Pellegrini bol tým pokojným hlasom
Toto je populistický protest proti elite a Ivan Korčok bol kandidát elity, vraví Juraj Buzalka
To je naša najväčšia chyba, že síce povieme, že to tak nie je a pravda je inde, ale neponúkneme im to B. Naša predstava je, že tu je pravda a tam sú tí zlí, ktorí nám idú zničiť demokraciu, hovorí sociálny antropológ Juraj Buzalka.
Čo hovoria výsledky volieb o Slovensku?
Že je to demokratická krajina. Že sa ľudia zaujímajú o veci verejné. Hromadne chodia voliť vo voľbách, ktoré doteraz neboli považované za najdôležitejšie. Toto je v princípe pozitívna správa.
Prekvapilo vás niečo?
Ani nie. Prekvapil ma úspech Ivana Korčoka v prvom kole, ktorý bol veľmi presvedčivý a ukazoval nádej. Napriek tomu, že som mu prial víťazstvo, tak racionálne som čakal takýto alebo podobný výsledok.
Prečo vyhral Peter Pellegrini?
Na to som si pripravil citát od bývalého prezidenta Rudolfa Schustera, ktorý to podľa mňa vystihol najlepšie: „Poznám pána Korčoka veľmi dobre. Spolupracovali sme, stretávali sme sa a nemôžem naňho povedať naozaj nič zlé. Slovensko výborne reprezentoval v zahraničí, je to profesionálny diplomat. Ale podľa môjho názoru má pán Pellegrini bližšie k ľuďom a myslím si, že vďaka tomu vyhral.“
Takže mu voľby vyhrala ľudovosť?
Neviem, či ľudovosť, ale v slovenskom prostredí má tento typ líderstva väčšinovú podporu. Nekonfliktný, sympatický, dobre vystupujúci muž v najlepších rokoch, čo si viac môžete želať.
Niekto by možno povedal, že k prezidentskému obrazu mu chýba rodina, čo akcentoval aj Andrej Danko. Ivan Korčok to ponúkal.
Treba nad tým trochu uvažovať, prečo tento aspekt tradičnej rodiny, ktorý vynikajúco reprezentoval Ivan Korčok, neodradil voličov Petra Pellegriniho. Môžeme hádať. Asi najväčším prekvapením je, že o budúcom prezidentovi je známe na internetoch, že sa s ním nespája žiadna dámska spoločnosť, už v podstate v strednom veku. Neodradilo to ani otvorene homofóbnych voličov. Aj to vo voľbách na jeseň v roku 2023 dávali otvorene najavo, vtedy im to vadilo, dnes im to neprekáža. Zaujímavé.
Potvrdil výsledok prezidentských volieb vašu tézu o tom, že Slovensko je stále postsedliacka spoločnosť?
Myslím, že áno. Zdá sa mi, že vyhralo práve to, čo reprezentoval víťazný kandidát – nevyhranenosť, nejasnosť, hru na istotu, stredovosť, zmierlivosť, lebo vystupoval veľmi kultivovane, ako je u neho zvykom. A tú špinavú robotu robili ľudia okolo neho, menej kultivovaní kolegovia. Veľmi presne vystihol väčšinovú chuť voliča.
Keď hovoríte, že je zmierlivý, úplne to nesedí s tým, že jednou z jeho hlavných tém kampane bola vojna, teda to, že nepošle slovenských vojakov na Ukrajinu. Jeho kolegovia opakovali Ivanovi Korčokovi, že je vojnový štváč, to nie je veľmi pokojný typ kampane. Ako téma vojny a aj ten jazyk, ktorý využíval Peter Pellegrini a jeho kolegovia z Hlasu, ovplyvnili voľ by?
