Európska ekonomika medzi dvoma mlynskými kameňmi
Kým východný mlynský kameň je už realitou, západný v podobe zvolenia Donalda Trumpa za amerického prezidenta je na obzore
Najskôr udrela pandémia, ktorá zasiahla celú svetovú ekonomiku. Potom prišla ruská vojenská agresia voči Ukrajine, ktorá mala aj negatívne globálne ekonomické dôsledky, ale následná energetická kríza zasiahla najviac práve európsku ekonomiku. Dôsledky pandémie a energetickej krízy ešte stále v Európe úplne neodzneli, jedným z nich je aj pomalý ekonomický rast a v niektorých krajinách (ako je Nemecko alebo Veľká Británia) až ekonomická stagnácia či dokonca recesia.
Európska ekonomika sa z týchto kríz a problémov ešte úplne nespamätala a už sa musí chystať na možné dôsledky zmien hospodárskej politiky dvoch najväčších ekonomík sveta.
PROBLÉM PRE OTVORENÉ EKONOMIKY
Viackrát sme už v tejto rubrike písali o zmenách, ktoré v svetovej ekonomike nastali po globálnej finančnej kríze a ktoré sa po pandémii a konfliktoch na Ukrajine a v Gaze ešte zintenzívnili. Ide predovšetkým o vyostrenie geopolitického napätia, deglobalizáciu, nárast protekcionizmu, izolacionizmu a ekonomického nacionalizmu.
Tieto javy a trendy oslabujú celosvetovú ekonomiku, najvýraznejšie ekonomické následky majú však práve na európsku ekonomiku, pretože tá je spomedzi všetkých svetových ekonomík najviac ekonomicky, obchodne a investične otvorená. Kým krajiny subsaharskej Afriky uplatňujú v priemere 13 z 22 možných obchodných obmedzení, ázijské krajiny a krajiny Blízkeho východu v priemere 10,5 a Spojené štáty 9,5, tak v Európe je to v priemere len 7 obchodných obmedzení z 22 možných. Obchod s tovarmi a službami tvorí v EÚ 44 percent jej HDP, v Spojených štátoch je to asi len polovica z toho.
ČO SA DEJE V ČÍNE
Pozrime sa najskôr na to, čo sa deje v Číne a ako to ovplyvní európsku ekonomiku. O problémoch s udržateľnosťou čínskeho ekonomického modelu sme v tejto rubrike už písali viackrát, a to najmä v súvislosti so zvýšenou mierou politickej kontroly nad ekonomikou zo strany prezidenta Si Ťin-pchinga a Komunistickej strany Číny.
Vlani dosiahla čínska ekonomika rast vo výške 5 percent, čo bolo v postcovidovom uvoľnení menej, ako sa predpokladalo. Ešte horšie vyzerajú vyhliadky na ďalšie roky. Hlavnými zdrojmi rastu čínskej ekonomiky v minulosti boli rast priemyselnej pracovnej sily, vysoký rast investícií (najmä infraštruktúrnych projektov a realít) a otváranie globálnych trhov.
Toto všetko je však už minulosťou. Počet pracovných síl v Číne klesá (do roku 2050 klesne počet práceschopných Číňanov o pätinu), realitná bublina sa nafúkla do neudržateľných rozmerov a namiesto globalizácie a otvárania tu máme deglobalizáciu a izoláciu. Okrem toho dnes Čínu trápi deflácia, ktorá pôsobí destimulačne na spotrebu aj na investície, a teda aj na ekonomický rast. Čína dnes do istej miery čelí podobnému problému ako Japonsko na začiatku deväťdesiatych rokov.
Najrozumnejšou odpoveďou na súčasné problémy by bolo zvýšenie stále nízkej miery spotreby domácností a uvoľnenie prílišnej miery politickej kontroly nad ekonomikou. Prezident Si však ide presne opačným smerom a presadil program pod názvom Nové výrobné sily, ktorého podstatou je silná štátna podpora a kontrola vývoja a využitia techniky budúcnosti, ktoré majú Číne priniesť svetové líderstvo a sebestačnosť v tejto oblasti. Ako píše The Economist, ide o zmes technického utopizmu, centrálneho plánovania a posadnutosti ochranou a bezpečnosťou, pričom s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou to nebude fungovať a výsledkom bude rozčarovanie Číňanov a hnev zvyšku sveta.
Prečo to nebude fungovať? Pretože takéto pokusy síce boli v minulosti v Číne v niektorých odvetviach úspešné (napríklad elektrické autá, slnečné kolektory a elektrické batérie), ale omnoho viac ich bolo neúspešných. A aj tie úspešné boli nadmieru nákladné. Fungovali pritom v podmienkach rýchlo rastúcej ekonomiky, rastúcich zdrojov pracovnej sily a investícií, relatívne vysokej dôvery domácich aj zahraničných podnikateľov a investorov, vysokej spotrebiteľskej dôvery a tiež s podporou solventných miestnych a regionálnych vlád, ktoré investovali do projektov pôdu alebo prostriedky získané jej predajom. Nič z toho však dnes už neplatí.
