla pekné chvíle. Oceňovala som tovar štítkami z prístroja, ktorý kúpila mama. Na koliesku som len stláčala spúšť a ono to šikovne lepilo a vypisovalo cenovky za mňa. Automatickosť tohto pohybu ma upokojovala.
Potom sa to však celé novými povinnosťami skomplikovalo. Bolo treba do slovenčiny preložiť všetky zloženia materiálu.
A tak som napísala tisíce oznamov ako „100 % bavlna“, „95 % bavlna, 5 % elastan“či „100 % akryl“. Niektoré pojmy som do slovenčiny nevedela vždy preložiť, gúglila som turečtinu a iné jazyky. Neviem, čo by naši robili, keby som tam nebola ja, ale asi by sa nejako vynašli. Spýtali by sa známych. Láskavosť a solidarita vietnamskej komunity prakticky nemá hranice.
Nemala som rada tieto víkendové dni; myslela som na to, čo asi robia moje najlepšie kamarátky Bea a Viki. Ale zároveň som si uvedomovala, že moja mama už nevládze tak ako kedysi, a keby nebolo mňa, musela by pracovať viac. Pracujeme predsa pre zveľadenie rodinného kapitálu, pre náš blahobyt a aby sme zabezpečili nielen nás, ale aj tých, ktorí ostali vo Vietname.
Pracovitosť mojich rodičov je pre mnoho ľudí na Slovensku ťažko pochopiteľná, napriek povestnej pracovitosti Slovákov. Vychádza z vietnamskej aj rodinnej tradície. Mama pracovala na ryžových poliach a zároveň študovala; otec spomínal na svojich predkov, ktorí sa išli zodrať pre každé zrnko ryže. Táto vlastnosť pomohla na Slovensku zmierniť odpor voči Vietnamcom, lebo je mnohým zrejmé, že nezaťažujú sociálny systém a nerobia problémy. Nie však všetkým.
Moji rodičia pracujú takmer neustále. Keď sme mali obchod s oblečením, mali otvorené od deviatej do piatej, v sobotu do dvanástej. Potom šli obaja po tovar do Bratislavy a v nedeľu sme ho spoločne vybaľovali.
Dnes máme reštauráciu, ktorá nám dáva zabrať ešte oveľa viac; napriek tomu je Ázijské bistro otvorené denne okrem nedele. V ten deň však rodičia pracujú tiež, pretože treba nakrájať a pripraviť ingrediencie na budúci týždeň. Majú tak ešte menej voľného času než kedysi.
Mení sa doba, menia sa prostriedky, ale hodnoty nie.
Práca je v rodine
stále to najlepšie, čo môže byť. Takto znie rodinná óda na prácu:
1. Práca nasleduje v rebríčku hodnôt v tesnom závese za rodinou.
2. Práca dáva životu význam.
3. Pracovitosť zušľachťuje.
4. Hodnota práce rastie kvalitou aj kvantitou.
5. Po práci nás čaká odmena.
6. Keď je práca namáhavá, treba iba vydržať – na konci príde zadosťučinenie.
7. Pracovití ľudia = hodnotní ľudia. Vaša hodnota sa meria na základe vykonanej práce.
ZDRAVIE
Rodičia práci podriaďujú celý život, dokonca aj starostlivosť o svoje zdravie. Otec z internetu čerpá návody na to, ako sa starať o dobrú kondíciu. Smoothies, doplnkové lieky, recepty na varenie čierneho cesnaku. Aj mňa takto odmalička viedli k zdravému životu a v škole som prakticky nikdy nechýbala.
Mama ma liečila pri prvých náznakoch chrípky; vtedy boli zázračnými pomocníkmi zázvor a tradičné spôsoby vyháňania zla z tela. Mama najčastejšie využívala techniku cạo gió: do látkovej vreckovky dávala zázvor (kedysi uvarené vajíčko, no to mi nevoňalo) a ten namáčala do alkoholu, ktorý sme doma mali – do vodky či pálenky. Látkou prechádzala po celom tele a pripomínalo to zároveň jemnú masáž aj čistenie pokožky. Moja teta pridávala do vreckovky aj mincu, ktorá dokonca menila farbu – podľa toho, ako veľmi intenzívna choroba bola. Názov doslova hovorí o odstraňovaní vetra, pretože vo vietnamčine sa pri prechladnutí hovorí, že ma poznačil zlý vietor. Keď toto nefungovalo, pristúpili sme k naparovaniu – skryla som sa pod paplón a vytvorila tak ľudské iglu, kde som dýchala paru z horúceho hrnca plného byliniek, cesnaku a zázvoru, ktoré mali zabezpečiť prečistenie tela.
ANKA
Vo vietnamských rodinách je bežné, že malé deti majú opatrovateľky, lebo obaja rodičia pracujú. Spravidla ich však zverujú babičkám, príbuzným alebo aj cudzím ľuďom väčšinou vietnamského pôvodu.
No mojou opatrovateľkou bola Slovenka Anka, čo zrejme spôsobilo, že moja vietnamská identita sa mieša so slovenskou tak intenzívne.
Anka mi bola dlho najbližším človekom slovenského pôvodu. Starala sa o mňa odmalička. Potom sa z môjho života vytratila, ale počas písania tejto knihy som si uvedomila, že o nej viem vlastne veľmi málo a že by mi mohla osviežiť aj moju vlastnú detskú pamäť.
Nezmenila sa. Pribudlo jej pár vrások, prefarbila si vlasy na výraznejšiu bordovočervenú, ale mala okolo seba stále tú istú auru láskavosti a ochoty. Stála v tých istých dverách bytu v Nových Zámkoch (len kúsok od bytu, v ktorom sme kedysi žili) ako pred mnohými rokmi a vítala ma.
Anna Galková sa narodila v dedinke Jasová, ale v pätnástich rokoch odišla do Bratislavy na učilište. Potom pracovala v Istrocheme (vtedy sa fabrike hovorilo Dimitrovka) a tam stretla svojho budúceho manžela, Poliaka.
Zažila aj vlnu vietnamských robotníkov. „Vietnamci vtedy prišli v kostýmoch – béžové nohavice a sako,“hovorí. „A na nohách mali sandále, hoci u nás bol sneh!“Skamarátila sa s viacerými z nich, jeden priateľ ju dokonca pozval do Vietnamu s tým, že jej zaplatí letenku. To boli 80. roky a Anka hovorí, že vtedy necítila v spoločnosti rasizmus ako dnes. „Vy ste síce boli iní, ale my sme boli iní zasa pre vás.“
Zmenilo sa to po roku 1989. Anka mi rozprávala, ako na ňu ľudia na ulici gánili, keď ma viedla za ruku, lebo si mysleli, že má dieťa s Neslovákom. Anka žila celkom prirodzene v multikultúrnom prostredí, ale keď sa jej narodila dcéra Slávka, odsťahovali sa s manželom do Nových Zámkov. Bola na materskej, ale skúšala si privyrobiť predajom na trhovisku, kde sa zoznámila s mojimi rodičmi. Tak sa stala mojou opatrovateľkou a v istom zmysle druhou mamou. Naučila ma hovoriť ľubozvučnou slovenčinou a bola mi taká