Čekovský: Lasica mi nechal diamanty
Dostal jedenásť textov od Milana Lasicu, ktoré zhudobnil. Bol z toho koncert a má z toho byť aj album
Keď sa Marián Čekovský dozvedel o smrti Milana Lasicu, hneď v ten deň išiel do štúdia a na rozlúčku s výnimočným umelcom nahral skladbu Anjel. Neskôr prezradil, že Milan Lasica mu spolu s Anjelom – ktorý akoby predznamenal jeho odchod – v posledných mesiacoch svojho života postupne poslal jedenásť textov. Po takmer troch rokoch výsledok odvysielala Dvojka RTVS na Veľkonočný pondelok 1. apríla o 20.35 h. ako záznam z koncertu v košickom Dome umenia.
Čo bude ďalej s vaším projektom po televíznej premiére?
Vzniklo podľa mňa veľké dielo a pevne verím, že to vyjde na DVD. Určite mám v pláne v budúcnosti urobiť aj nejaké turné s orchestrom. Takisto vznikne film zo zákulisia príprav koncertu v Dome umenia.
„Otca som stratil, keď som mal šesť rokov, teraz mi zomrel druhýkrát,“povedali ste krátko po smrti Milana Lasicu. Kedy ste sa tak zblížili?
So sestrou Ľubicou sme boli pred šiestimi rokmi v relácii Zlaté časy na RTVS. Moderovala to Elena Vacvalová a Milan Lasica ju dopĺňal ako glosátor. Tam som pocítil, že nás so sestrou má rád. S Ľubicou sa už poznal skôr zo spolupráce s orchestrom Hot Serenaders. Vtedy mi naznačil, že oceňuje, ako sa venujem hudbe, ako spolupracujem s mladými talentmi a aj to, že nežijem v Bratislave, ale vždy, keď treba, pricestujem z Košíc.
Potom sme mali spoluprácu v divadle L+S, kde sme robili Music à la carte. Tam ma raz chytil za rameno a povedal, že sa mu neskutočne páči to, čo robím. Bolo to pre mňa vyznamenanie na celý život, lebo ja som ho vždy veľmi rešpektoval a veľmi ma bavila jeho energia. Asi ako všetkých nás, čo sme ho vnímali ako príjemnú lampu, pri ktorej by každý rád sedel.
Blízkosť medzi vami podobne ako vy vnímal aj on? Ako sa to prejavovalo?
On sa s nikým nerozprával, keď nebolo treba. Ku mne však prišiel a povedal – robte to, čo robíte, robíte to dobre a veľmi vám fandím. Napadlo mi, že s tým sa ani nemôžem nikomu pochváliť. To by mi ani neverili, keďže on sa takmer s nikým nerozpráva. Toho druhého otca som mal v ňom preto, lebo som pred ním pociťoval až taký otcovský rešpekt. Sem-tam som mu cez našu komunikáciu na WhatsAppe niečo poslal, čo som natočil, či mi to môže zvoziť. On vždy reagoval, odpísal, že sa mu to páči alebo že nič moc…
A boli to aj iné veci, nielen také, na ktorých sme spolupracovali. Napríklad som mu poslal nejakú filmovú hudbu. Mimochodom, pobavilo ma, keď sa mi raz priznal, že kedysi chcel byť klaviristom a hrať v bare. Vraj to bol jeho celoživotný sen.
Keď zomrel, na sociálnu sieť ste tiež napísali: „Odpočívaj v pokoji, môj drahý priateľ. Našu prácu dokončím.“Tykali ste si?
Pán Lasica si netykal s nikým.
Veď práve preto sa na to pýtam.
Nie, netykali sme si. To „odpočívaj v pokoji, môj drahý priateľ“som napísal, lebo som ho naozaj mal za priateľa. A teraz si uvedomujem, že som našu prácu, chvalabohu, dokončil. Bez toho by som sa cítil zle.
Vtedy ste ešte netušili, ako tá práca presne bude vyzerať, však?
