Politika je pre deti

Deti nie sú menejcení ľudia, sú to len malí ľudia

Volala mi jedna z mojich dobrých kamarátok. Bola nasrdená. Jej dcéra prišla zo školy uplakaná. V triede riešili, kto bude koho voliť. Kamarátkina dcéra povedala, že budú voliť Ivana Korčoka. Spolužiaci jej povedali, že ak to jej rodičia urobia, bude tu vojna a jej otec pôjde bojovať. Des. Neviem, či je niečo horšie v hlave malého dieťaťa ako strach o rodiča. Neviem, o čom sa rozprávajú rodičia spolužiakov za zatvorenými dverami, ale toto nie je fér. Pre nikoho. Je to hlúposť, strach, neschopnosť pocítiť zodpovednosť za život svojej rodiny, nedostatok kritického myslenia či len zvedavosti, neschopnosť využívať google, či čo do rici? Pardon.

Keď som bola malá, začala sa iránsko-iracká vojna a ja som nespávala, lebo som sa bála, že sa začne aj u nás. Taká, ako mi rozprávala babička a že môj ocko pôjde bojovať. Mala som doma zbalených plyšákov v deke a keď mi mama povedala, aby som si to vybalila, skryla som to pod posteľ. Aj som bola čeknúť kočikáreň, či sa tam dá skryť a skontrolovala som lekváre, ktoré mala v pivnici uskladnené naša suseda. Babka mi kedysi rozprávala, že sa skrýva v pivnici. Vždy, keď som počula letieť lietadlo nad naším domom, som sa bála, že to je už vojenská stíhačka.

Asi som vtedy potrebovala, aby mi to niekto vysvetlil. Azda by som svoju malú hlavu nastavila tak, že pokiaľ mám dostatok racionálnych informácií, viem vďaka nim upokojiť svoje obavy. Nenapadlo mi opýtať sa, pátrať, nenapadlo mi, že moje domnienky neodrážajú realitu a ani to, že keď sa hovorí o vojne, nemusí sa to týkať našej krajiny. Bola som super konšpi decko.

Ľudia mi veľmi často píšu, nech sa prestanem rýpať v politike, že sa mám radšej starať o deti. Záujem o politiku je staranie sa o deti. Považujem to za svoju materinskú povinnosť starať sa o budúcnosť krajiny, v ktorej vyrastajú moje deti. Naše deti berieme do partie, keď ideme na protest, počúvajú s nami podcasty a aj keď len jedným uchom, čosi tušia a veľa sa pýtajú. Deti nie sú menejcení ľudia, sú to len malí ľudia. Náš štyriapol ročný syn hrdo nosí ukrajinský odznak a celé to vníma svojimi malkáčskymi očami na základe zážitkov. Tesne po tom, ako vypukla voja na Ukrajine, rozdával v šóre, kde stáli ľudia čakajúci na pomoc, malým deťom svoje hračky, s ktorými sa už nehrával. Vysvetľujeme, rozprávame príbehy, aj ústavu som si znova prečítala a často nám to lezie na nervy. Lebo aj rodič je len človek. Ľudia tvrdia, že deti by sme nemali zaťažovať politikou. Naše deti to nezaťažuje, naše deti to zaujíma. Myslím, že je dôležité, aby sme v nich budovali tento záujem. Aby sme im jasne ukázali hodnoty, vysvetlili čo je demokracia, cibrili ich zvedavosť a kritické myslenie, dbali na to, aby sa zaujímali o naše dejiny. Aby sme sa s nimi rozprávali o pravde, i keď mnohí tvrdia, že len jedna neexistuje. Jooo a do toho im musíme dávať zdravú stravu, umývať vlasy, najlepšie v nedeľu, vysvetľovať matiku a učiť sa present continuous a blablabla. Rodičovstvo nie je ľahké, ale ani demokracia nie je zadarmo.

Posledne sme sa v jednom momente na pódiu stretli my: revolučné deti. Zuzka Porubjaková, Wanda Hrycová, Mišo Šimečka a ja. Deti, ktoré spolu vyrastali, ktoré od mala počúvali politické debaty svojich rodičov, ktoré rodičia ťahali na námestie. Sme ďalšia generácia a snažíme sa o záchranu toho, čo sme si pred mnohými rokmi vyštrngali kľúčmi svojich rodičov. To ma dojalo. Viem, že keď našim deťom niekto povie, že voľba Korčoka znamená vojnu, budú mu vedieť vysvetliť, že to tak nie je. Ak si nebudú isté, asi sa trochu zľaknú, no opýtajú sa predtým, ako si v úzkosti zbalia plyšákov. A viem, že ak to bude potrebné, budú Ela, Matilda, Tánička, Emka, Lunka, Alan, Oskar, Artem, Vadim a Nazar s úplnou samozrejmosťou stáť na tom pódiu či v dave pod ním a s úplnou samozrejmosťou sa postavia za demokraciu a našu, ich krajinu. Bodaj by nebolo treba…