To však nič nemení na tom, že čínska vláda investuje do svojho programu Nové výrobné sily miliardy dolárov, ktoré majú nielen priniesť Číne líderstvo v technike budúcnosti, ale aj zvýšiť už dnes vysokú výrobnú kapacitu čínskeho priemyslu. Keďže je však čínsky domáci dopyt nízky a nízkym aj ostane, tak je zjavné, že nová navýšená priemyselná produkcia bude musieť byť vyvezená. Pritom Čína už dnes vyrába až 31 percent svetovej priemyselnej produkcie.
PREČO JE TO HROZBA NAJMÄ PRE EURÓPU
Po prvé preto, že Európa je najviac otvorená, a po druhé aj preto, že európske priemyselné výrobky sú omnoho drahšie, a teda menej konkurencieschopné. Index výrobných cien čínskych priemyselných výrobcov počas ostatného roka a pol klesal a dnes je zhruba na úrovni roka 2019.
Rovnaký index výrobných cien v EÚ od roku 2019 vzrástol o takmer 25 percent. Takže európske (najmä nemecké) priemyselné firmy vyrábajúce pre čínsky trh sú na ňom v tejto situácii nekonkurencieschopné a bez obchodných bariér na domácom európskom trhu sa stanú nekonkurencieschopnými aj tu.
V niektorých oblastiach relatívne sofistikovanej priemyselnej výroby už čínske firmy globálnu prevahu dosiahli (napríklad ich celosvetový podiel na veterných turbínach je 60 percent), v iných ich expanzia na trhu rýchlo napreduje. Najlepším príkladom sú elektrické autá. Počet a podiel čínskych elektrických áut predaných v EÚ rýchlo rastie, medzi rokmi 2022 a 2023 sa zdvojnásobil. Analytici banky UBS odhadujú, že celkový globálny podiel doterajších západných (európskych, amerických, japonských a kórejských) áut by mohol v prospech čínskej konkurencie medzi rokmi 2023 a 2030 klesnúť z 81 na 58 percent.
Automobilový priemysel pritom v Európe zamestnáva viac ako 3 milióny ľudí, takže strata konkurencieschopnosti v tomto odvetví by mohla mať citeľné nielen ekonomické, ale aj sociálne a politické dôsledky.
Európska komisia 5. marca rozhodla, že má dosť dôkazov na prijatie záveru o neférovom vládnom dotovaní čínskych elektrických áut, čo Komisii umožní prijať rozhodnutie o uvalení dovozných ciel na tieto autá. Jej predsedníčka Ursula von der Leyenová varovala Čínu pred „pretekmi ku dnu“v oblasti zelených technológií.
Hoci je evidentné, že Čína v minulosti masívne dotovala svoju výrobu elektrických áut (písali sme o tom napríklad tu), uvalenie dovozných ciel má aj svoje náklady. Po prvé dovozné clá zdražujú pre európskych spotrebiteľov výrobky, ktoré by si mohli kúpiť lacnejšie, a po druhé takmer určite vyvolajú recipročné odvetné opatrenia a navyše aj hrozbu ďalšej eskalácie protekcionizmu a izolacionizmu.
ČO AK SA VRÁTI TRUMP
Kým východný mlynský kameň v podobe čínskej politiky s názvom Nové výrobné sily je už realitou, západný mlynský kameň môže pre európsku ekonomiku znamenať opätovné zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Dovozné clá sú jeho obľúbeným nástrojom, dokázal to už počas svojho prvého funkčného obdobia nielen voči Číne, ale aj voči Európe, keď zaviedol dovozné clá na európsky hliník a oceľ.
EÚ v reakcii na to zaviedla clá na americké motorky a whisky a spor bol potom urovnaný až za prezidenta Joea Bidena. Teraz Donald Trump avizoval, že ak sa stane prezidentom, tak zavedie 10-percentné dovozné clá na všetky importy do USA. Jeho poradca pre otázky obchodu Rober Lighthizer dokonca avizoval, že to bude málo a že dovozné clá by mali byť vyššie.
Ak by sa to stalo, pre európsku ekonomiku by to bola značná rana, pretože vlani vyviezli európski exportéri do USA tovar v hodnote 500 mld. eur a 20 z 27 krajín EÚ má s USA aktívnu obchodnú bilanciu.
Automobilový priemysel pritom v Európe zamestnáva viac ako 3 milióny ľudí, takže strata konkurencieschopnosti v tomto odvetví by mohla mať citeľné nielen ekonomické, ale aj sociálne a politické dôsledky.