Výprava na planétu mužov pri Bachmute
Tomáš Forró ukazuje boje na nultej línii aj odvahu mladej novinárky
Prichádzame nadránom, kým našu polohu neodhalí denné svetlo. Vraciame sa napoludnie, skôr ako dorazí ruské letectvo. Vo Ľvive sa zastavím takmer pri každej ceste na východ, no istú zvláštnosť som si všimol až teraz. Mesto je plné žien; mužov je výrazne menej. V kaviarni ma ráno obsluhujú dievčatá a všetky zákazníčky sú takisto ženy. Ovládli obchody, reštaurácie aj priechody pre chodcov.
Význam tohto javu zrejme v krajine zachvátenej vojnou netreba vysvetľovať. Ich manželia, priatelia, bratia, synovia a otcovia sú mŕtvi, naďalej bojujú alebo utiekli do západných krajín pred mobilizáciou.
Som zvláštnym prostredníkom medzi týmito dvoma svetmi: medzi životmi osamelých mužov a ich osamelých žien. Ženy stretávam doma či tu, v pokojnom zázemí západnej
Ukrajiny. Ešte pred odchodom som navštívil Viktóriu, ktorá žije na Slovensku so svojimi rodičmi a mačkami. Utiekla z Mykolajiva na začiatku invázie a odvtedy sa tam nevrátila.
Jej snúbenec a môj priateľ Oleg zostal tam. Už viac ako dva roky sa vidia len cez mobil. Smutnou iróniou osudu tak každého z nich stretávam častejšie, ako sa oni stretávajú navzájom. Potichu za sebou smútia na diaľku. Ja ich utrpenie, naopak, sledujem v priamom prenose pri každej ceste.
Kým som vo svete žien, nosím civilné šaty. Na raňajky pijem čerstvý džús, vychutnám si hrianku s omeletou a avokádom a trpezlivo čakám vo veľkomestskej zápche spolu s ostatnými autami. Ešte pár hodín pokoja. Potom si oblečiem vojenské handry, na predné sedadlo zavesím balistickú vestu a prilbu a pripravím si suchý proviant. Vyrazím na územie mužov.
MOHLI SME BYŤ CHUTNÝM SÚSTOM
Poslednú ženu som stretol kdesi v Družkivke. Mala okolo štyridsiatky a stopovala pri ceste. Tých pár kilometrov do prifrontového mesta Kosťantynivka som sa jej zvedavo vypytoval, prečo ešte neutiekla. Vraj, načo? Veď to tu nie je také zlé. Prekvapene som zažmurkal.
Nachádzali sme sa nejakých desať kilometrov od frontu a ruské rakety sem dolietajú takmer každý deň. Naozaj to nie je také zlé? Žena pokrčila plecami. Nejako bude.
Naozaj nepočula, že o pár mesiacov to tu možno padne do ruských rúk, no ešte predtým sa jej mesto zmení na kopu ruín, tak ako neďaleký Bachmut? Opäť pokrčila plecami. O tom nič nevie. Chodí do práce, do obchodu a domov. Vojne nerozumie. Keď ju vyložím pri dome, poďakuje a náhlivo odíde.
Neviem, koho z nás dvoch rozhovor vydesil viac. Ľudí z Donbasu už poznám dosť dobre. No vždy ma znovu a znovu udivuje, ako sa mnohí dokážu odovzdať osudu bez akejkoľvek iniciatívy čosi zmeniť, a keď nič iné, aspoň si zachrániť život. Ženu som takisto vystrašil. Myslím, že oľutovala, že ku mne nasadla. Hádam by radšej išla pešo, aby nemusela počúvať, že všetko, čo sa okolo nej posledné mesiace deje, nie je len akási virtuálna realita, ktorá sa možno týka ostatných, no jej osobne nie.
Na okraji Kosťantynivky ma privítajú vojaci. Ubytovali ma u seba na základni. Je to rodinný dom, ktorý bol skonfiškovaný ruským kolaborantom. Čo sa s nimi stalo, nechcem vedieť. Z obývačky si jednotka urobila spoločnú spálňu s drevenými pričňami; ja dostanem vlastnú izbičku. Je tu špina a zápach po predošlých nocľažníkoch, no príjemne teplo.
