Čo s naším svetom urobí veľmocenská gerontokracia
Vláda starých mužov je vo veľmociach realitou. Naopak, v Európe sa našťastie dostávajú k slovu skôr mladší politici.
Bez toho, aby si to niekto vážnejšie všimol, sa americký prezident Joe Biden dožil osemdesiatich rokov. Skôr sa objavili ironické novinové titulky, ako napríklad Amerika začína mať dosť starúšikov v Bielom dome. Napriek mnohým krízam, alebo práve preto, je svetová politika naďalej konfliktom medzi západnými spojencami na čele so Spojenými štátmi na jednej strane a Ruskom a Čínou na strane druhej. Na čele týchto troch veľmocí stoja politici vo vysokom veku.
Konflikt alternatív
Už platí ako axióma, že kto sa nepoučí z histórie, ten si ju musí zopakovať. My sme sa nepoučili, tak ju opakujeme. Cez tvrdenie, že analógie mnohokrát pokrivkávajú na všetky štyri. Neprehliadnuteľne sa rysuje historická paralela obdobia medzi dvoma svetovými vojnami a časmi po páde bipolarity.
Prvá svetová vojna sa skončila Versaillskou mierovou dohodou, čo bola vážna chyba, ktorá Nemecko neriešiteľne finančne zaťažila. K tomu sa pridala španielska chrípka pravdepodobne s väčším počtom obetí, než koľko si ich vyžiadala vojna. Viedlo to k sociálnym nepokojom vyúsťujúcim do revolt. A bolo jedno, či nacionálneho alebo internacionálneho charakteru s obdobnými neprehliadnuteľnými národnými záujmami. Spoločnosť národov bola síce schopná prijať pravidlá medzinárodných vzťahov, nie však zabrániť vzniku fašistických štátov, v Nemecku v nacistickej podobe. Najviac z toho bol sklamaný prezident Edvard Beneš, ktorý veril, že napäté vzťahy sa dajú riešiť diplomaticky. Existovali síce politici, ktorí si uvedomovali, čo sa deje, ale ich vplyv neprevážil. Stačí spomenúť francúzskeho ministra zahraničných vecí Louisa Barthoua, ktorý vedel, že bez Sovietskeho zväzu sa európske problémy riešiť nedajú. Zahynul v roku 1934 pri atentáte na juhoslovanského kráľa Alexandra I. v Marseille.
Francúzsko pred vojnou zápasilo s vážnymi sociálnymi problémami. Západní politici mali dosť dôvodov so Stalinom rokovať opatrne, ale rovnako bol neúčinný appeasement, teda politika ústupkov. Nakoniec to vyústilo do ďalšej svetovej vojny, ničivejšej, než bola tá prvá. Spojenci sa dohodli, až keď išlo do tuhého.
Po páde bipolarity boli víťazmi všetci. Východ sa zbavil komunistického režimu, Západ si nechal vnuknúť Fukuyamovu myšlienku o konci civilizácie konečným víťazstvom liberálnej demokracie. Mnohí Rusi si myslia, že víťazstvo v studenej vojne si prisvojil len Západ, najmä Američania. Popravde však treba konštatovať, že postbipolárny americký unipolarizmus bol úspešný, zaistil mier prinajmenšom pre deväťdesiate roky minulého storočia. Ale Američania to nemohli ťahať donekonečna. Zlomom bol 11. september 2001 s útokom na newyorské dvojičky. Predstava multipolárneho sveta sa zatiaľ zredukovala na USA, Čínu a Rusko, azda s výnimkou silnejúcej Indie. Európa sa zatiaľ stala len čakateľom na rovnoprávne postavenie medzi veľmocami; navyše v tyle s islamizmom. O smerovaní týchto piatich či šiestich hlavných svetových subjektov sa teraz dosť vie. Ide o konflikt navzájom blízkych i antagonistických aktérov.
Kam kto smeruje
Američania sa po skúsenostiach z druhej svetovej vojny ťažko môžu vzdať predstavy líderstva. Je to náročné, niečo to stojí a Trump by musel byť pre partnerov predvídateľnejší. Skôr bol schopný spojencov stratiť ako získať. Použitie sily navyše môže viesť k izolácii krajiny.
Ekonomický úspech Číny je vlastne na podnet Henryho Kissingera dieťaťom americkej Nixonovej politiky, keď chcel v čase studenej vojny získať podporu Pekingu proti Moskve. To ako vedľajší produkt vytvorilo zázemie pre reformy Teng Siao-pchinga.
ČĽR sa riadi politikou pod názvom Jeden svet, ktorú vo forme doktrín a stratégií po každej vážnej udalosti upravuje. Strategickým nástrojom je projekt Hodvábna cesta, mieriaci do všetkých svetadielov. Jeho realizáciu Číňania neunáhlia. Joe Biden proti tomu aktuálne zareagoval stratégiou neúprosnej súťaže o moderné technológie.