Hneď po jeho smrti som si kládol otázku, čo teraz urobím s naším projektom. A potom som si povedal, že urobím to tak, ako keby tu Milan Lasica stále medzi nami bol. Presnú predstavu som vtedy nemal, ale isté obrysy už áno. Ešte keď žil, niektoré texty mi posielal s poznámkami. Napríklad pri jednom bola poznámka, že toto je text pre vašu sestru a mňa, ten by som chcel spievať s ňou. Keď zomrel, bolo jasné, že to musíme dokončiť nielen preto, lebo som to sľúbil, ale chceli sme si so sestrou – keď nás mal tak rád – uctiť pamiatku pána Lasicu hudbou.
Ako došlo k tomu, že tie texty poslal práve vám?
Úplne prvý jeho text mám na svojom albume Marián Čekovský – Best on. Je to skladba Po polnoci, ktorú spievam s Lynchom (Martin Mihalčín) zo skupiny Heľenine oči. Neskôr Peter Lipa robil jeden zo svojich albumov pod mojou taktovkou tu v Košiciach a texty mal práve od Milana Lasicu. A ja som vtedy Petra Lipu poprosil, aby zaorodoval u pána Lasicu, nech aj mne pošle nejaký text. A on mi povedal – veď sa poznáte, tak mu napíš sám. Tak som sa odhodlal. Pred Vianocami som mu napísal, že by som poprosil Ježiška…
Vy ste mu pred Vianocami 2020 napísali, že si želáte jeden text. Tak prečo vám ich napokon poslal až jedenásť?
Najprv mi poslal jeden, potom ďalšie tri, potom sa odmlčal… Pri niektorých poznamenal, že ich našiel medzi svojimi starými textmi. To trvalo niekoľko mesiacov. Ja som si priebežne k niektorým textom robil demo nahrávky, hudobné nástrely, ako by to mohlo znieť. A aj som Milanovi Lasicovi niektoré posielal. On len stroho odpísal, trebárs že je to dobré, ale počká si na finálnejšiu podobu. Komunikovali sme ako producent a umelec (úsmev).
Čiže spontánne vám začal posielať ďalšie texty?
Áno. Neskôr som už aj ja bol odvážnejší a pýtal som si ďalšie. Lebo medzitým som mu napísal o svojom pláne urobiť projekt Čekovský spieva Lasicu pod Lipou.
Ako by ten album vyzeral, keby ste ho stihli dokončiť? Vy by ste spievali texty Milana Lasicu, aká by bola úloha Petra Lipu? Alebo by ste spievali všetci traja?
Stretli by sme sa všetci u mňa v košickom štúdiu, počas nahrávania by tam sedeli, vyjadrovali sa k tomu, pripomienkovali… Bola by to naozaj pekná spolupráca v skvelej atmosfére. Album by teda vznikal konfrontáciou dvoch starších a jedného mladšieho kamoša. Pán Lipa by, samozrejme, tiež spieval niektoré veci.
Čo ste urobili, keď ste sa dozvedeli, že Milan Lasica zomrel?
Keď som sa to dozvedel ráno po prebudení, moja prvá reakcia bola – teraz je ten deň, keď s naším projektom treba začať. Hneď deň po jeho smrti som išiel do nahrávacieho štúdia. Všetkých kamošov, ktorých potrebujem pri nahrávaní, som zbuntošil. S roztraseným hlasom som si sadol za rozladený klavír a nechal sa inšpirovať emóciou, ktorá práve bola vo mne. Pesničku Anjel som si vôbec nepripravoval. Vôbec. A dal som to na prvú. Tak ako som ju úplne prvýkrát zahral a zaspieval so stiahnutým hrdlom, tak sme ju aj nahrali. Podobne som pred rokmi nahral skladbu Myslím, že môže byť. Anjela som dal na YouTube ako pozdrav, že odišiel maestro. Ten text je taký nádherný – píše v ňom, že dal anjelovi dovolenku –, akoby to bolo zhora riadené. Bolo jasné, že touto pesničkou sa s ním musím rozlúčiť.
Na YouTube ste ju zavesili až tri dni dni po odchode Milana Lasicu. Prečo?
Nechal som ju ešte dva dni len tak odležať, aby som bol úplne presvedčený, že si za ňou stojím.