Otočil by som to tak, ako som to videl ja. Zdá sa mi, že toto je jediná slabá časť kampane Ivana Korčoka. To, čo urobili marketéri Petra Pellegriniho, je útok, na ktorý nereagoval Ivan Korčok adekvátne. Mal nasledovať veľmi jednoduchý protiútok – čo nás ženie do vojny, sú submisívne postoje, klamanie mierom, vy nás máte chrániť, vyzbrojiť, aby sme sa vedeli ochrániť – mal tam byť útok. Nie, že prezident nemá kompetencie, ale: „Vy chcete, aby sme stiahli nohavice a počkali, kým tá hrôza prejde“. To, čo hovoril Peter Pellegrini, je geopolitický analfabetizmus. Oni nás ženú do vojny. Čítal som výbornú esej Daniela Šmihulu, kde to krásne označil. Ruský pohľad nie je taký, že sme pre nich kamaráti. Pre nich je tam nejaký múr NATO, v ktorom je nejaká slabá tehlička. Argumentoval by som, že to, čo hovoril Peter Pellegrini, spôsobí, že zaútočia na toho najslabšieho, pretože sa tvári, že je baránok a myslí si, že mu to všetko prejde. Tam bola najslabšia časť kampane, inak mal Ivan Korčok perfektnú kampaň.
Je to tým, že Ivan Korčok nedal dostatočný dôraz na to, že na vyslanie vojakov nemá kompetencie, a časť ľudí tomu nerozumie?
Medzi nami, a to neplatí len na Slovensku, ale vo väčšine krajín, ľudia takto neuvažujú, najmä v prvom emočnom prijímaní informácie. Bolo na to treba mať pripravený protinaratív, ktorý Korčokov tím nemal. Toto nebola adekvátna reakcia na útok, že je kandidátom vojny. Naopak, oni mali zaútočiť proti nim, že oni sú tí, ktorí nás ženú do nebezpečia, pretože sa nebudeme vedieť brániť. Sme vlastne bezbranné obete, je to ten najsubmisívnejší slovenský postoj, aký existuje. A ešte si Peter Pellegrini dá za seba obraz ministra vojny. Veď Štefánik nebol zbabelec, chodil s legionármi, držali Transsibírsku magistrálu, bez tých legionárov by sme nemali republiku a tu nám Peter Pellegrini hovorí, že by sme mali mať mier.
Prečo to tak zabralo?
Lebo nebol protinaratív, nebola emočne ladená reakcia. Povedali sme, že prezident nemá na to kompetencie. To funguje v Bratislave, u ľudí, ktorí rozumejú politickému zriadeniu, systému, kompetenciám. Bežný volič ide na prvú a zľakne sa. NATO je vlastne agresor, hoci je to obranná aliancia – takto ľudia rozmýšľajú. Tá propaganda tu je, ale je to zároveň aj autentický strach z toho, že vás niekto obviní z takejto nehoráznosti.
Na emociálny strach sa nedá reagovať racionálnymi argumentmi?
Dá sa, veď ja racionálne argumentujem. Čo pôjde budúci prezident Pellegrini do Bachmutu prosiť vojakov, aby prestali strieľať? Alebo čo bude robiť? Ako si predstavuje ten mier? Ako vôbec slovenský prezident môže zabezpečiť mier? Veď to je absurdné. To je jedna nebotyčná geopolitická hlúposť. Čo je na tom neracionálne, že to povieme? My sme to neurobili, tvrdili sme, že veď ja nemám kompetencie. Ľudia si teda nemohli vybrať.
Peter Pellegrini v druhom kole mobilizoval v okresoch, ktoré sú na východe a juhu Slovenska, ktoré majú zlú ekonomickú situáciu. Ide o regióny, kde nie sú dostavané cesty, je tam sťažený prístup k zdravotnej starostlivosti. Pellegrini je súčasťou koalície a vlády s menšími prestávkami od roku 2006. Ľudia si nespájajú svoju každodennú životnú situáciu, ktorú kritizujú, s predsedom Hlasu?
Toto je komplikovanejšia záležitosť, ani neviem, kde začať. Ešte by som možno pripomenul, že Peter Pellegrini mal hanlivé internetové označenie podržtaška, sám sa tak definoval, že nie je žiadna podržtaška, ale v tom jeho tábore podporovateľov podobné adjektívum získal Ivan Korčok. My vieme, že neprávom, málokto sa spomedzi diplomatov tak zaslúžil o štát, ako Ivan Korčok. Je
to naozaj naša elita, tam nie je čo riešiť. Diplomat je v podstate podržtaška z definície, je to profík, ktorý slúži. Plus z pohľadu bežného slovenského alebo európskeho života je to niekto, kto je síce podržtaška, ale je na vysokej úrovni, je to elita, je to niekto, kto nevie o bežnom živote ľudí. Podľa mňa toto zohralo úlohu a Peter Pellegrini autentickejšie reprezentoval ľudí, respektíve oni to tak čítali.
