Pre Islamský štát je aj Putin Západ
Reakcia ruského prezidenta na teroristický útok na predmestí hlavného mesta ukazuje paranoju, ktorá by nás všetkých mala znepokojovať
Po zatknutí údajných páchateľov otrasného piatkového teroristického útoku na koncertnú sálu Crocus City Hall sú jasné tri fakty, pričom všetky tri osvetľujú nebezpečenstvo vlastné novému multipolárnemu svetu, ktorý dnes obývame.
NEBRAL TO VÁŽNE
Prvým je, že Vladimir Putin pred útokom odmietol varovanie USA, že sa útok blíži, a to verejne aj pred svojím najvyšším bezpečnostným dôstojníkom. Americké spravodajské informácie, že islamisti plánujú útok na veľké ruské mesto, označil za vydieranie, ktorého cieľom vraj malo byť destabilizovať krajinu – čo je vágna formulácia, ktorú nedokázal vysvetliť. Nie je to tak dávno, keď Putin ešte chápal, že Washington považuje islamistický radikalizmus za spoločnú hrozbu, ktorú berie tak vážne, že informáciám o nej dá prednosť aj pred vzájomnými spormi. V minulosti by ruský prezident vzal varovanie vážne, aj keby útoku nemohol zabrániť.
Od Putinovej rozsiahlej invázie na Ukrajinu v roku 2022, ak nie už od anexie Krymu v roku 2014, sa však dôvera medzi Moskvou a Washingtonom natoľko naštrbila, že sa stal obeťou paranoje. Keby bol schopný uvažovať racionálne, vedel by, že toto je hra, ktorú USA nebudú hrať, pretože môžu len prehrať. Na záver krátkeho príhovoru k národu po útoku Putin povedal, že bude spolupracovať so všetkými „skutočne“zainteresovanými krajinami v boji proti medzinárodnému terorizmu. Znelo to tak, akoby uznal svoju chybu, no veľmi o tom pochybujem.
Druhým faktom je, že zatiaľ čo sa Putinovi pozoruhodne podarilo presvedčiť veľkú časť globálneho Juhu, že jeho invázia do bývalej súčasti ruského impéria z neho akosi robí spoluobeť západného kolonializmu, islamisti si to zjavne nemyslia. O Ukrajinu sa síce nestarajú, ale nerozlišujú ani medzi ruským a západným kolonializmom.
Pokiaľ ide o Islamský štát alebo al-Káidu, Putinove vojenské intervencie v Sýrii a Čečensku sa nelíšia od tých amerických v Iraku alebo Líbyi. Ani prítomnosť veľkej ruskej vojenskej základne v prevažne sunnitskom Tadžikistane – bývalej sovietskej republike, z ktorej pochádzajú zatknutí podozriví – nie je pre islamistov o nič menej urážlivá ako prítomnosť amerických vojenských základní v Perzskom zálive. Rusko je pre nich súčasťou kresťanského Západu, a teda nepatrí nikam na územie ich imaginárneho islamského kalifátu.
Po tretie, Putin mohol jasne naznačiť ukrajinskú zodpovednosť za útok, čím chcel okrem iného prekryť aj svoju stratu ostražitosti, pretože bez ohľadu na to, aké dôkazy sa objavia, vie, že doma bude schopný prezentovať akýkoľvek príbeh, ktorý sa mu páči – taká je jeho kontrola nad médiami, taký je výsledok toho, že odstránil organizovanú opozíciu. Putin túto schopnosť opakovane preukázal počas vojny na Ukrajine, čo je hlboko znepokojujúce. Dnes dokáže získať podporu domáceho obyvateľstva pre prakticky akékoľvek rozhodnutie alebo agresiu. A čo je ešte horšie, plazivé šírenie toho, čo by sa dalo nazvať populistickými „autokraciami“, znamená, že to platí pre rastúci počet svetových lídrov.
VÝSLEDKY NEDÔVERY
Zatiaľ nemôžeme s istotou povedať, či Ukrajina neuľahčila útok v Moskve, pretože je veľmi ťažké dokázať opak. Jediný overiteľný fakt o možnej ukrajinskej účasti, ktorý Putin uviedol – konkrétne, že vrahov zatkli na úteku v smere na Ukrajinu – je slabý. Znamenalo by to takmer samovražednú hlúposť Kyjiva, pretože šanca, že Putin bude viniť Ukrajinu, bola zhruba sto percent. Spojené štáty by jej neodpustili, že ich zaťahuje do niečoho, čo ohrozuje taký základný bezpečnostný záujem USA, akým je boj proti terorizmu.
K zodpovednosti za zverstvo v koncertnej sále na okraji Moskvy sa prihlásil Islamský štát, čo je podľa všetkého pravda. IS zverejnil zábery vrahov, ktoré vznikli pred útokom a ktoré sa zhodujú so zábermi mužov, čo potom ukázala ruská televízia. Štyria muži zatknutí cez víkend pri ruskom meste Briansk, ktorých v pondelok predviedli pred súd, boli identifikovaní ako Tadžici. USA sa domnievajú, že za útok je zodpovedná odnož Islamský štát Chorasan, čo má byť provincia neexistujúceho kalifátu Islamského štátu, zahŕňajúca veľkú časť Afganistanu, ktorého severné oblasti obývajú etnickí Tadžici, ako aj Pakistan a Strednú Áziu vrátane Tadžikistanu. Ruské bezpečnostné služby uviedli, že iný útok Islamského štátu Chorasan v Moskve zmarili len pred mesiacom.
Časť mužov sa už k spáchaniu útoku, pri ktorom zahynulo najmenej 137 ľudí, priznala. To, samozrejme, nedokazuje, že operácia IS neprebehla s ukrajinskou asistenciou, ale zapácha to konšpiračnou teóriou. Priznanie jedného zatknutého jeho ruským strážnikom, že mu za vykonanie útoku anonymný volajúci ponúkol jeden milión rubľov, nevyzerá ako operácia riadená IS, skôr možno hovoriť o nátlaku: dotyčný sa priznal na kameru, urobil tak na kolenách vydaný na milosť ozbrojeným dôstojníkom bezpečnosti. Nemáme k dispozícii žiadny záznam toho, čo bolo predtým, a tak nevieme, čo mu možno povedali, aby sa priznal, ak chce zostať nažive.
Nedôvera plodí konšpiračné teórie a tiež ich takmer znemožňuje vyvrátiť. Je teda pravdepodobné, že Putin zostane pri svojom príbehu o ukrajinskej stope. Nikdy to nebolo také atraktívne a také ľahké ako teraz. Áno, globalizovaný svet ovládaný USA, ktorý nastúpil po sovietskom kolapse v roku 1991, nebol bezpečný a bol tiež hlboko nerovný. Napriek tomu kládla obchodná a ekonomická integrácia, na ktorú sa spoliehal, určité základné hranice – a vyžadovala minimálne vzájomné akceptovanie medzi vládami, čo vytváralo priestor na to, aby verili takému typu varovania, aké USA poskytli Moskve, aj keď vzťahy v iných oblastiach boli zlé. Táto minimálna úroveň dôvery umožnila aj organizáciám ako OSN a G-20 fungovať ako niečo viac než len gladiátorské arény pre diplomaciu. Lenže to už neplatí.
Pokiaľ ide o Islamský štát alebo al-Káidu, Putinove vojenské intervencie v Sýrii a Čečensku sa nelíšia od tých amerických v Iraku alebo Líbyi.
© Bloomberg