Príroda vás zabije skôr než nepriateľ
Ako sa USA v Arktíde pripravujú na možný konflikt veľmocí
Pre nezainteresovaných mohol ten plán vyzerať ako šialenstvo. Šesť členov špeciálnej jednotky Navy SEALs sa chystalo zoskočiť z výšky asi 2,4 kilometra do zátoky Marmot Bay, kde bola teplota len tesne nad bodom mrazu.
Ako prvý šiel nafukovací čln, ktorý sa s rachotom zosunul po rampe lietadla MC-130. Tieto robustné a nevýrazné lietadlá boli skonštruované špeciálne na to, aby umožňovali operácie za zníženej viditeľnosti, ktoré sú charakteristické pre tajné jednotky americkej armády.
Keď sa jeden z členov SEALs prebudil zo spánku, lietadlo sa pohlo. Bol čas na odlet.
Vojaci sa jeden po druhom priblížili k východu, otočili sa chrbtom k modrozelenému výhľadu pod sebou a vyskočili von, rútiac sa do ľadovej vody.
Americké jednotky pre špeciálne operácie sú uprostred veľkej premeny. Mocné armády Ruska a Číny súperia so Spojenými štátmi o dominanciu v Arktíde, bohatej na prírodné zdroje.
Pentagón sa preto výraznejšie zameral na to, ako by v tomto zradnom prostredí vyzerala vojna a ako by tu najvyspelejšie americké jednotky mohli čeliť priamej hrozbe pre USA alebo spojencov v rámci NATO, ktorí obývajú najchladnejšie oblasti Európy.
Jednotky zamerané na špeciálne operácie sa líšia od konvenčných vojenských síl a majú za úlohu realizovať tajné, citlivé a nebezpečné úlohy, akými sú misie s cieľom zabiť či zajať konkrétnych nepriateľov, oslobodiť rukojemníkov či uskutočniť sabotáž.
Washington Post dostal počas tejto zimy zriedkavú možnosť sledovať, ako tímy SEALs, 160. letecký pluk pre špeciálne operácie a ďalší elitný personál zvládajú čeliť nástrahám aljašskej divočiny, a to napríklad na ostrove Kodiak či v drsných oblastiach v okolí mesta Fairbanks.
PREVAHA RUSKA A ČÍNY
Okamžite nám bolo jasné, že akýkoľvek konflikt v arktickej oblasti by bol pre vyslaných vojakov nočnou morou.
Kapitán Bill Gallagher, ktorý velil jednotke SEAL zapojenej do cvičenia, opísal Arktídu ako možno najdrsnejšie a najextrémnejšie miesto pre operácie akejkoľvek armády. Dodal, že aj tie najbežnejšie rutinné činnosti tu môžu predstavovať existenčnú hrozbu.
Jednotky, ktoré zoskočili do zátoky Marmot Bay, mali pod uniformami suché obleky, ktoré ich ochránili pred dôsledkami ponorenia sa do vody s teplotou necelých troch stupňov Celzia. Bez takéhoto výstroja by sa človek ocitol na pokraji smrti.
„Prostredie vás tu môže zabiť rýchlejšie než nepriateľ,“povedal Gallagher.
Arktída sa otepľuje štyrikrát rýchlejšie než zvyšok sveta a otvára sa obchodným a vojenským aktivitám ako nikdy predtým. Tento vývoj núti Pentagón držať krok, čo podľa odborníkov vytvára potenciál pre súperenie a konflikty medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom.
Pre Spojené štáty by strety s oboma armádami boli veľkou výzvou.
Rusko na Ukrajine utrpelo veľké straty, no v poslednom období sa prebúdza a získalo užitočné bojové skúsenosti proti skúsenému nepriateľovi, tvrdí Mark Cancian, hlavný poradca Centra pre strategické a medzinárodné štúdie. Rusko podľa neho zvyšuje svoju silu aj v oblastiach ako informačná vojna.
Spojené štáty majú obmedzenejšie bojové skúsenosti z Blízkeho východu. To, čo sa Moskva naučila v rozsiahlej vojne proti Ukrajine, môžu Američania iba skúmať a trénovať.
Čína medzičasom predstihla Spojené štáty v technológiách, akými sú hypersonické strely, priznáva Pentagón. A veľké obavy vyvoláva podľa Canciana aj samotná veľkosť čínskej armády. „Čína má veľkú početnú prevahu. Jej flotila je obrovská a stále rastie,“povedal.