Zložím sa na rozpadávajúcej sa posteli a rozhliadnem sa okolo seba. Izba zrejme patrila dospievajúcej slečne. Steny sú polepené plagátmi a krabičkami od mydiel a parfumov, kraľuje tu ružová a čipky. Vojna však už dievčenský svet prekrýva vlastnou estetikou. Kozmetický stolík je zaprataný muníciou, plyšáky a dečky sú pošliapané zablatenými bagandžami a okno zatemnené čiernym igelitom. Zhasnem svetlo. Mal by som si oddýchnuť, no viem, že dnes už nezaspím.
Odchádzame v noci. Je mrazivo, padá riedky sneh a na uliciach niet počas zákazu vychádzania ani živej duše. Mesto je zatemnené, takže keď odbočíme do polí, takmer som si to nevšimol. Keď sa blížime k cieľu, šofér potvrdí stretnutie cez vysielačku dohodnutým kódom a onedlho pred nami zabliká sotva viditeľné červené svetielko vysunutej hliadky.
Auto ukryjeme do garáže zbombardovaného domu. Jed
„Pozri na nás dvoch, bljať! Sedíme tu, starí fotri, na vojne a žerieme hlinu. A zasrani chľastajú… V Odese.“
hliadkujúci v zákope
notka žije vedľa neho, v podzemnom bunkri, ktorý vykopali vlastnými rukami. Presadneme do džípu, bez svetiel a šialenou rýchlosťou nás prevezie posledných niekoľko kilometrov absolútnou temnotou. Keď sa budem vracať, zistím, že sme išli výnimočne nebezpečným úsekom. Je to pole, otvorené priestranstvo, ktoré vidieť z diaľky niekoľkých kilometrov. Pre ruské samovražedné drony sme mohli byť chutným sústom.
PRIORITY, BLJAŤ
Vo veliteľskom bunkri na prvej línii je niekoľko monitorov, cez ktoré službukonajúci dôstojník pomocou dronov neustále sleduje nepriateľské pozície. Všade okolo nás spia vojaci. Neruší ich náš rozhovor ani série výbuchov tam vonku. Na miestach, ako je toto, sú zvyknutí na horšie.
Cez deň sem zalietajú ruské bombardéry, ktoré sa snažia odhaliť podobné veliteľské stanoviská, a keď sa im to podarí, zhadzujú na ne obávané navádzané bomby typu KAB. Ich poltonové nálože nezastaví nič, čo majú Ukrajinci na fronte k dispozícii. Neskôr vleziem do jedného z ich kráterov. Je hlboký tri metre, a keby takáto bomba trafila bunker, v ktorom som
„Čo si nejdeš ľahnúť k ostatným. Potrebuješ si robiť čiarky, keď sa chodíme vysrať?“veliteľ nahnevaný na jedného z vojakov
v tú noc sedel, nezostal by z nás ani mastný fľak.
Čakáme niekoľko hodín na prvé známky brieždenia. Na takomto otvorenom priestranstve nemožno používať ani najmenšie svetlo a noktovíziu nemáme. Posledný presun na nulté pozície preto musíme vykonať v momente, keď bude aspoň vidieť pod nohy. Tak aby sme nezišli z hlinenej cesty vedúcej mínovým poľom a aby zároveň naše postavy nebolo vidno z väčšej diaľky. V zákope si zapálim s hliadkujúcim cigaretu. Je približne v mojom veku, tak ako väčšina ostatných vojakov. Mladých mužov je tu výrazne menej.
Hoci má 42, pred vojnou ešte býval s mamou. Že ho prevelili sem, na jedny z najhorších bojových pozícií, jej zatiaľ radšej nepovedal. Načo sa má trápiť. A tak jej posledné mesiace klame, že je ešte stále na výcviku v Odese, 600 kilometrov odtiaľto. Dobre nás kŕmia, mami. Trochu nuda, ale dievčatá sú v meste pekné. A tak. Rozosmeje sa.
„Pozri na nás dvoch, bljať! Sedíme tu, starí fotri, na vojne a žerieme hlinu. A zasrani chľastajú... V Odese.“Znova sa rozosmeje.