Rusko bolo od čečenských vojen takmer veštecky stotožňované s Putinom, ktorý si potenciálne zaistil moc až do roku 2036. Stal sa vládcom z akejsi ruskej zvyklosti. Pri sledovaní televízneho seriálu Katarína Veľká sa stačilo zamyslieť nad rozhovormi vládnucej „matičky“s Katarínou, ako sa má a môže v Rusku vládnuť.
Brať západný liberalizmus ako kritérium správneho vládnutia v tejto krajine svedčí o úvahách vo svete ilúzií. Rusko mohlo upevňovať svoje postavenie len ako regionálnu mocnosť, a to predovšetkým vďaka prírodnému bohatstvu, jadrovej sile a prebiehajúcej modernizácii armády. Keby pokračovala len konfrontácia USA s ČĽR, Ruská federácia sa mohla stať vyhľadávanou nevestou. Putin si agresívnou vojnou pochoval svoju nádej na doživotné vládnutie.
Sen mnohých Európanov, reprezentovaných EÚ, byť rovnoprávnymi partnermi veľmocí, ešte pred rusko-ukrajinskou vojnou utrpel brexitom. Rovnako sa nepomýlime, keď povieme, že sa to nestane za života teraz vládnucich európskych politikov. Ale na posilnenie demokracie, liberalizmu a západnej civilizácie je to nutné. Islamizmus sa ako bezprostredná hrozba bez teroristických útokov v čase pandémie z mysle ľudí načas vytratil. Ale de facto najmä v Európe a sčasti v USA sa začína riadiť novou stratégiou legálne sa podieľať na moci, vytvárať si v mešitách ideovú základňu a sústrediť sa na mnohodetné rodiny. Na to mu západná politika ľudských práv a slobôd vytvára ideálne podmienky.
Éra gerontokracie?
Bude to kto z koho. Nie je to tak dávno, čo sme mohli vidieť americký film bratov Coenovcov Táto krajina nie je pre starých. Odvtedy vyšlo niekoľko článkov na tému „táto krajina nie je pre mladých“. Následne k mnohým ľuďom dorazil text s názvom Putin buduje gerontokraciu ako Brežnev. Žeby svet nebol pre starých ani mladých, ale len skôr narodených politikov? Ono sa to tak trochu zišlo. Vladimir Putin, ako bolo uvedené, mohol zostať v Kremli do roku 2024 a po prijatí nového ústavného zákona ako 83-ročný do roku 2036. To by naozaj pripomínalo časy Brežneva, Andropova a Černenka, kým prišiel Gorbačov. Lenže Nemecko a Francúzsko by, naopak, asi vyzerali inak, keby im roky úspešne nevládli veteráni Konrad Adenauer a Charles de Gaulle.
Ak porovnávame s Putinom, Joe Biden bude mať po skončení prvého mandátu 82 rokov, porazený Trump by po druhom mal 78 rokov. Čínsky prezident Si Ťin-pching si na poslednom straníckom zjazde zaistil doživotné vládnutie. V súvislosti s reštrikciami proti covidu sa však ozvali protesty nielen proti vláde, ale aj proti nemu.
Bidenovi sa v úrade pokračovať nechcelo, teraz sa hovorí o niečom inom. Trump, ktorého má svet už prečítaného, svoju kandidatúru ohlásil. Mohol by ho však údajne nahradiť floridský guvernér, štyridsiatnik Ron Desantis, ktorý v zbožnej nádeji niekomu pripomína J. F. Kennedyho. Do úvahy prichádza aj Trumpov exminister zahraničia Mike Pompeo alebo bývalá veľvyslankyňa pri OSN Nikki Haleyová. Ako to tak vyzerá, s otáznikom okolo Putina, gerontokracia ako jedna zo 40 historických aj súčasných typov vládnutia je realitou. Aspoň na čele troch najsilnejších veľmocí.
V Európe začínajú našťastie nastupovať skôr mladší politici. Myšlienka o nadradenosti vlády starších pochádza zo starovekého Grécka, kde ju presadzoval najmä filozof Platón. Pre gerontokraciu je typické umieranie v úrade prirodzenou smrťou, ako sa to stalo sovietskym lídrom na začiatku 80. rokov minulého storočia. Bolo to tak aj v ostatných krajinách.
Československo riadil Gustáv Husák, ktorého zdravotné problémy boli dlhodobo viditeľné. Prezident Juhoslávie Josip Broz Tito zomrel úrade v 87 rokoch. Rumunský Nicolae Ceaușescu by vládol do svojej prirodzenej smrti, keby nebol vo svojich 71 rokoch popravený. Koľkokrát sme sa lúčili s Fidelom Castrom?
Starých politikov volia v demokratických krajinách aj starnúce populácie; tá u nás tvorí okolo tretiny elektorátu a dobre si pamätá, ktorí politici pre ňu čo urobili. Ale okrem hlasov vo voľbách sa na moci príliš nepodieľajú. A tak uvidíme, či bude úspešnejšia skúsenosť, alebo elán neskôr narodených.
Brať západný liberalizmus ako kritérium správneho vládnutia v tejto krajine svedčí
o úvahách vo svete ilúzií.