Tieto výzvy prinútili americké ministerstvo obrany, aby sa pozrelo dovnútra na svoje vlastné nedostatky, pričom niektoré odhalila práve Arktída.
Napríklad sa ukázalo, že mnohé satelity, ktoré monitorujú aktivity severne od polárneho kruhu, majú „slepé škvrny“, čo obmedzuje americké schopnosti sledovať prichádzajúce hrozby, vraví Iris Fergusonová, námestníčka ministerstva obrany pre arktickú politiku – úradu, ktorý vznikol len pred dvoma rokmi.
Pobrežná erózia a topenie permafrostu – trvalo zamrznutej pôdy – , ktoré patria k najviditeľnejším prejavom klimatickej zmeny, poškodili americkú sieť radarov a letísk v arktickej oblasti.
NAJVÄČŠIE CVIČENIE OD STUDENEJ VOJNY
Rusko v posledných rokoch v Arktíde obnovilo vojenské zariadenia zo sovietskej éry a počtom základní prevyšuje kolektívnu prítomnosť NATO.
Vzhľadom na ruskú anexiu Krymu pred desiatimi rokmi a súčasnú snahu podrobiť si celú Ukrajinu vyvolávajú kroky Moskvy na severe otázky o jej možných väčších ambíciách, tvrdí Fergusonová.
„Občas nás znepokojuje potenciálny útočný charakter niektorých ich investícií,“dodáva. „A ich invázia na Ukrajinu bola skutočne budíčkom pre medzinárodné spoločenstvo ako celok, ale obzvlášť pre našich arktických partnerov.“
V marci preleteli dva ruské bombardéry cez úzky strategický významný bod medzi Grónskom, Islandom a Spojeným kráľovstvom. Po prvý raz od začiatku vojny sa ukázalo, že predpoklady Pentagónu o oslabenej ruskej prítomnosti v iných častiach sveta než na Ukrajine nemusia byť pravdivé.
V Arktíde sa nachádza podstatná časť ruských ropných a plynárenských záujmov, ktoré robia z krajiny energetickú veľmoc. Túto oblasť lemujú ruské jadrové ponorky nachádzajúce sa v Bielom mori.
Čína taktiež vyhlásila, že status „blízkoarktického národa“jej dáva slovo pri riadení regiónu, keďže ázijské štáty majú tiež podiel na preprave komodít cez severnú morskú cestu.
Prehlbujúce sa vzťahy Ruska a Číny sa prejavili aj v arktickej oblasti. Minulé leto napríklad vyslali spoločnú námornú hliadku k Aleutským ostrovom na Aljaške, čím prekvapili niektorých pozorovateľov.
Aj Západ zvýšil svoju aktivitu v Arktíde. Zhruba 400 kománd USA a NATO vyslaných na cvičenia na Aljašku predstavovalo najväčší kontingent jednotiek určených na špeciálne operácie, aký kedy v aljašskej Arktíde trénoval.
V rovnakom čase trénovali iné americké jednotky v nórskej arktickej oblasti v rámci najväčšieho vojenského cvičenia NATO od studenej vojny.
Americkí vojenskí plánovači sa medzičasom zaoberajú aj otázkou, aké dôsledky by mal obávaný čínsky útok na Taiwan – kľúčového partnera USA v Tichomorí, ktorého sa prezident Biden zaviazal brániť. Rastú obavy, že napätie by sa „prelialo“aj do iných oblastí.
Plukovník Matthew Tucker, ktorý dohliada na jednotky pre špeciálne operácie s pôsobnosťou v Severnej Amerike, hovorí, že v takom prípade by mohlo dôjsť k aktivácii plánov na obranu vlasti vrátane tých na Aljaške.
„Pravdepodobnosť, že [čínsko-taiwanská vojna] by zostala izolovaná v Juhočínskom mori, nie je niečo, na čo by sme si zrejme stavili,“povedal.
KĽÚČOVÝM FAKTOROM JE ČAS
Vo výcvikovom priestore neďaleko Fairbanks je teplota vzduchu asi mínus šesť stupňov Celzia. Pre vojakov, ktorí už trénovali aj pri teplote -40 stupňov, je to však takmer úľava.
