Osamelosť Václava Havla
Václav Havel vždy priťahoval kameru a on, hoci v skutočnosti plachý, chápal filmovanie samého seba ako prejav absurdity, ktorá ho sprevádzala celým životom.
Videl som niekoľko filmov o ňom a všetky sú dobré vrátane toho posledného s názvom Tady Havel, slyšíte mě? Iste aj vďaka režisérom, ale hlavnou príčinou je samotný Havel. Jeho osud je totiž taký výnimočný ako on sám.
Predošlé filmy boli o Havlovi ako o spoločenskom či politickom fenoméne – Havel ako disident, Havel ako prezident. Tento posledný je iný. Je to film o človeku, ktorý odchádza zo života v ústrety smrti, chce sa na ňu pripraviť, ale bráni mu v tom jeho zmysel pre povinnosť. Ľudia si vyžadujú jeho prítomnosť a on neodmieta. Byť prezidentom je dočasná úloha, ale byť bývalým prezidentom, „to je na doživotie“, hovorí len napoly žartom.
Jedinou vzburou voči osudu je nakrúcanie filmu Odcházení. A zo záberov z nakrúcania sa stáva metafora: Havel režíruje vlastný film o politikovi, ktorý nedokáže s noblesou odísť z funkcie, ale on sám je na odchode zo života. Po dokončení filmu je z neho strhaný starý muž, ktorý po premiére spadne od slabosti na pódiu.
Scéna, ako Havel sám doma sleduje v televízii rozpačité reakcie filmových kritikov a filozof Martin C. Putna (ktorý mal Havla veľmi rád, ale nič mu neodpustil) hovorí, že celý film bol „zaujímavý nápad starého pána, ktorý si chcel dopriať radosť“, je krutá. Havel sa nikdy verejne nesťažoval, ale v pražských kuloároch sa debatovalo o tom, ako ho kritika jeho filmu zdrvila.
Režisér (a kameraman v jed
Je to film o človeku, ktorý odchádza zo života v ústrety smrti, chce sa na ňu pripraviť, ale bráni mu v tom jeho zmysel pre povinnosť.
nej osobe) Petr Jančárek pristupoval k Havlovi citlivo, ale zároveň si uvedomoval, že tému nesmie potlačiť. Tou témou je osamelosť človeka, ktorého milujú davy, ale ich láska ho od nich paradoxne vzďaľuje. Oni sa hrejú v jeho prítomnosti, ale on sa nemá ako zohriať.
„Mám málo času čerpať zo svojho okolia, od priateľov,“hovorí Havel. „Som stále medzi ľuďmi. Majú očakávania, že im ponúknem recept na záchranu civilizácie.“A tak chodí, kam ho pozvú, napríklad do Európskeho parlamentu. Má tam prejav, v ktorom hovorí o „vzťahovaní sa k večnosti a nekonečnu“. Stačí krátky záber na publikum, aby bolo jasné, že sa prihovára hluchým.
Preto si tak dobre rozumie s dalajlámom, ktorý je v podobnej situácii. Jediná scéna intímnej blízkosti a hlbokého porozumenia v celom filme je tá, keď sa títo dvaja muži dotýkajú čelami a lúčia sa.
ZVLÁŠTNY MOZOG
Havel mal vždy veľa priateľov, ale niektorí z tých najbližších, napríklad Zdeněk Urbánek, zomreli. Iní sa mu vzdialili, keď sa stal prezidentom, lebo na nich nemal čas a oni boli príliš hrdí, aby sa mu vnucovali.
Po celý film, v ktorom Havla sledujeme v najrôznejších scénach, je iba jedna, keď sa zdá, že je autenticky šťastný. Je to na koncerte bývalého undergroundu v Trutnove. Tam je naozaj medzi svojimi, s ľuďmi, ku ktorým ho viaže spoločná skúsenosť z disentu.
Aj keby bol ten film iba obyčajným dokumentom, ktorý divákovi prinesie unikátne – doteraz nepublikované – zábery, bol by dobrý. Scéna z americkej nemocnice, kde mu lekár ukazuje snímky mozgu (Havla zjavne postihla malá mozgová príhoda) a krúti neveriacky hlavou, že také niečo ešte nikdy nevidel, je pôvabná sama osebe.
Havel v nej rozpráva o svojej čudnej skúsenosti, ako hovoril a „nerozumel som tomu, čo hovorím, aj ruka bola cudzia, hoci som ju ovládal, bolo to veselé“. Divák mu musí uveriť, že sa nebojí smrti, keď hovorí, že sa v ňom „posilnila potreba byť pripravený na odchod“a mať pred ním „čistý stôl“.
V závere filmu je scéna z oslavy jeho 75. narodenín. Je tam plno ľudí a vyzerá to na dobrý žúr. Bol som tam a pamätám sa, že ľudia sa naozaj výborne bavili, ale Václav Havel, keď odslúžil povinné prijímanie gratulácií, unavene sedel na svojej stoličke sám. Táto scéna vo filme nie je, bola by možno príliš krutá či až príliš prvoplánová.
Je to problém ostychu. O čom sa máte rozprávať s človekom, ktorý je žijúcou legendou? Čím by ste ho zaujali? Ľudia sa mu preto radšej s úctou vyhnú. A on sám, súc plachý a ostýchavý, neurobí prvý krok. Takto vyzerá osamelosť, ktorá sa vinie celým filmom, ale je režisérom ukazovaná s mimoriadnym citom, ktorý dáva filmu mystický rozmer.
Taká je aj scéna, keď sa Havel balí vo svojej kancelárii a odchádza na Hrádeček. Všetci dnes vieme, že odchádza zomrieť, len sa nikdy nedozvieme, či to vie v tej chvíli aj on. Možno dúfa, že ešte nie. „Zdá sa, že posledný zdroj nádeje je niekde za horizontom pozemského, že má transcendentálne ukotvenie, bez ohľadu na to, či to uznávame alebo popierame,“hovorí.
Každý film sa dá pokaziť, dokonca aj ten, v ktorom je hlavnou postavou Václav Havel. Režisér Petr Jančárek ho však zvládol bravúrne. Treba ho vidieť.