Načo máme Národné divadlo?
Novinka Činohry SND vychádza z novely Pavla Vilikovského, ktorá vyšla v roku 2010. Namiesto láskavej irónie dnes jeho vety o hľadaní identity hrmia v rokenrolových decibeloch
Ľuboš Kostelný zostúpi z pódia a prechádza radmi divákov. Z úst mu pritom sršia nadávky, niektoré na tomto mieste nepublikovateľné.
Najprv vás zaujme intenzita, s ktorou zo seba dávi niekoľkominútovú sériu invektív. Potom začnete uvažovať, či ten slovný lynč mieri priamo na vás alebo na nejakú inú, neprítomnú spoločenskú skupinu.
Následne sa stane ešte čosi iné. Zneistiete, či je to stále ešte divadlo. Či Kostelný už neopustil svoju rolu a sálou neznie jeho skutočný zúfalý hnev.
Z čisto technického hľadiska by išlo o zlyhanie. Veď do divadla chodíme preto, aby sme zažili niečo „akože“. Čiže nejaký naaranžovaný a vo svojej umelosti bezpečný svet, z ktorého sa vrátime opäť domov.
Ale je to naozaj tak? Nie je najväčším výkonom divadla, keď nám v akte hraničného balansovania medzi maškarádou a skutočnosťou otrepe realitu o hlavu?
Práve toto sa deje v novej výnimočnej inscenácii Slovenského národného divadla Pes na ceste.
BYŤ SLOVÁKOM
Knižný redaktor v rokoch putuje blízkym zahraničím, najmä Rakúskom. To je najstručnejšie zhrnutie novely Pes na ceste Pavla Vilikovského, ktorá vyšla v roku 2010. Východiskovou situáciou je ponovembrové otvorenie hraníc, cez ktoré zrazu môžu slobodne prúdiť nielen ľudia, ale aj kultúra.
Rozprávač má za úlohu exportovať slovenskú literatúru na Západ. Zdalo by sa, že je to to najlepšie, čo sa môže diať. No on s tým má svoje problémy.
Jednak je tu neistota, či naše písačky vonku naozaj chcú alebo je to len prejav slušnosti voči novému susedovi. Literárny redaktor má navyše o domácej tvorbe svoju mienku, v jeho očiach nepôsobí ako exportný šláger.
Kľúčové však je, že sa stáva agentom niečoho „slovenského“, hoci netuší, čo by to malo byť. Všetci očakávajú národne špecifickú exotiku, no pre neho ide len o alibistickú nálepku. Veď príťažlivosť literatúry nie je v tom, či hovorí o oštiepkoch, ale že dokáže osloviť.
Zneistenie graduje, keď sa putujúci redaktor sám stáva reprezentačným Slovákom. On sa cíti len anonymným „ix ypsilonom“, no zrazu akoby ho navliekli do národného kroja. Ale čo má byť tou združujúcou galériou národných vlastností? Veď aj pod rovnakou vlajkou sme predsa všetci rozdielni.
Ak niekto chce Slováka presne podľa svojich predstáv, musí si ho sám vyrobiť, myslí si protagonista.
POSUN K DNEŠKU
Vilikovského Pes na ceste je cestovateľský zápisník, v ktorom hlavný hrdina s láskavou iróniou rieši otázku vlastnej identity. Nachádza sa v odbrzdenom kolotoči porevolučnej Európy, v ktorej sa rozhoduje, ako bude nové spolužitie vyzerať.
Cítiť už, že niektorí občania i úradníci kultúry chcú budovať jasne národný príbeh. S ním koliduje kozmopolitné nastavenie tých, ktorí si na vlajky píšu heslá slobody a občianskej spoločnosti. Všetko sa nachádza v počiatočnom vzrušujúcom vrení, o nastavení výhybiek krajiny ešte zďaleka nie je rozhodnuté.
Keď sa Vilikovského text dostáva dnes na dosky divadla, je v prvom rade nutné zohľadniť historický posun. V sále totiž sedí publikum, ktoré zažíva úplne iný level pretláčania tej správnej národnej línie. Tu už nejde o žiadne diskutovanie o kultúrnom smerovaní, ale o rozbeh k autoritárskemu diktátu.
A s tým súvisí spôsob, ktorým adaptácia Vilikovského v réžii Dušana Davida Pařízka prehovára z pódia.
