Pri Obyčajných ostalo už iba jadro
Igor Matovič je síce najnedôveryhodnejší politik, ale pri voličoch OĽANO sa pohybuje vysoko, myslím, že na úrovni 90 percent, tvrdí pre HN sociológ Martin Slosiarik o popularite súčasného lídra vládnej koalície.
Niekt orí politici s odvolaním sa na sociológov či politológov v poslednom čase hovoria, že doba je tehotná na novú politickú stranu. Naozaj potrebuje Slovensko ďalšiu stranu?
Veľmi ťažká otázka na úvod. Keď sa pozrieme aj do minulosti, vidíme, že do istej miery predvolebná alebo medzivolebná doba bola tehotná na nejakú politickú stranu a vždy sa objavil nejaký potenciál. Otázne je, k čomu to viedlo. Či to viedlo k mobilizácii nového voliča alebo k prerozdeleniu hlasov v rámci jednej časti politického spektra.
Aj v minulých voľbách sa však našli strany, ktoré dokázali na seba odrazu naviazať nečakane veľa voličov.
Keď si zoberieme víťaza posledných volieb – hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, vieme, že víťazstvo bolo na úrovni 25 percent a dnes sa ich preferencie pohybujú na úrovni siedmich – ôsmich percent. Čiže je veľká časť bývalých voličov Obyčajných ľudí a otázka je, kde sú. Prešli k nejakým konkrétnym stranám alebo ostávajú v politickom alebo straníckom medzipriestore? Odpoveď je aj, aj. Našli si politickú destináciu, ale nemalá časť, v našich výskumoch to vychádza na tretinu, by dnes nešla voliť alebo je nerozhodnutá. Je to prípad aj niektorých iných strán, predovšetkým v stredopravej časti politického spektra. Inak to môžeme zarámcovať aj súčasnou koalíciou plus Sloboda a Solidarita. V rámci tohto politického spektra dnes určite máme voličov, ktorí majú potenciál na mobilizáciu, respektíve majú potenciál na podporu inej politickej strany. Otázka je, aká strana to má byť, akého zamerania a či sa jednoducho trafia do očakávaní tých voličov.
Keď sa pozrieme na regionálne voľby, vidíme, že kandidáti z parlamentu nedokázali získať mandát ani v miestnych zastupiteľstvách. Môže to byť dôkaz, že ľudia opäť žiadajú zmenu?
Na to sa dá pozerať aj presne naopak. Keď sa pozrieme na krajské mestá, tam vo väčšine prípadov obhájili predchádzajúci primátori. Dokonca aj u županov máme vo väčšine prípadov obhajobu výsledkov z roku 2017. Z tohto hľadiska by sme mohli povedať, že voliči skôr potvrdili existujúcich županov a primátorov a dopyt po zmene tu nebol. Ja som však veľmi opatrný v extrapolácii či už z lokálnych alebo krajských volieb na veľkú politiku. Je to iný typ volieb aj systém voľby – väčšinový verzus pomerný. Výsledky sú výrazne ovplyvnené aj týmto.
Ale čo to hovorí o tom, že ľudia z veľkej politiky sa nepresadili?
Je podľa mňa zaujímavé, že relatív ne známe osobnosti s veľkým menom nedokázali získať, prípadne obhájiť mandát. To môže byť výstraha aj pred parlamentn ými voľbami. My to registrujeme v dátach, v otázkach typu, či si myslia, že Slovensko smeruje správnym smerom. Dnes zaznamenávame historické maximá nesprávneho smerovania. Nespokojnosť v populácii je jednoznačne prítomná a je otázne, kde vybuble.
Sloboda a Solidarita mala pred rokom v prieskumoch viac ako 11 percent, teraz je to len 8,1 percenta. Dramatickejšie sa prepadli po odchode z vlády. Uškodil im odchod alebo to, ako sa správajú v opozícii?