Ako to myslíte?
Týmto voličom neprekáža nevyriešený majetok, nejasný pôvod majetku kandidátov, nevadia im milenky, luxusné autá nevieme odkiaľ, nevadí im, ako bola financovaná kampaň, to nie je pre nich podstatné. Majú pocit, že k nim prehovára autentickejšie a možno rieši ich problémy. Potom tam boli tí, ktorí volili proti, nechceli Čaputovú v nohaviciach v Prezidentskom paláci, to bola pudová voľba, boli to možno aj voliči Štefana Harabina, ktorí volili na „just“. To je fenomén a nielen slovenský. Vždy mi napadne vtip, že príde do krčmy pán s papagájom, sadnú si za barový pult a objednajú si drink. Majiteľ papagája hovorí: „Idem teraz cikať. Opováž sa mi vypiť ten nápoj, lebo ti všetko perie vytrhám.“Ide na záchod a keď sa vracia, vidí papagája, ktorý vykrikuje: „Načo mi je perie, načo mi je perie!“To je presne to, čo tí ľudia urobia. To je performatívna časť politiky, nevedia, prečo to robia, ale urobia to na just. Tých faktorov však môžeme vymenovať veľa.
Keď sa pozrieme na kampaň, Peter Pellegrini využil súkromné lietadlo, bežný volič sa s tým asi nevie stotožniť.
Ktorý? Bežný volič v Bratislave. Peter Pellegrini sa predsa správa ako prezident. Jazdí lietadlom, má limuzínu, veď on je pán. Má ísť na bicykli – ako nejaký obyčajný dánsky premiér? Alebo nebodaj električkou? Veď to je niekto, to je status, to je vec, ktorá patrí k tomuto feudálnemu modelu.
Preto mu to vedeli odpustiť?
Im to prišlo úplne v pohode, automaticky. To riešime len my meštiaci, stredná vrstva, ľudia, ktorí sa živia prácou svojich hláv a možno nie svojich rúk. Bežní ľudia vnímajú politiku ako panský šport. To sú už páni, majú autá, ochranku, predsa môžu lietať lietadlom.
Prečo potom u Ivana Korčoka prekážalo, že bol diplomatická elita? Veď robil tiež politiku, tak by mu to mali akceptovať.
Ale veď on nešiel lietadlom. On robil toho ľudového, neverili mu, že je ľudový. Predvolebná kampaň Zuzany Čaputovej, tá bola veľmi autentická. Bola reprezentantka z malého mesta s roľníckymi koreňmi, ktorá bojuje proti veľkému biznisu, ktorý tam chce vybudovať skládku. Celý ten príbeh bol úžasný, bola autentická, vedela s tými chlapmi narábať testosterónovými emóciami, ktoré väčšinou ľudia chytajú na prvú. Tu ten emočný apel nebol, hoci si to trochu protirečí s tým, že Ivan Korčok získal úžasné množstvo hlasov, a myslím, že to je obrovský úspech. Okrem toho, že máme budúceho prezidenta, o ktorom sa všade na internete hovorí, že je priateľ dúhovej komunity.
On sa k tomu verejne nevyjadruje.
Ja som nepovedal nič iné, iba to, čo som videl na internetoch. Viacerých jeho voličov som sa pýtal, či by im to prekážalo, keby to bola pravda. Dostal som veľmi jasnú odpoveď: „Vieš, aspoň nám tým nebude otravovať život. Nám to vlastne nevadí, pokiaľ o tom nehovorí.“Toto je Slovensko, takto to vyzerá a s týmto treba niečo robiť. Ja to beriem pozitívne a hovorím, že je to vlastne výborná správa, lebo pod hladinou to tu bude bublať. Ak je to fakt, ako to internety tvrdia a ako to naznačil Andrej Danko, tak je to vlastne skvelé, pretože sme v istom zmysle tolerantná krajina, homofóbia nie je primárny zdroj nepriateľstva, dokáže to prikryť všeličo iné, napríklad geopolitická dezorientácia alebo nejaká takáto intuitívna a veľmi univerzálna hrôza z vojny, mier, strach. To je vlastne dobre.