Pri takýchto extrémoch funguje všetko na hranici svojich možností. Batérie sa rýchlo vybíjajú. Vlhkosť, ktorá sa hromadí vo vnútri pušiek, môže zablokovať spúšť, čím sa zbrane stanú zbytočnými. Akýkoľvek plast sa ľahko rozbije.
A všetko zamŕza. Platí to aj pre vrecká s krvou či infúzie, čo znamená, že vojenskí zdravotníci ich musia chrániť svojím vlastným telesným teplom.
Pri akomkoľvek zranení môže v tomto prostredí do niekoľkých minút dôjsť k podchladeniu. Ak dôjde k strate krvi, je to ešte horšie. Medik totiž musí počítať s tým, že ak poskytne zranenému vojakovi transfúziu, jeho telesná teplota sa ešte zníži.
Hrozby číhajú všade, dokonca aj priamo pod nohami. Niektorí vojaci trénovali pohyb na ľadovcoch, kde môže jeden nesprávny krok znamenať pád do hlbokej ľadovej trhliny.
„Zvykli sme si na to, že sme podporovanou jednotkou. Teraz sa vzhľadom na strategické výzvy sústredíme na to, ako môžeme my sami poskytnúť podporu.“
Bill Gallagher veliteľ jednotky SEAL zapojenej do cvičenia
„Už len to, že ste v horách, robí všetko ťažším, pretože hory sa vás vždy snažia zabiť,“hovorí jeden z veliteľov, ktorí sa s nami rovnako ako ďalší ľudia rozprával pod podmienkou zachovania anonymity podľa pravidiel armády.
V Afganistane a Iraku, kde si Pentagón udržiaval sieť základní a do značnej miery sa mohol spoľahnúť na bezpečný pohyb evakuačných helikoptér, mali zranení veľkú šancu prežiť, ak dostali lekársku pomoc do 60 minút. Vojaci to nazývali „zlatá hodinka“.
Rozloha Arktídy a pokročilé schopnosti ruskej a čínskej armády pri zameriavaní cieľov však vyvolávajú pochybnosti, či by to isté platilo aj tu. „Vtedy ste mali zlatú hodinku,“hovorí lekársky seržant špeciálnych síl. „Teraz by sme potrebovali zlatý deň,“dodáva.
Veliteľ roty 10. pluku špeciálnych síl vysvetľuje, že čas je kľúčovým faktorom pri akejkoľvek misii, no v týchto podmienkach je ešte dôležitejší.
„K zraneným sa musíte dostať rýchlejšie, musíte ich rýchlejšie ošetriť a rýchlejšie dostať do vyhrievaných stanov,“hovorí. „Všetko musí byť urýchlené.“
ARKTÍDU SME IGNOROVALI, VRAVÍ VELITEĽ
So zámerom osvojiť si potrebnú rýchlosť strávili vojaci jedno popoludnie trénovaním, ako nasmerovať snežné skútre do vrtuľníka idúceho na voľnobeh. Išlo o simuláciu rýchleho naloženia zraneného a odchodu. Je to kľúčová zručnosť a vojaci rýchlo zistili, aké to dokáže byť náročné.
Vrtuľník – variant armádneho dvojrotorového Boeingu Chinook pre špeciálne operácie – bol vylepšený o vyklápaciu plošinu, ktorá mala zachytiť pásy snežného skútra a uľahčiť jeho nástup na palubu. Predné lyže skútra sa však skrútili, zachytili sa o oceľové hrany vrtuľníka a celá akcia sa výrazne spomalila.
Keď jeden z vojakov potreboval pomoc od člena posádky vrtuľníka, ďalší ironicky poznamenal: „Nie je to práve najjednoduchší spôsob, však?“
V jednej chvíli sa pásy skútra prepadli cez sneh a všade naokolo strieľali kamene, čo rozosmialo vojakov, ktorí čakali, kým na nich s cvičením príde rad.
Časom sa celý proces stal plynulejším. Na amerických vojakov dohliadali členovia dánskeho komanda, ktoré patrí v rámci jednotiek NATO medzi najskúsenejšie, čo sa týka prežitia v tundre. Keď sa zotmelo, dánski vojaci si pripravili okuliare na nočné videnie. Jeden z nich nastúpil so snežným skútrom na palubu Chinooku a za ním nasledoval ďalší.
Vrtuľník sa vzniesol do vzduchu a naposledy obletel výcvikový priestor.