Nedokážeme to z dát priamo odčítať, asi to boli obidve veci. V akej miere sa podieľali na konečnom poklese, povedať nevieme. Zjavne po odchode z vlády sa prejavil väčší pokles, aj keď on je stále na okraji štatistickej chyby, a preto aj my čakáme na ďalší prieskum, či sa to zastabilizuje alebo sa pád potvrdí na nižšiu úroveň. Ako začalo postupne rásť Progresívne Slovensko, tak začala čiastočne SAS klesať, a to bolo ešte pred odchodom z vlády, de facto po výmene predsedu Progresív neho Slovenska, keď tam priši el Michal Šimečka. Vtedy akoby dostali druhý dych a stali sa schopní oslovovať širší okruh voličov. Ako oni čiastočne stúpali, tak SAS strácala percentá. Nehovorím, že sú to spojené nádoby, to určite nie. Sklamaní voliči SAS neodchádzajú všetci len k Progresív nemu Slovensku, ponuku majú širšiu aj v rámci bývalých koaličných partnerov. Ale keď sa dnes pozeráme na dáta a na súčasných voličov SAS a ich druhú voľbu, tak najväčší podiel týchto voličov by išiel v prospech Progresívneho Slovenska.
Strana si nepripúšťa, že by svojím odchodom z vlády urobila chybu a stále deklaruje, že to bolo správne rozhodnutie. Vy to vidíte ako?
Nebola to emočná záležitosť z aktuálnej nespokojnosti s jednou udalosťou. Videli sme, že pár mesiacov po voľbách, ešte koncom roka 2020 začali osobné animozity a konflikty medzi vtedajším premiérom Igorom Matovičom a ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom a mali tendenciu narastať. Do veľkej miery tam možno zohralo úlohu to, že nevedeli ďalej komunikovať a aj to, že predstavy strán boli rozdielne. Zvonka sa to ťažko hodnotí, ale myslím si, že v SAS mali pocit, že nedokážu v rámci koalície napĺňať svoje zámery. Mali asi pocit, že dnes robia len asistenciu Igorovi Matovičovi.
Strategickejšie z hľadiska zachovania si percent by možno bolo ostať, ale otázne je, či by ich voliči za to nepotrestali na konci. Takto si vytvorili nejaký časový priestor. Dalo sa očakávať, že reakcia časti voličov SAS bude negatívna aj kvôli tomu, že je tam historická skúsenosť, že už to raz urobili, a aj komunikácia zo strany koaličných partnerov bola, aby neboli opäť nezodpovední. Z tohto hľadiska ma ani neprekvapilo, že to padlo. Otázne je, či s tým dokážu niečo urobiť a zvrátiť to.
Práve na to som narážala. Strana stále tvrdí, že ak by zostali v koalícii, tak by im to v konečnom dôsledku uškodilo viac a viac by im padali percentá. Dokážeme to takto jednoznačne povedať?
Nedokážeme, lebo dnes nevieme zmerať, čo by bolo keby. Ale to je to, na čo som sa snažil upozorniť. Dnes to možno vnímame cez prizmu aktuálneho pádu a poklesu preferencií a z toho robíme záver, že urobili zlé rozhodnutie, ale nevidíme nasledujúce mesiace a čo môže byť po nich. A je to aj otázka toho, či vznikne nový subjekt pani Ďuriš Nicholsonovej, ktorý by bol konkurenčným k SAS a ich priestor by sa obmedzil. Ak nevznikne, stále majú šancu na prinavrátenie si voličov. Aj oni v tom druhom hlase majú potenciál, je tam relatívne široké percento ľudí, ktorí zvažujú SAS ako svoju druhú voľbu.
Stratili aj Martina Klusa, ktorý patril k silným osobnostiam. Môže jeho odchod výraznejšie vplývať na preferencie celej strany alebo je to zanedbateľné?
Jasné , že politická strana je vnímaná nielen cez predsedu, ale aj cez jednotlivé osobnosti, alebo ako to v SAS volajú tímlídrov pre oblasti, ktorým sa venujú. Skôr to vnímam z krátkodobého hľadiska, že voliči to zaregistrovali, môžu za to stranu potrestať, lebo je to prejav vnútornej nespokojnosti a problémov strany. Mali by sa s tým čo najskôr vyrovnať akýmkoľvek spôsobom a mať v tom jasno, lebo potom sú voliči ochotnejší to akceptovať. Nebol to konfliktný odchod, ale ak by v nasledujúcich mesiacoch došlo k nejakej roztržke a rôznej interpretácii toho, čo sa stalo v rámci SAS, v takom prípade by ich to mohlo poškodiť, lebo by ich voliči videli, že sa musia zaoberať svojou vnútornou štruktúrou a procesmi, a to nemajú radi.
Ten odchod nebol konfliktný, ale teraz sa vynárajú nejaké odkazy aj cez médiá medzi Richardom Sulíkom a Martinom Klusom. V každom prípade niektorí špekulujú, že by sa mohla Sloboda a Solidarita prepadnúť až pod päťpercentnú hranicu. Videli sme viacero volieb, v ktorých zápasili o postup do parlamentu. Aké sú teraz vaše očakávania?