Ivan Korčok vyhral v Bratislave, ale aj v ostatných krajských mestách, Peter Pellegrini víťazil v menších mestách a na vidieku. Ukazuje to, že vidiek sa cíti byť nevidený a nepočutý a teraz chcel ukázať, že vie ovplyvniť voľby?
Neviem, či by som to na Slovensku spojil s vidiekom, lebo veľa z nás vidiečanov žije v mestách dlhé roky a nikdy sme sa neprestali identifikovať s vidiekom a chodiť na vidiek. Mnoho ľudí, ktorí dnes žijú v mestách, mladá generácia, má rodičov, ktorí sú vidiečania. Ostrý konflikt medzi vidiekom a mestom nie celkom funguje hlavne preto, že hranica medzi vidiekom a mestom na Slovensku nie je taká jasná, ako napríklad v Maďarsku, kde máte veľkú kozmopolitnú Budapešť a zvyšok krajiny, kde to aj je veľmi ostro politicky vidieť. Ale tá Budapešť je väčšia ako Bratislava, ktorá stále vykazuje znaky komornejšieho mesta, príjemného na život. Stále s rurálnym zázemím, v nedeľu tu nikoho nestretnete, má to aj malomestské parametre. Neviem, či by som tento vidiecky parameter dával do popredia, ale súhlasím s tým, že voľba v druhom pláne pre Pellegriniho bola to, že je to ľudový kandidát, alebo ho voliči ako ľudovejšieho kandidáta vnímajú.
Tak čím to bolo?
Je to trošku širším socioekonomickým vyjadrením relatívnej frustrácie istého typu voličov voči nejakému druhu globalizácie. Typu spoločnosti, ktorý bol donedávna u nás dominantný, povedzme kozmopolitný, mestský, finančne individualistický svet. Na brehu mora, s kaviarňami, multikulturalizmom a tak ďalej. Toto tiež zavážilo. Ani nie to, že Peter Pellegrini jazdil na traktore a nosil kroj, to aj Zuzana Čaputová veľmi pekne ukázala v Čičmanoch, to nie je to, čo primárne rozhodne. Nie je na škodu to urobiť, ale skôr tým, že bol pokojným kandidátom medzi vlkmi. Aj keď vlk je slobodomyseľné inteligentné zviera, a Milan M. Šimečka tak označil niektorých testosterónových kráľov, ktorí sa chcú zapáčiť svojmu vodcovi. Ja mám lepšie dedinské prirovnanie, keď sme už pri zvieracích symboloch – bujak. Živelní, ale bez vlčej inteligencie a lesa sa skôr boja, radšej sú vo svojej svorke a tam sa bujačia. Tuším Michal Vašečka označil Petra Pellegriniho za princa Krasoňa – nádherne vystupuje, dôstojným spôsobom, veľmi zmierlivo, nedáva veľa obsahu, netreba veľa premýšľať, a to je dobre pre ľudí, to tak hladí dušu.
Pozitívne prijatie výsledkov volieb bolo vidno na dezinformačnej scéne. Môj kolega popísal v texte reakcie viacerých ľudí z dezinformačnej scény, ktorí vyjadrovali veľkú radosť z výsledku volieb, ani nie preto, že by vyhral Peter Pellegrini, ale preto, že akoby porazili liberálov, slniečkarov, kaviareň. Čo to hovorí o našom spolunažívaní a o vzťahoch v spoločnosti?
Čiastočne to súvisí s reprezentáciou lepšej časti sveta v súčasnom modeli, ku ktorej títo ľudia majú apriorne kritický vzťah. Zároveň je to súčasť širšieho socioekonomického kontextu, v ktorom sa pohybujeme. Globálny individualistický mestský svet verzus svet vydávajúci sa za tradíciu. Ide tu aj o pseudokonzervatívne hodnoty, nie sú to skutoční konzervatívci, je to veľmi moderný fenomén. To, že je niekto slniečkar a liberál, je v slovenskom kontexte absolútny výmysel.