Môžete opísať, ako ste si k tomu textu sadli, ako z vás išla melódia, aké emócie vás brzdili či poháňali?
Keď sme prišli do štúdia, mal som zovreté hrdlo. Predtým som doma naozaj plakal. Sadol som si ku klavíru a urobil presne to, čo robia umelci, ktorí chcú na prvýkrát namaľovať obraz jedným ťahom. Ešte som si povedal, že možno práve rozladený klavír bude symbolizovať tú krásu. K Anjelovi som vtedy nemal žiadnu hudbu, melódiu, noty či akordy. Päť minút som len ticho sedel a hľadal inšpiráciu, ako to dať. Všetci hore v réžii už boli z toho nervózni. A po tých piatich minútach som zahral to, čo som o dva dni zverejnil. Samozrejme, hneď som po tej prvej nahral ešte zopár ďalších verzií, ale tie už neboli také dobré.
Tá melódia vám iba vírila v hlave a až počas hrania ste ju akoby navliekli na text?
Hneď po jeho smrti som si kládol otázku, čo teraz urobím s naším projektom. A potom som si povedal, že urobím to tak, ako keby tu Milan Lasica stále medzi nami bol.
Čo ak je to tak, že v texte je ukrytá aj hudobná lyrika? A keď ho začnete čítať, ona sa z neho vyplavuje. Aj teraz, keď o tom hovorím, mám z toho zimomriavky na chrbte. Ak ste potrestaný talentom, dá sa to aj takto na prvú. Hneď som si tú nahrávku vypočul a plakal som nielen ja, ale všetci, čo sme boli v štúdiu.
Veľmi som sa snažil vzlyky zadržať, aby som tú nahrávku nepokazil. Čo vo mne najlepšie z hudobnej stránky bolo, to som do nej vložil.
Na koncerte v Dome umenia táto skladba v podaní vašej kapely a filharmonikov neznela tak subtílne a dojímavo, ako keď ste ju hrali iba na klavíri. Asi aj preto, lebo bola v rýchlejšom tempe?
V tom intímnom mode klavíra by nikdy nevyznela tak dobre aj v orchestrálnom podaní, lebo je dosť ťažká a bolo by to veľmi rozťahané. Dal som ju aj do inej tóniny, aby nebola nízko. Porovnanie starej a novej verzie je výborný spôsob, ako pochopiť, že nemusíme už byť veľmi smutní a nemusíme do toho dávať emóciu v súvislosti s tempom. Ľudia tú pieseň majú radi, tak nech zaznie čo najkrajšie v podaní orchestra.
S partiou muzikantov ste koncom roka 2022 nahrali všetky skladby s Lasicovými textami; tie ste však, okrem Anjela, nikdy nezverejnili. Prečo?
Možno aj tie pôvodné nahrávky uzrú svetlo sveta, že ako to znelo predtým, ale pre mňa je dôležitý aktuálny výsledok, ktorý vzišiel zo živej nahrávky s orchestrom. Pôvodnú verziu už nazývam demonahrávka. Keď bola hotová, rozmýšľal som, že to vydám na platni. Páčilo sa to aj ľuďom okolo mňa, ale – ako to u umelcov býva – malo to pre mňa ešte slabú vibráciu, tak som to nezverejňoval. Tlačiť to za každú cenu, to by bolo také nelasicovské. A zrazu sa to rozbehlo iným smerom.
Potom ste s filharmonikmi začali spolupracovať na novej verzii tých istých skladieb. Ako a kedy sa zrodil nápad zakomponovať do projektu filharmóniu?
Na výrobe jednej relácie pre deti v košickom štúdiu RTVS som sa vlani stretol s riaditeľom štúdia Jaroslavom Kernerom a jeho zástupkyňou Ingou Dezijn, ktorá je moja kamarátka. Pustil som im pôvodné nahrávky a povedal, že už len čakám, kým akože dozrejú, a chcem ich vydať. Oni z toho ostali v nemom úžase a potom ma začali prehovárať, že poďme to urobiť nejako inak. Ja som len tak napoly vážne reagoval, že urobme to s orchestrom a vokálmi, s kapelou, hrala by tam aj moja sestra… A oni že – dobre! Vtedy som si uvedomil, že si musím dávať pozor na slová, lebo čo vyslovím, to sa aj môže stať. A rozbehol sa kolotoč.