Keď naša skupina vychádza na povrch, temnota vonku viditeľne zredla. Vojakom som priniesol ruksaky so zdravotníckym materiálom, no na nulté línie ich nevezmeme. Mám vlastný ruksak s technikou a ostatní nesú muníciu a pitnú vodu. „Nechaj to zatiaľ tu,“hodí rukou veliteľ. „Je.ať lekárničky. Odnesieme ich niekedy nabudúce. Priority, bljať,“dodá a veľavýznamne poklepe na čosi plechové vo svojom ruksaku.
Opatrne postupujeme tmou, ktorá sa pozvoľne mení na rannú hmlu. Naľavo od nás je nebezpečné pole posiate krátermi a mínami všetkých typov, po pravej ruke tuším pás lesíka s pahýľmi stromov zničených od výbuchov a požiarov. Keď sa začne bombardovanie, máme sa uchýliť práve tam. Bude to znamenať, že nás odhalili ruské drony, a vtedy je jedinou šancou na prežitie splynúť s okolím a zahrabať sa okolo koreňov a porastu. Hoci je jasné, že nič podobné by nám v skutočnosti nepomohlo: ruské drony už masovo využívajú optiku s termovíziou, a pred ňou sa veľmi ukryť nedá.
Každú chvíľu míňame obrysy rozstrieľaného džípu alebo obrneného transportéra. Z času na čas neďaleko nás vybuchne munícia zo 122-milimetrového mínometu. Vtedy sa skrčíme, pokiaľ sa však útok v tesnej blízkosti neopakuje, pokračujeme ďalej. Rusi strieľajú takto naslepo po celý čas. Munície majú dosť. Ukrajinci už často nestrieľajú, ani keď majú presne zameraný cieľ – niet čím.
V istom momente prieskumník vpredu zasyčí a ukazuje, že máme obísť predmety na ceste. Podídem bližšie. Sú to telá ruských vojakov porozhadzované na okolí. Časť z nich už vsiakla do zeme, zostali len uniformy a kosti, ktoré z nich trčia ako poškodené slamené panáky. Jedného roztrhlo na polovicu, pár metrov ďalej nachádzam topánku so zbytkami nohy. „Už ani krok bližšie,“varuje ma vojak. „Časť z nich je ešte podmínovaná.“„Načo kladiete míny pod mŕtvoly?“„My? To ich vlastní. Miesto aby ich odtiahli a pochovali, nechali ich nám. Mysleli, že sa ulakomíme na ich osobné veci.“
Posledný úsek, niekoľko sto metrov, bežíme plnou rýchlosťou. Okolo nás je čoraz jasnejšie a svah malého údolia leží presne oproti prvým ruským pozíciám, možno sto metrov odtiaľto. Napokon zadychčaní dobehneme k ústiu zákopov nultej línie. Celé okolie je pokryté odpadkami. Je tu spálený lesík ako z hororu, či, lepšie povedané, ako z filmov o prvej svetovej vojne. Kamkoľvek sa pohnem, stúpam po vystrieľaných nábojniciach z guľometu a ručných zbraní. Lesík aj holý svah okolo sú pokryté žiletkovým drôtom. Inak tu nie je nič.
Nachádzame sa sotva pár kilometrov od Bachmutu, jedného zo symbolov tejto vojny, dnes zrovnaného so zemou. Úzke zákopy, v ktorých sa teraz so svojou šírkou pliec ledva zmestím, kedysi patrili Rusom. Časť z nich som pred chvíľou stretol na ceste.
BEZ SPRIEVODU A TELESNÝCH STRÁŽCOV
Tak som tu, vo svete mužov. Čerstvý džús a avokádo vzal čert. Unavený z cesty previnilo pijem ľadovú vodu zo špinavej plastovej fľaše, ktorú mi ponúkol vojak. Svoju som zabudol v aute; všetko, čo tu majú, pritom musia priniesť na chrbte po nebezpečnej ceste, ktorou sme práve prišli.
Na nultej línii som nikdy nevidel slúžiť ženu a márne sa pokúšam predstaviť si, ako tu dokážu fungovať. Intímna hygiena počas menštruácie, kúsok súkromia pri vykonávaní potreby? Zabudni.