Prečo?
Je to terč, ktorý niekto vytvoril a teraz sa dobre chytá. Boli to Rómovia, LGBTI, Maďari, stále to niečo bude. To je iba zástupný problém za to „just“. Tá voľba na just, na just proti, aby teraz slniečkari, progresívci videli. Prosím vás, kto je liberál na Slovensku? Veď aj Progresívne Slovensko je žalostne malomestská strana. Je to stredová strana, úplne všetkým, čím si viete predstaviť. V Európe by v mnohých krajinách ešte boli aj za konzervatívcov. Je to umelo vytvárané a oni sa v tom vidia. Ja tam skôr vidím typický populistický protest proti elite. Vnímajú, že toto je elita a Ivan Korčok bol kandidát elity. Mobilizovali sa na kandidátovi, v tomto sú populisti geniálni. Náš štvornásobný premiér Fico je najúžasnejší v tom, že napriek tomu, že je toľko pri moci, a je teda najautentickejším reprezentantom politickej elity a moci, tak dokáže vždy fungovať ako antisystém. To je umenie populistickej politiky, robí to Viktor Orbán a robí to veľmi dobre aj Robert Fico. Ľudia majú pocit, že je na ich strane, hoci im vládne a vykorisťuje ich.
Ako to, že si ľudia Pellegriniho s tým nespoja? Je súčasťou vládnej koalície roky a je zodpovedný za stav krajiny…
Je to ako s emóciou na strane kandidáta vojny, že im nikto neponúkol podobne uveriteľnú alternatívu, s ktorou by sa dokázali identifikovať. Môžeme rozoberať socioekonomické parametre, ale primárne je to o emócii. Nikto im nebol bližší, necítili ho bližšie, napriek tomu, že sa Ivan Korčok blížil. Išlo to, možno keby kampaň bola ešte dva týždne, možno by to dopadlo inak. Možno tiež zohralo úlohu to, že Peter Pellegrini pôsobil jemným až dámskym dojmom medzi tými hromotĺkmi, ktorí nadávajú. On bol tým pokojom, tým pokojným hlasom. V tomto symbolickom ľudovom obraze je on tou Čaputovou. Korčok bol racionálny, štátnický, taký, ako si my v Bratislave predstavujeme prezidenta, ale toto hralo možno väčšiu úlohu.
Voľba „na just“vysvetľuje aj vysokú volebnú účasť v druhom kole? Ľudia, ktorí boli predtým nesystémoví voliči, boli teraz antisystémoví a išli voliť proti „kaviarni“?
Áno. Aj vo voľbách v roku 2023 to vyšlo, že toto je hlavný cieľ útoku. Potrebujú vlastne niekoho, nejakú skupinu, reprezentáciu, do ktorej si projektujú nepriateľstvo a frustrácie. Nemôžeme sa tu iba hrať na pravdu, je jasné, že to tak nie je. To je naša najväčšia chyba, že my síce povieme, že to tak nie je a pravda je inde, ale neponúkneme im to B. Potrebujeme do toho dať aj pozitívnu emóciu. Vyvracať klamstvá nestačí. Nazval by som to antipropaganda, ale nie v negatívnom zmysle, ale ako obrana liberálnej demokracie. Demokratická ideológia je tiež ideológia. Naša predstava je, že tu je pravda a tam sú tí zlí, ktorí nám idú zničiť demokraciu. Musíme za to bojovať, musíme to premyslieť a mať víziu. To je, mimochodom, najdôležitejšia správa, že stále ešte tu nie je relevantná vízia k tomuto bolestínskemu, submisívnemu Slovensku, ktoré reprezentuje Smerohlas. Už dlhé roky nemajú žiadny program, žiadny rozvoj, nerobia nič systematické, len pracujú s touto jednou časťou frustrácie Slovenska. Prečo? Lebo im to dovolíme. Potrebujeme na demokratickej strane sformulovať víziu a od čias členstva v EÚ nič také nebolo.
Bežní ľudia vnímajú politiku ako panský šport. To sú už páni, majú autá, ochranku, predsa môžu lietať lietadlom.