Po eurovoľbách to nemusí byť také zlé
Krajná pravica sa v mnohých otázkach zhoduje, ale v niektorých zásadných sa veľmi rozchádza
Pred niekoľkými týždňami vyšiel v týždenníku The Economist zaujímavý článok pod príznačným názvom „Päťdesiat odtieňov hnedej“. Jeho hlavný záver je, že krajná pravica síce po nadchádzajúcich júnových európskych voľbách s veľkou pravdepodobnosťou posilní svoje pozície v Európskom parlamente (EP), no nemusí to znamenať aj zásadné posilnenie jej vplyvu na európsku politiku.
Ešte presnejšie by záver mohol znieť tak, že posilnenie reálneho vplyvu európskej krajnej pravice bude s veľkou pravdepodobnosťou menšie ako zvýšenie počtu kresiel v EP pre tieto strany.
Hlavným dôvodom je to, že na niektorých veciach sa síce zhodnú, ale na iných už omnoho menej a na niektoré dôležité veci majú úplne protichodné názory.
Najskôr si stručne povedzme, čo sa dá vo voľbách čakať. Väčšina prieskumov predpokladá, že tieto strany sa posilnia a zo súčasných cca 20 percent kresiel obsadia asi 25 percent. Ide o strany, ktoré sú dnes zoskupené v dvoch europarlamentných kluboch – menej radikálne sú v klube Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR) a radikálnejšie sú v klube Identita a demokracia (ID).
Do klubu ECR patrí napríklad strana talianskej premiérky Meloniovej alebo Švédski demokrati, ale aj Kaczyńského strana Právo a Solidarita (PiS). Zo slovenských zástupcov sú v tomto klube europoslanci zvolení za SaS Lucia Ďuriš Nicholsonová a Eugen Jurzyca. Do radikálnejšieho klubu ID patrí napríklad Národný front Marine Le Penovej, nemecká AfD, ale aj víťaz ostatných volieb v Holandsku strana PVV Geerta Wildersa. Zo Slovenska v ID nie je nikto, europoslanci Radačovský a Uhrík fungujú ako nezaradení. Orbánov Fidesz zatiaľ po odchode z EPP nie je nikde, predpokladá sa, že sa po eurovoľbách zaradí do jedného z týchto dvoch klubov.
Spomínané kluby sa teda zrejme posilnia, pričom niektoré veci, ktoré presadzujú, sú spoločné. Okrem odporu k Georgeovi Sorosovi je to aj kritika prílišnej otvorenosti Európy pre migrantov, snaha o zúženie kompetencií Bruselu a presun právomocí na národné parlamenty a vlády a aj odmietanie „woke“politiky (je to ideologický pojem, ktorým sa nálepkujú politickí oponenti, ktorí spochybňujú súčasné politiky a snažia sa o ich zmenu smerom k väčšej rovnosti a tolerancii – pozn. red).
V ZAHRANIČNEJ POLITIKE SI NEROZUMEJÚ
V mnohých dôležitých veciach sa však zásadne odlišujú, napríklad v zahraničnej politike. Kým Viktor Orbán je fanúšikom Vladimira Putina a Donalda Trumpa, ktorého nedávno navštívil na Floride, Georgia Meloni podporuje Ukrajinu a pred krátkym časom navštívila v Bielom dome prezidenta Bidena. Kaczyński má bližšie k Trumpovi, ale už vôbec nie k Putinovi a jeho režimu. Francúzsky Národný front má k Putinovi blízko a od ruskej banky si zobral úver.
Krajnú pravicu rozdeľuje aj otázka zotrvania alebo vystúpenia z EÚ. Kým väčšina z nich vrátane Národného frontu, PVV, Fideszu a PiS chcú Úniu meniť zvnútra (a posledné dve menované strany aj dostávať eurofondy), tak nemecká AfD
Všetky strany v tomto texte sú krajne pravicové, alebo aspoň tvrdo pravicové. Slovenskou anomáliou je, že najsilnejšia parlamentná a vládna strana Smer sa vydáva za slovenskú sociálnu demokraciu, ale v skutočnosti má takmer všetky systémové znaky európskej krajnej pravice.
a rakúska FPO sú stále za vystúpenie ich krajín z EÚ.
V kultúrno-etických otázkach je väčšina krajnej pravice konzervatívna, ale nie všetky strany. Holandská PVV napríklad presadzuje práva homosexuálov.
Zvlášť citlivé sú rozdiely medzi najsilnejšími krajne pravicovými stranami najväčších a najdôležitejších krajín EÚ – nemeckej AfD a francúzskeho Národného frontu. Le Penová venovala veľa úsilia deradikalizácii svojej strany, z ktorej dokonca v roku 2015 v záujme tohto smerovania vyhodila svojho otca, ktorý stranu založil a dlho viedol. Takže niektoré radikálne názory AfD nemôže akceptovať. To je aj dôvod, prečo sa europarlamentný klub Identita a demokracia pred voľbami do EP ani nepokúsi o vydanie spoločného vyhlásenia.
Rozpory, samozrejme, existujú aj v tradičných európskych kluboch, ako je Strana európskych socialistov (PES), alebo Európska ľudová strana (EPP). Rozdiely a rozpory medzi príslušníkmi krajnej pravice sú však z viacerých dôvodov hlbšie. Po prvé, sú to strany, ktoré neveria na otvorenosť a vzájomnú výhodnosť (win-win), ale omnoho viac na princíp hry s nulovým súčtom (zero sum), pri ktorom je výhra jedného prehrou iného. Ich vlastné národné záujmy sú veľmi často v rozpore s národnými záujmami ich kolegov z partnerských strán iných krajín.
Ďalším rozdielom je, že tieto strany sú často stranami jedného človeka, ktorý ich riadi autokraticky a nemusí byť ochotný robiť kompromisy s cieľom sa dohodnúť. O to viac, že väčšina týchto strán nikdy nevládla. V opozícii je ľahké zastávať radikálne postoje, ale vo vláde, najmä koaličnej, je nevyhnutnosťou hľadanie dohody a uzatváranie kompromisov.
VÝNIMOČNÝ SMER
Asi ste si všimli, že všetky strany spomínané v tomto texte sú krajne pravicové, alebo aspoň tvrdo pravicové. Slovenskou anomáliou je, že najsilnejšia parlamentná a vládna strana Smer sa aj oficiálne vo svojom názve vydáva za slovenskú sociálnu demokraciu, ale v skutočnosti má takmer všetky systémové znaky európskej krajnej pravice. Soros, imigranti, odpor k presunu kompetencií do Bruselu, blízkosť k Putinovi a jeho režimu, „suverénna“zahraničná politika, averzia voči mimovládkam, občianskej spoločnosti a mainstreamovým médiám, snaha o ovládnutie nezávislých inštitúcií, to všetko sú v Európe atribúty krajnej pravice. Jediné, čo je na politike Smeru-SSD slovenské a ľavicové, je hazardérske rozbíjanie verejných financií a celkovo nezodpovedná a nekompetentná populistická ekonomická politika podľa hesla „po nás potopa“.
Smer-SSD má dnes pozastavené členstvo v Strane európskych socialistov a som naozaj zvedavý, v ktorom klube táto strana skončí po júnových voľbách do Európskeho parlamentu. Lebo iná strana podobná Ficovmu Smeru v Európe ani neexistuje.