Veliteľ roty nám v ten deň vysvetlil, že 10. pluk špeciálnych síl, ktorý sídli v Colorade a špecializuje sa na akcie v Európe, je v armáde ústrednou silou určenou na tajné operácie v chladnom počasí. Sledovať, ako sa jeho vojaci učia od Dánov, bolo pre neho veľmi povzbudivé.
Počas uplynulých dvoch desaťročí sa však veľká časť činnosti americkej armády sústredila inde.
„Sústredili sme sa na Centcom,“povedal veliteľ s odkazom na zložku armády, ktorá dohliada na operácie na Blízkom východe. „Tiež sme sa zameriavali na Európu. Arktídu sme však do značnej miery ignorovali.“
BLIŽŠIE K VEĽMOCENSKÝM KONFLIKTOM
V rokoch po 11. septembri 2001 premenil Pentagón svoje sily pre špeciálne operácie na aktívne jednotky, ktoré mohli vykonávať americké protiteroristické ciele do značnej miery bez politických rizík, ktoré bežne sprevádzajú veľké vojenské akcie.
Tento prístup výrazne personálne posilnil tieto jednotky – v roku 2001 mali 38-tisíc vojakov, no v roku 2020 ich už bolo 73-tisíc. Veliteľstvo pre špeciálne operácie sa tým prakticky oddelilo od konvenčnej armády.
Keďže predstavitelia národnej bezpečnosti majú čoraz väčšie obavy z možného konfliktu s Ruskom alebo Čínou, jednotky pre špeciálne operácie musia teraz pôsobiť ako súčasť väčšej sily a nie vykonávať úlohy na vlastnú päsť s krytím od iných zložiek armády.
„Zvykli sme si na to, že sme podporovanou jednotkou,“hovorí Gallagher, veliteľ jednotky SEAL zapojenej do cvičenia. „Teraz sa vzhľadom na strategické výzvy sústredíme na to, ako môžeme my sami poskytnúť podporu.“
Niektorí pozorovatelia sú však skeptickí, či zmena filozofie špeciálnych jednotiek môže niečo priniesť a či sa skutočne deje. Richard Hooker, bývalý predstaviteľ národnej bezpečnosti vo viacerých vládach a teraz člen Atlantickej rady, hovorí, že takéto zmeny by si vyžadovali nové výdavky v rozpočte a organizačný redizajn, no „v skutočnosti sme toho zatiaľ veľa nevideli“.
Cancian z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie to vidí nasledovne: „V minulosti mali jednotky pre špeciálne operácie povesť akýchsi primadon. Takže to, že o sebe dávajú viac vedieť, svedčí o ich snahe posunúť sa viac k veľmocenským konfliktom.“
Mimo Fairbanks bol tento potenciál viditeľný, keď členovia námornej pechoty absolvovali simulovanú misiu v pohorí Hayes, počas ktorej pracovali s raketometmi HIMARS. O niekoľko kilometrov ďalej zatiaľ dva vrtuľníky Chinook pristáli na zemi a vystúpil z nich tím špeciálnych jednotiek a dánski vojaci NATO. V rukách držali pušky a lyže.
Vojenskí plánovači informovali špeciálne jednotky, aby sa usadili v úpätí kopcov. Požiadali ich, aby im diskrétne oznámili svoje súradnice a prepojili ich s námornou pechotou, ktorá sa chystala odpáliť niekoľko rakiet a následne okamžite opustiť miesto.
Mariňáci odpálili dokopy 16 rakiet. Každá z nich sa rozletela po výcvikovej oblasti a potom spadla a vyhodila do vzduchu sneh.
Rakety neniesli žiadne výbušné nálože, takže ako povedal jeden z mariňákov, boli to v podstate stĺpy poháňané raketovým palivom. Dodal, že štandardné rakety, ktoré chceli použiť, neboli k dispozícii kvôli dopytu na Ukrajine.
Veliteľ roty špeciálnych jednotiek bol zvedavý, ako jeho muži zvládnu cvičenie. Jeho tím nielenže odolával prírodným živlom, ale plnil aj dôležitú podpornú úlohu.„Tam boli vždy naše korene,“povedal. „A my sa k nim snažíme vrátiť.“
„Pravdepodobnosť, že [čínsko-taiwanská vojna] by zostala izolovaná v Juhočínskom mori, nie je niečo, na čo by sme si zrejme stavili.
plukovník Matthew Tucker