Hranica okolo päť percent je ich voličské jadro. Určite sa nedá povedať, že by SAS nemohla klesnúť. Závisí to aj od vonkajších podmienok, čiže akú politiku bude robiť Progresívne Slovensko, či sa objaví nový subjekt alebo nejaké negatívne správy a konflikty aj typu Richard Sulík – Martin Klus, či si budú niečo odkazovať cez médiá. Toto všetko môže byť dôsledkom ďalšieho prepadu preferencií. SAS už párkrát atakovala päťpercentnú hranicu a je to niečo, čo pre stranu nie je určite komfortné, hlavne v prípade, keď mali pred pár mesiacmi 11 percent. A v decembri 2020 mali v našich prieskumoch viac ako 15 percent. Zjavne dokázali načerpávať z odchodu voličov z hnutia Obyčajných ľudí. Ale dnes nemalú časť z tohto stratili. Stále si nemyslím, že je to definitívna strata. Títo voliči nezavreli za Slobodou a Solidaritou úplne dvere a myslím si, že pre časť z nich sú stále akceptovateľnou stranou. Aj z dlhodobých dát vidíme, že nemalá časť z nich vníma SAS ako kompetentnú stranu, predovšetkým v ekonomickej oblasti, a možno je to aj o tom, čo budú témy volieb a do akej miery sa na nich dokáže SAS profilovať ako kompetentná strana. Jej by najviac vyhovovalo, keby to boli ekonomické témy, v ktorých sa aj líder cíti silný a dokáže prinášať riešenia.
Spomenuli ste, že odčerpávali voličov Obyčajných ľudí. Pozvoľný pád tohto hnutia vidíme prakticky od volieb. Aké sú ich vyhliadky?
Je to rovnaké ako v SAS. OĽANO je na číslach okolo sedem – osem percent. Keby sme sa pozreli pred voľby v roku 2020, kde sa štandardne pohybovali, tak to bolo práve pásmo od osem do 10 percent, čiže to bola stabilná voličská základňa hnutia. To, čo dnes ostalo pri OĽANO, patrí k jadru tejto strany. Nechcem tým povedať, že sa nemajú obávať, lebo je to tiež o ponuke. V ich prípade môže zohrať rolu prípadná integrácia strán konzervatívneho spektra. Z dát vidieť, že OĽANO strácalo z nemalej časti práve liberálny typ voliča, čiže viac skonzer vatívnelo. Dnes sú teda na úrovni svojho jadra, ale nie je to tiež veľmi komfortná zóna. Keď sa pohybujete medzi piatimi a ôsmimi percentami, je tam riziko, že sa objaví nový subjekt alebo nejaká téma a voličské preferencie nie sú pevne usadené v celom elektoráte, takže si môžu nájsť inú stranu. Aj keď téma antikorupčnosti je stále veľmi silno prítomná u voličov OĽANO.
Dnes je však Igor Matovič naj nepopulárnejším, respektíve najnedôveryhodnejším politikom na Slovensku.
Igor Matovič síce je najnedôveryhodnejší politik, ale tiež to treba vnímať optikou politických táborov. Vrámci voličov O ĽAN Osa stále pohybuje vysoko, myslím, že na úrovni 90 percent. Takže dôvera v jeho vlastnom elektoráte je. Bol na tom podobne ako Eduard Heger. Možno si môže povedať, že ho nezaujímajú voliči iných politických strán. Je tu potom skôr problém, či majú potenciál rastu alebo naberania nových voličov. Dôvera Igora Matoviča sa dlhodobo zásadne nemení, ona je relatívne stabilná.
V poslednom prieskume sa najviac prepadol premiér Eudard Heger. Čomu to pripisujete?
Je to výsledok celkovej nespokojnosti väčšiny populácie s tým, kam krajina ide, kam smeruje, s opatreniami, je tu cenový nárast, očakávania sú negatívne. On ako premiér sa tomu nevyhne, napriek tomu, že to môže mať v kompetencii minister zdravotníctva alebo sociálnych vecí. Vždy sa to zvezie na hlavu premiéra a on dnes nemá témy, na základe ktorých by mohol získavať výrazné sympatie obyvateľstva. Do istej miery je pokles výsledkom objektívnych skutočností, ku ktorým v krajine dochádza.
