Ivan Korčok ako symbol demokratického „my“
Korčok môže zohrať kľúčovú rolu pri budovaní dôvery medzi liberálmi a konzervatívcami
Ivan Korčok dokázal už teraz niečo, čo sa na Slovensku dlho nikomu nedarilo: stal sa v demokratickom tábore prirodzeným svorníkom medzi liberálnymi a konzervatívnymi voličmi. Je to nečakaný vedľajší efekt toho, že sa rozhodol súťažiť o Prezidentský palác ako občiansky kandidát.
Teraz sa tiež ukazuje, aké významné bolo rozhodnutie KDH nepostaviť vlastného kandidáta a osvojiť si Korčoka, čím sa pridalo k PS a SaS.
Spätne to vyzerá ako samozrejmosť, ale to býva častý omyl spätného pohľadu. Prvým krokom bola vôbec nie samozrejmá spoločná účasť týchto troch strán na protestoch. Práve ona umožnila neskoršiu zhodu na Korčokovi.
Teraz sa to javí tak, že Korčokovi dôverujú nielen voliči, ale aj samotní politici týchto strán. Je to dôsledok toho, že nie je kandidátom žiadnej z nich, čím sa mohol stať kandidátom všetkých troch.
V sobotu sa ukáže, či ho táto podpora vyniesla až do Prezidentského paláca, ale ak áno, Korčok môže zohrať kľúčovú rolu pri budovaní dôvery medzi liberálmi a konzervatívcami v ďalšom období. To je prvý krok k tomu, aby demokratický tábor dokázal v ďalších parlamentných voľbách nielen poraziť súčasnú vládnu koalíciu, ale aj zostaviť stabilnú vládu.
Aj toto je dôvod, prečo má zmysel dať v sobotu hlas Ivanovi Korčokovi. V prípade víťazstva totiž jeho mandát prekračuje obdobie súčasnej vlády, bude mať teda dôležitý hlas pri zostavovaní novej.
SMOLA ZUZANY ČAPUTOVEJ
Politika je často nespravodlivá. Zuzana Čaputová sa s najlepším úmyslom usilovala zmieriť rozhádanú spoločnosť, ale nemohlo sa jej to podariť.
Pred piatimi rokmi zvíťazila preto, lebo – podobne ako dnes Ivan Korčok – reprezentovala demokratickú odpoveď na autoritársku éru Roberta Fica.
Ak však bolo jej cieľom zmierovať spoločnosť, mala od začiatku dve veľké nevýhody. Prvou z nich bolo to, že kandidovala za PS a so zreteľnými liberálnymi postojmi, čo uľahčilo konzervatívnym politikom (na rozdiel od samotných voličov) ju pred voľbami nepodporiť a neskôr sa voči nej vymedzovať.
Ešte aj vtedajší kandidát Smeru Maroš Šefčovič sa zo všetkých síl snažil ukázať voličom, aký je v porovnaní s Čaputovou ľudový a tradičný (to, že voličov nepresvedčil, je iný príbeh).
Zároveň sa ujala funkcie v čase, keď naberal na sile spor o interrupcie či registrované partnerstvá. Jej prirodzená empatia voči komunite LGBTI+ potom vyvolávala medzi konzervatívnymi politikmi čoraz väčší odpor voči nej samotnej.
Nebola to jej vina, že demokratický tábor sa počas vlády Igora Matoviča aj Eduarda Hegera rozštiepil a že sa stala terčom aj pre ten nedemokratický. Lenže politika je často nespravodlivá.
Ivan Korčok má proti Čaputovej dve výhody. Prvou je, že ako umiernený konzervatívec a občiansky kandidát môže ľahšie hľadať prienik medzi oboma časťami demokratického tábora bez toho, aby vyvolával nedôveru jednej z nich.
Tou druhou je ústup samotnej témy – v kampani Korčoka ani Pellegriniho sa interrupcie či práva LGBTI+ ľudí takmer vôbec neobjavili.
Vysvetlenie je jednoduché. Vytesnila ju vojna na Ukrajine a osud demokracie. Okrem toho, Peter Pellegrini je ten posledný, kto by pre voličov vládnej koalície mohol dôveryhodne reprezentovať konzervatívne hodnoty a Ivan Korčok sa zasa ukazuje ako otec rodiny spôsobom, ktorý nemôže nikoho uraziť.
NOVÁ IDENTITA
To, samozrejme, neznamená, že spory konzervatívcov a liberálov o ľudské práva by mali upadnúť do zabudnutia. Problém však je, že dnes sú ohrozené ľudské práva v tom najširšom poňatí, lebo hrozí strata samotnej slobody a demokracie. Táto hrozba visí nad celým demokratickým táborom bez ohľadu na to, či ste konzervatívec alebo liberál.
Demokrati už neraz v dejinách prehrali súboj s autoritármi preto, lebo svoje vnútorné spory povýšili nad spoločný záujem ochrany demokracie.
Môžeme sa sporiť, či je právo jednotlivca nadradené kolektívnemu právu (ako hovoria liberáli) alebo naopak (ako hovoria konzervatívci), ale tento spor je možné viesť len vtedy, ak zostane zachovaná samotná možnosť ho vecne riešiť. Teda ak zostane zachovaná demokracia.
Spoločne tvoríme demokratický tábor a spoločne uznávame základné morálne princípy západnej civilizácie. Tvoríme teda istý celok a vďaka Korčokovi zdieľame prekvapujúco nový zážitok demokratického „my“. S tým však prichádzajú aj nové záväzky voči tomuto celku, ktoré prevyšujú náš individuálny či skupinový záujem. Ako demokratickí voliči získavame spoločne hrdosť na našu demokratickú identitu, ktorá zároveň uznáva právo na odlišnosť mnohých ďalších identít v jej širšom rámci.
Súčasná vládna koalícia demokraciou pohŕda a jej morálnym vzorom je Rusko, ktoré žiadne právo na odlišnosť neuznáva. Presviedčame sa o tom každý deň. Tábor jej voličov síce nie je jednotný, ale spája ich odhodlanie vnútiť nám ich spôsob života.
Táto hrozba je natoľko veľká a zreteľná, že by sme ju mali prijať ako výzvu k spoločnej obrane. Tá však bude účinná len vtedy, ak prijmeme fakt, že nejaký – v našom prípade demokratický – celok vôbec tvoríme, že každý z nás je jeho súčasťou a že máme voči nemu aj isté povinnosti. Je to zároveň skvelá príležitosť zopakovať si, že ten, kto v demokratickom tábore zastáva iný názor, nie je nepriateľ (akým sa často javil byť pre tých, ktorí s ním nesúhlasili), ale legitímny súper hodný úcty.
Neviem, či o tom takto Ivan Korčok premýšľal, keď sa rozhodol kandidovať, ale bez ohľadu na to sa náhle a takmer samovoľne stal symbolom demokratického „my“– či už sa stane prezidentom alebo nie. Z jeho správania usudzujem, že si to uvedomuje. Mali by sme si to uvedomiť aj my, jeho voliči.
Aj toto je dôvod, prečo má zmysel dať v sobotu hlas Ivanovi Korčokovi. V prípade víťazstva totiž jeho mandát prekračuje obdobie súčasnej vlády, bude mať teda dôležitý hlas pri zostavovaní novej.