V hlave Erika Kaliňáka

Za tie roky, sa ešte nikdy nestalo, aby peniaze od Sorosa nesedeli

Je takmer polnoc, roh Obchodnej a Mariánskej však nespí. Na zastávke dojedá podnapitý mladík pizzu, skupinka slečien gúgli, ktorý klub je ešte otvorený, a na priechode pre chodcov práve ciká pes, ktorému nočné venčenie zjavne vyhovuje. Som unavený a už som chcel spať, ale dnes je výplatný termín. Obvyklý čas, obvyklé miesto. Zase príde nejaký vysoký navoňaný pán v baloňáku, ukáže preukaz z americkej ambasády a nenápadne si preverí, či poznám heslo na tento mesiac. Pohneme sa smerom k Technickej univerzite, aby sme zmizli v neosvetlenej časti pod stromami. V polovici cesty mi urastený Američan nenápadne posunie obálku. Naznačí, aby som si to prerátal, ale pohľadom mu naznačím, že mu dôverujem. Za tie roky, čo robím podľa vlády protištátnu podvratnú činnosť, sa ešte nikdy nestalo, aby peniaze od Sorosa nesedeli.

Nie je zhovorčivý typ. „Nedajú sa tie peniaze posielať na účet?“spýtam sa, keď mi dáva zoznam s cieľmi na najbližší mesiac. „What money?“opýta sa a odkráča do tmy. Zapálim si cigaretu a jedným okom prebehnem zoznam. Zastavím sa na mene Erik Kaliňák. No zbohom.

Mal by som ísť domov, ale po ceste ma chytí chuť spláchnuť to celé a kopnúť do seba zopár panákov. Zamierim k útulnej kaviarni v centre mesta, kde je neoficiálna centrála „protislovenských prostitútok“, inými slovami, vysunuté pracovisko „nepriateľských médií“. Pretiahnem sa popri úzkom bare a zamierim ku skladu, kde je hneď za záchodmi malá knižnica. Počkám, kým zájde obsluha, a potlačením na Gašparovičovu klasiku Myslím národne, cítim sociálne otvorím úzky vchod do tajnej miestnosti. Na stene visí zatuchnutá dúhová vlajka, Čaputová sa tajomne usmieva vyfotošopovaná v obraze Mony Lisy. Spoza kúdolov cigaretového dymu ku mne dolieha ťukanie klávesníc a cédečko Živých kvetov.

Takto to vyzerá v konšpiračnej kobke liberálnych hyen, kde sa chladnokrvne a podľa vopred dodaných nôt Západu píšu očierňujúce komentáre plné vymyslených poloprávd, ktorých jediným cieľom je položiť štvrtú vládu Roberta Fica. Kývnem na unaveného Mariána Leška, ktorý naposledy dostal omylom dve obálky, a tak teraz dorovnáva túto nechcenú zálohu. Nie je to ľahká práca, lebo denná norma nepustí. Koľkokrát som už po totálne vyčerpanom Havranovi len zatváral laptop a prikrýval ho dekou, aby si aspoň na chvíľu zdriemol. Alebo lial o tretej nadránom nasilu ďalšiu kávu do Milana Šimečku, ktorému už padali viečka. „Už len jeden komentár, poď, to dáš!“kričal som na neho. „Prečo mne zase prischol Taraba?!“lamentuje v kúte Arpi, ktorý z tohto brlohu ani nevychádza, keďže si všetci myslia, že je naozaj v Prahe.

Stojí nám to za to? Akože prachy sú to pekné, ale už som sa pristihol, ako si vravím, že radšej by som išiel kanály kopať. Ibaže niekto musí robiť aj toto. A občas sa objavia aj svetlé momenty. Ako minulý týždeň, keď sme dostali na deň voľno a zapíjalo sa trestné oznámenie na Milana. Hríba po tom žúre hľadali ako Ježiša celé tri dni.

Ráno sa zobudím a pousmejem sa, že už mi z tých tlačoviek mladého Kaliňáka a Šutaja Eštoka prepína. Takýto živý sen som už dlho nemal. Zapnem telku a vidím šéfa poradcov premiéra a hviezdu Voice of Europe vo vývrtke. „Preto som už včera kontaktoval Pavla Gašpara a požiadal som o hĺbkovú kontrolu finančných prepojení všetkých slovenských novinárov aj osobných účtov aj tu stojacich novinárov.“Mám pocit, že sa mi furt sníva. A potom mi to dôjde. To neprepína mne. Ale im. A prepnem.