Pechota sa strieda na pozíciách približne každé dva dni, niekedy aj dlhšie. Žije sa tu v hline, medzi koreňmi stromov, potkanmi, v mraze a vlhkosti. V lete ich vystrieda nekonečná páľava, hmyz a infekcie. To všetko počas neutíchajúceho bombardovania, guľometnej paľby, snajperov a zomierania ľudí naokolo. Napriek tomu v ukrajinskej armáde na takýchto miestach ženy slúžia. Bojujú, pracujú ako zdravotníčky.
Okrem toho zabezpečujú tyl a starajú sa o to, aby vojnová mašinéria fungovala ako naolejované súkolesie.
Moje zaužívané predstavy o nežnom pohlaví preruší ženský hlas. Celkom som zabudol na Maddie. Má čosi vyše dvadsať a pod prilbou nosí ryšavé vrkoče. Prišla sem s nami. Bez sprievodu a telesných strážcov, ako to býva zvykom u predstaviteľov veľkých západných médií.
Je americká novinárka na voľnej nohe, v Ukrajine pracuje od začiatku invázie a v armáde má evidentne dobré kontakty. Pokiaľ ju mám hodnotiť podľa stereotypov o ženskosti z predošlého odseku... Nuž, z jej zážitkov na fronte je zrejmé, že má väčšie gule ako drvivá väčšina mojich mužských kolegov zo strednej Európy.
Práve lezie zo zákopu hore na val zeminy, ktorý je poslednou ochranou pred projektilmi a šrapnelom. Snaží sa odfotiť nepriateľské pozície neďaleko nás, no napokon ju od tohto zámeru odradí neďaleký výbuch z mínometu. „Motherfuckers!“povie nezúčastnene. Po hline sa zvezie späť k nám a napraví si balistickú vestu, ktorá váži takmer polovicu jej telesnej hmotnosti.
Vojaci tu takto žijú už štvrtý mesiac. Všetci sú z minuloročnej mobilizácie. Pred rokom ešte sedeli vo svojich obývačkách, popíjali pivo a dúfali, že odvodová komisia akurát na nich zabudla. Mýlili sa.
S veliteľom prechádzame stovkami metrov zákopov. Každú chvíľu sú prekryté strieškami z guľatiny a igelitu, na ktorých je nahádzaná zemina. Dá sa tu uchýliť, keď prší – ochranu pred výbuchmi neposkytujú žiadnu. Zákopmi je posiaty celý pahorok a vojaci neustále kopú nové. Keď sa tu začne očakávaná ruská ofenzíva sprevádzaná masívnym bombardovaním, na povrchu sa nebude dať prežiť ani chvíľu.
Práve preto je potrebné prekopať a opevniť celé okolité územie, aby bolo možné rýchlo a relatívne bezpečne presunúť palebnú silu tam, kde sa práve vynoria tí z druhej strany. Na jednom z miest sa od nich nachádzame možno 50 metrov. Oddeľuje nás len nízky kopček, dôkladne zamínovaný a pokrytý žiletkovým drôtom. Keď sa na chvíľu odmlčí bombardovanie, počujem z toho smeru tlmené kašľanie ruských vojakov.
Pred vchodom do podzemného bunkra zakopneme o čosi, čo leží rovno v strede tunela. „Zase ty, suka!“hundre nahnevane veliteľ. „Čo si nejdeš ľahnúť k ostatným. Potrebuješ si robiť čiarky, keď sa chodíme vysrať?“
Vojak nemá chuť rozvíjať so svojím nadriadeným túto tému. Namiesto odpovede sa ešte tuhšie zabalí do spacáka a nechá nás, nech ponad neho sťažka prejdeme na druhú stranu. Až teraz som si všimol, že vedľa nás je v stene chodby vykopaný výklenok, v ktorom ležia na mokrej hline ďalšie postavy. Bridí sa podlahovému spáčovi ležať vedľa smradľavých tiel svojich druhov? Alebo sa bojí, že po výbuchu sa strop výklenku zrúti a všetkých pochová? Radšej sa nebudem pýtať.