Nie pri všetkých skladbách ste autorom hudby iba vy. Podľa čoho ste selektovali, ktorý text zhudobníte vy a ktorý posuniete iným muzikantom?
Väčšina vecí je mojich. S Tomim Okresom sme kamaráti od detstva, kedysi mi zložil pesničku Čo vlastne mám na text Vlada Krausa. Mám ho rád a vždy, keď sa dá, podieľa sa na mojich projektoch. Chcel som, aby v projekte nebol iba rukopis jedného autora hudby, ale aby to bolo pestrejšie. Jeden text, Spomienky, som poslal aj Tomášovi Slobodovi z Le Payaco. Tomáš mi dal nápad, ja som dokončil melódiu.
Pesnička Klaviristka – tú som mal pôvodne zhudobniť ja pre svoju sestru a pána Lasicu. No keďže Ľubica je skladateľkou svetového mena, povedal som jej, nech si Klaviristku zloží sama a ja ju budem spievať s ňou namiesto pána Lasicu.
A nemôžem zabudnúť na mojich dobrých priateľov, ktorých tiež poznám dlhé roky – Peter Tomko, on je spoluautorom skladby Kamaráti, a pieseň Čo sa mi stalo sme napísali v podstate v predvečer koncertu spolu s Marcom Pillom. Dostala iný šat, než pôvodne mala vo verzii s kapelou, s takým rómskym nádychom, hoci sa tam spieva o tom, že keď som sa raz
Uvedomil som si, že na niektoré veci človek musí počkať. Ja som nemal záujem ťažiť z toho, že pán Lasica zomrel – teraz rýchlo nahrajme platňu a všade ju tlačme.
ráno zobudil, hovoril som po dánsky. Ten text je veľmi rajcovný.
Oslovili ste aj iných hudobníkov či spevákov, aby boli súčasťou tohto projektu, ale z nejakých dôvodov to odmietli?
Nepovedal by som, že odmietli, ale nebudem o nich hovoriť. Niekoho som poprosil, že poď, bude to nádherné, ale vravel, že teraz má nejakú inú robotu. Tí, čo prišli, prišli bez toho, aby sme sa bavili o peniazoch. Pre každého bolo veľkou cťou natočiť pre pána Lasicu takýto úžasný projekt. Chcel som, aby na ňom pracovali ľudia, ktorí máme za sebou iks spoluprác a máme sa radi. Istá emócia medzi muzikantmi musí byť.
S ktorým textom ste sa najviac natrápili, kým vznikla finálna skladba?
Je to práve tá skladba Čo sa mi stalo, ktorú spievam s Marcom Pillom. S tou som mal starosti, hoci som ju natočil medzi prvými. Ale potom som si uvedomil, že Lasica niekedy dáva pointy na neobvyklé miesta v texte, napríklad až za refrén v nejakom dôvetku alebo dokonca v tichu. A treba nájsť spôsob, ako to hudobne zdôrazniť. Do textov som nijako nezasahoval, nedovolil som si dať preč ani jediné slovo, aj keby mi to povedzme rytmicky vyhovovalo. Keď si aj s niečím neviem poradiť, radšej počkám a neskôr nájdem cestu k spracovaniu, s ktorým som spokojný. Teda pri tejto pesničke som najdlhšie čakal na inšpiráciu.
Paralelne s vaším vznikal aj projekt Básnenie producenta Mareka Kučeru. Milan Lasica naspieval básne známych poetov, po jeho smrti vznikal album tak, že dlho o ňom verejnosť vôbec netušila. Vy ste o tom projekte vedeli skôr, než sa objavil v médiách?