VYMENIŤ ÚSMEV ZA DECIBELY
Namiesto jedného protagonistu nám kontrujú hneď štyria. A je to skvostné kvarteto. Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Robert Roth a Richard Stanke preberajú rôzne alter egá Vilikovského hlavného hrdinu, popri tom rozohrávajú aj vedľajšie postavy.
Štvorica hlasov znamená väčšiu intenzitu, navyše v ich podaní nadobúda oveľa väčšiu naliehavosť. Zatiaľ čo pri čítaní novely si predstavíte Vilikovského sarkastický úsmev, tu jeho vety hrmia v rokenrolových decibeloch. Niekedy to znamená až trochu prílišnú ukričanosť.
Nie je najväčším výkonom divadla, keď nám v akte hraničného balansovania medzi maškarádou a skutočnosťou otrepe realitu o hlavu?
Ale: ako inak než dôrazne sa dnes dá hovoriť o ľuďoch, ktorí sa v záujme „pokoja“nechajú ovládať tvrdou rukou? Alebo sa zbabelo utiekajú k národnému naratívu, keď sa cítia ohrození? Režisér Pařízek vedel, ktoré Vilikovského pasáže zdôrazniť a kedy pritlačiť na pílu.
HĽADANIE BERNHARDA
Podobne ako v literárnej predlohe, aj v divadelnej adaptácii Psa na ceste zohráva dôležitú rolu rakúsky spisovateľ Thomas Bernhard. Nie je úplne podstatné, či ho má každý načítaného. Ide o to, čo stelesňuje. V inscenácii sa Bernharda sympaticky, až ostentatívne ujíma Robert Roth. Zdá sa, akoby sa tu stretli dva súznejúce naturely.
Bernhard je stelesnením zlého svedomia kolektívu krajiny. Kto už chce mať zlé svedomie? Ale bez neho sa nemôžete zlepšiť, nemáte dôvod na sebe pracovať a pokúšať sa toho zlého zbaviť. Ste pokryteckí sami voči sebe. Nositeľa zlého svedomia budete neznášať a odstrkovať. Bez neho však neskončíte dobre.
Vilikovský si Bernharda berie ako sprievodcu na svojej ceste Rakúskom. Pozoruje ho pri tom, ako nedá pokoj svojej krajine, ako ju neznáša svojím patriotickým spôsobom. Nosí si ho so sebou preto, lebo vie, že on sám ho nezastúpi. Že nemá v sebe až takú brutálnosť, ktorou Bernhard rúbe do vlastných.
Aj inscenácia Pes na ceste je hľadaním nejakého nášho Bernharda. Čiže umeleckého hlasu, ktorý je taký zraňujúci, až môže byť očistne katarzný.
Znakom toho, že v tomto úsilí režisér Pařízek hľadal aj iné cesty, je citácia hry Petra Handkeho Nadávanie publiku (1966). Ide o v úvode spomenutú scénu, v ktorej exceluje (všeobecne výborný) Ľuboš Kostelný.
Handke sa snažil rozvrátiť zakorenené vzťahy medzi hereckým ansámblom na pódiu a publikom.
Pasívne prijímajúci diváci a diváčky boli pre neho stelesnením malomeštiackej a nezdravo konzervatívnej spoločnosti, ktorou nič nedokáže pohnúť.
V NÁRODNOM O NÁRODNOM
Sedíte v Národnom divadle a sledujete hru, ktorá je o tom, čo vlastne Národné divadlo je. To je asi to najlepšie, čo sa dnes môže diať.
Mohli by sme ešte raz vyzdvihnúť herecké výkony a pochváliť minimalistickú, no funkčne ráznu scénografiu, hru so svetlami a tieňmi, hudobné i spevácke vsuvky a dynamické prekáračky medzi protagonistami. Toto všetko je zabalené do veľmi svižných súvislých dvoch hodín.
Ale odnesme si nasledovné: byť národným neznamená oprašovať historické archiválie a opakovať zažité klišé.
Byť národným neznamená poklepkávanie sa po pleci, akí sme krásni a úžasní.
Znamená to prácu na sebe. Opakované vlny potleskov v priebehu predstavenia Pes na ceste hovorili o tom, že publikum si to uvedomuje.
Byť národným neznamená poklepkávanie sa po pleci, akí sme krásni a úžasní. Znamená to prácu na sebe.