V prieskumoch dôveryhodnosti už istý čas pomerne vysoko vyskakuje aj Robert Fico. On už viac ako rok vyhlasuje, že sa chystá vyhrať nasledujúce voľby. Posledný rok však lavíruje Smer na viac-menej 15-percentnej úrovni v preferenciách. Vnímate to ako jeho strop?
Ako strop sa to asi celkom nedá pomenovať, pretože keď sme hovorili o potenciáli, stále sú politické subjekty, kde je prijateľnosť voľby Smeru relatívne vysoká. Je to najmä v strane Hlas, kde desiatky percent voličov dôverujú Robertovi Ficovi a majú práve Smer ako svoju druhú voľbu. Čiastočne je to aj v strane Republika, aj keď nie tak výrazne ako v Hlase. Je to dané tým, že Smer sa rétoricky viac posunul k Republike a odsunul od Hlasu. U nich mám pocit, že sa viac posúva do ideového stredu.
Čo rozhodne o tom, či zostanú u Pellegriniho alebo prejdú k Ficovi?
Bude to o tom, aké budú témy, aká bude kampaň vo vzťahu týchto dvoch politikov a do akej miery sa budú medzi sebou vyhraňovať. Vieme, že silnejší politický matador je Robert Fico. Môže byť podstatne kritickejší, Pellegrinimu by sa na taký štýl kampane reagovalo ťažšie. Jemu viac vyhovuje konsenzuálnejší typ kampane. Skôr je to o tom, do akej miery sa Robert Fico bude chcieť vyhraniť voči Petrovi Pellegrinimu. Navyše pevnosť elektorátu Hlasu nebude taká silná ako v prípade Smeru. Fico sa môže viac spoliehať na svojich voličov než Pellegrini, a to aj v súvislosti s novými subjektmi. Hlas je tiež nový, ich voliči odniekiaľ prešli, nemalá časť z nich volila OĽANO. A je otázne, do akej miery sú naviazaní na Hlas a do akej miery ich iný typ subjektu môže odčerpať. Tým rastie šanca Smeru na víťazstvo vo voľbách.
Pevnosť elektorátu Hlasu nebude taká silná ako v prípade Smeru. Robert Fico sa
môže viac spoliehať na svojich voličov než
Peter Pellegrini.
Čiže napriek tomu, že Hlas je prakticky od vzniku na prvej priečke v prieskume preferencií, nemá vôbec isté, že by sa naozaj udržal tak vysoko.
Ten rozdiel medzi Hlasom a Smerom sú asi štyri percentuálne body, a to nie je veľa. Najväčšie pohyby sa však dejú posledný týždeň až dva pred voľbami. My dnes reálne nemáme predvolebnú kampaň a nevieme, aké témy budú dominovať. Keby to boli napríklad témy okolo utečencov, tam je uveriteľnejší Robert Fico a toto časť voličov môže potiahnuť k nemu, lebo je tvrdší.
Smer by sa mohol vyhraňovať voči Hlasu a naopak, pritom to boli bývalí spolupracovníci. Tak isto tu máme SAS a OĽANO, ktorí mali konflikty tri roky a nepredpokladáme, že by v kampani boli zrazu spriatelení. Očakávate, že tak bude vyzerať aj kampaň a pôjde každý proti každému?
Osobne očakávam veľmi konfliktnú kampaň a myslím, že ste to správne pomenovali, že možno každý proti každému. Vidím tam dosť pošramotené osobné vzťahy a animozity aj u politikov, u ktorých by sme pred pár rokmi očakávali, že budú ťahať vždy za spoločný povraz. Je tu však aj koaličná stratégia a vždy musíte myslieť na to, že po voľbách sa bude skladať vláda. Nemôžete si prípadného koaličného partnera pohnevať osobnými invektívami, ktoré by zabránili tomu, aby takáto koalícia vznikla.
Politickí matadori toto veľmi dobre poznajú a ľudia, ktorí sa dlhodobejšie pohybujú v politike, aj rozlišujú medzi tým, čo sa deje v rámci predvolebnej kampane a o čom sú potom zákulisné rozhovory. Nechcem tým povedať, že je to vyslovene divadlo pre voliča, ale do istej miery politický marketing bude fungovať, bude silný a ľudia budú chcieť vidieť veci čiernobielo, čomu bude napomáhať konfliktná situácia a vymedzenie sa. Možno práve preto bude aj konečná koalícia prekvapením, lebo práve keď je situácia taká konfliktná, dá sa ťažko predikovať, aký typ koalície bude najpravdepodobnejší.