Vôbec som o tom nevedel. Len som potom sledoval problémy, ktoré riešili. A uvedomil som si, že na niektoré veci človek musí počkať. Ja som nemal záujem ťažiť z toho, že pán Lasica zomrel – teraz rýchlo nahrajme platňu a všade ju tlačme. Keď o Básnení každý začal rozprávať, povedal som si, že aha, je tu niekto ďalší, kto si chce pripomenúť maestra. Ale na to, aby sme si ho pripomínali, sú dôležité isté formálne náležitosti, ktoré človek nemôže obísť.
Áno, neskôr vysvitlo, že producent nemal súhlas rodiny Milana Lasicu na celú šírku projektu. Ako ste to vnímali, keď sa nedohodli ani dodatočne a celý projekt zamrzol?
Nechcem nikoho súdiť, lebo to nepoznám detailne, vnímal som to však tak, že ani mne, keby som bol medzi pozostalými, by sa to nepáčilo. Bolo mi to ľúto, lebo iste do toho nešiel nikto so zlým úmyslom.
Ako ste vy mali „ošetrené“nakladanie s jedenástimi textami Milana Lasicu? Komunikovali ste s dedičmi autorských práv?
Rodina o tomto našom projekte vedela, ešte keď pán Lasica žil. Tešili sa a boli zvedaví, čo sa nám podarí vytvoriť. Keď zomrel, už len čakali, kedy sa Čekovský rozhýbe. Keď padlo rozhodnutie, že urobíme veľkolepý koncert s filharmóniou a v spolupráci s televíziou, aby to bolo raz a navždy nahraté ako silná spomienka, na ktorú sa rád pozriem aj o tridsať rokov, vtedy som, samozrejme, kontaktoval pani Magdu Vášáryovú aj jej dcéru Hanku Lasicovú. Všetky potrebné veci z právneho hľadiska sme si korektne dohodli, prišiel som do Bratislavy a podpísali sme zmluvy, aby to bolo tak, ako to má byť.
Pani Magda Vášáryová aj s dcérou Hanou Lasicovou boli na vašom košickom koncerte. Čo vám povedali po ňom?
Aj sme sa zasmiali, aj sme si poplakali. Boli nadšené, že sa to podarilo. Teraz sa každá skladba osobitne zvukovo mixuje u nás v štúdiu, vo vysielaní budú v ešte lepšej kvalite. Skladby po mixáži postupne posielam Hanke, aby počula, akú mágiu sme z nich vytiahli. Boli fázy, keď som si hovoril: Do kelu, do čoho som sa to nechal namočiť? Poznáte to, keď sa chystáte v živote urobiť veľkú vec, ktorá vás presahuje, a zároveň sú veľké očakávania, keďže všetci vedia, že pán Lasica mi dal dôveru a nechal mi diamanty, posledné svoje texty. Ja som sa ich snažil osadiť do lasicovskej koruny. Toto sú veci, ktoré po nás ostanú.
Ešte sa vráťme do zákulisia koncertu v Dome umenia k tomu, čo diváci neuvidia v zázname na RTVS. Keď ste odohrali všetky skladby, Martin Valihora vás presvedčil, aby ste záver jednej z nich zopakovali. Prečo?
Martin nikdy neprosí, ale v šatni ma poprosil asi trikrát, aby sme záver zahrali ešte raz, lebo ho na bicích nezahral tak, ako sme si to predtým nacvičili. Na koncerte sa nechal uniesť a zakončil to inak. V šatni žartoval – to ma zničí, na to sa budem musieť do konca života pozerať. Tak som súhlasil, lebo naozaj sa máme radi.
Úplne na konci ste publikum chceli odmeniť prídavkom. Museli ste však zopakovať jednu z odohraných skladieb, lebo iné ste s orchestrom nacvičené nemali. Viem, že režisér záznamu vás žiadal, aby to bol Anjel. Vy ste nesúhlasili a zahrali ste Missky. Prečo?
Opýtal som sa režiséra, či bol v Anjelovi nejaký kiks, a preto ho máme zopakovať. Povedal, že nie. Ale ja som chcel – ako šéf celého projektu som sa tak mohol rozhodnúť –, aby sa koncert skončil veselo. S Anjelom by to nešlo, je veľmi dojímavý. Preto som trval na Misskách. Tie sú veselé a v nich cítim toho skutočného Lasicu, ako sme ho poznali.