Cena kompromisu

Spoločnosť dozrieva iným tempom ako uvedomelí jednotlivci

Každé ráno chodím so psom na prechádzku do vinohradov. Po ceste sa vždy zastavím v kaviarni na lungo a croissant. Čašníčky ma už poznajú. Je to celkom komfortná situácia, keď človek ani nestihne vysloviť, čo si praje, a káva s raňajkami už čaká. Ten rituál opakujem deň za dňom, zakaždým rovnaká choreografia. Ale po prvom kole prezidentských volieb ma čakalo prekvapenie a rutina a komfort raňajšieho „small talku“sa nemilosrdne prerušili.

Vnútri prebiehala diskusia o voľbách, mladá žena verzus staršia pani, obe stále obyvateľky kaviarne rovnako ako ja. „Nejdem voliť! Je to úplne jedno, všetci sú takí istí,“hovorí mladá žena. „Volím seba“žmurká na mňa čašníčka a podá mi croissant. Už chcem povedať „Mogu li platiti karticom?“lebo to jej „volím seba“mi pripomenulo pesničku juhoslovanskej kapely Idoli: „Jedina malena, volím te, sakam te…“

„Všetci sú rovnakí zlodeji!“pokračuje mladá žena. Jej vyhlásenie ma ako facka prenáša z Jadranu

priamo na slovenské sídlisko medzi prvým a druhým kolom volieb. Mňa, cudzinku zbavenú práva hlasovať.

„Ale veď niekedy by sa patrilo…“začína neisto staršia žena, asi si ešte pamätá všetky tie nežné revolúcie. Možno boli príliš nežné, keď teraz mladá zákazníčka s takou istotou predvádza svoju skepsu voči základom demokracie.

„Nič sa nezmení!“vyhlasuje čašníčka a ja stojím so svojím croissantom, maslo mi tečie medzi prstami, stojím a kladiem si otázku: „Zasiahnuť alebo nezasiahnuť do diskusie?“Chodím sem na kávu každý deň, kupujem tu dcére zmrzlinu, pes vždy dostane kornútok navyše… Oplatí sa mi to alebo neoplatí? Je croissant mojou hranicou kompromisu? Však je to len mastný kus žemle. Prežúvam ho, popíjam kávu znechutená zo svojej pasivity a otváram sociálne siete.

Čítala som príspevky svojich známych, lavičiarsko-literárnej bubliny, veľa z nich deklarovalo, že nejdú voliť, lebo žiadny z kandidátov nespĺňal ich podmienky. Ani ja nemám rada predvolebný konformizmus, áno, ani ja by som nevedela zaspievať žiadnemu kandidátovi juhoslovanský hit „Volim te, sakam te“, lebo k žiadnemu necítim lásku, naopak, občas úplne opačné pocity. No máme takú a nie inú situáciu a v ignorovaní volieb a zároveň organizovaní protestov pred ministerstvom kultúry vidím nejaký rozpor.

Chápem, že mnohí z nás chcú žiť vo vyspelejšej demokracii, ale máme to, čo máme. Spoločnosť dozrieva iným tempom ako uvedomelí jednotlivci. Jediné, čo vieme spraviť, je meniť svoje okolie deň za dňom, krok po kroku tým správnym smerom. To sa však robí malými krokmi a cestou kompromisu. Ak by všetci moji zdravo rozmýšľajúci kamaráti nešli voliť, neprišli by ako ja o jeden mastný kus žemle na sídlisku, ale o akúkoľvek šancu na normálnu budúcnosť. Keď už neverím vo svoju schopnosť presvedčiť čašníčku, tak verím v zdravý rozum tých, ktorí môžu krajinu potiahnuť k lepšiemu.