Minister, ktorý zatienil aj kráľa
Milovaný asi nebol, no nenávidený určite. Kardinál Richelieu, ktorý zomrel pred 380 rokmi, však patril aj k najvýznamnejším politikom svojej doby.
Bratislava – Posledné dni sú preňho ozajstným utrpením. Choroby a bolesti, ktoré ho sužujú prakticky celý život, naberajú na intenzite. Cíti, že sa blíži koniec, a ako oddaný katolík si k sebe volá spovedníka. Ten sa ho pýta, či oľutoval všetky svoje hriechy. Odpovedá, že áno. „A kajáš sa tam, kde si krivdil?“znie ďalšia otázka. „Nekrivdil som, len som reagoval všade, kde Francúzsku hrozilo nebezpečenstvo, a ak bolo treba, aj najtvrdšími prostriedkami,“odvetí napriek vysileniu s neotrasiteľnou istotou v hlase.
S podobnou, s akou pred niekoľkými dňami nadiktoval svoj politický testament, s podobnou, s akou sa pred niekoľkými hodinami lúčil s kráľom, ktorý prišiel k jeho smrteľnej posteli. Takmer dve desiatky rokov tvorili mocenský tandem, i keď Ľudovít XIII. v ňom možno niekedy navonok pôsobil iba ako štatista. A rovnako to vyzeralo aj teraz. „Zanechávam po sebe kráľovstvo, ktoré je na vrchole slávy, akú nikdy predtým nepoznalo,“povedal okrem iného umierajúci, akoby si s panovníkom vymenili úlohy.
Vo štvrtok 4. decembra 1642 napokon vydýchne naposledy. Keď sa o jeho skone dozvie pápež Urban VIII., zareaguje vraj slovami: „Ak existuje Boh, bude sa musieť tento muž pred ním za mnohé veci zodpovedať. Ak náhodou nie je, aspoň mal úspešný život.“No... ťažko sa verí tomu, že by najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi verejne vyslovil vety spochybňujúce existenciu Boha, ak by ich však aj nepovedal on, ale niekto iný, výstižne charakterizujú Armanda-jeana du Plessis de Richelieu, všeobecne známejšieho ako kardinál Richelieu.
Pod nánosom mýtov
Vari každému, kto čítal román Alexandra Dumasa staršieho Traja mušketieri, alebo aspoň videl niektorú z jeho filmových adaptácií, sa pri mene Richelieu zrejme v mysli vynorí postava fúzatého muža s ostrými črtami v tvári, oblečeného v karmínovej sutane, muža pomstivého, bažiaceho po moci, osobnom prospechu, usilujúceho sa zničiť kráľovnú a neustále preto splietajúceho intrigy.
Tak ho Dumas vykreslil dvesto rokov po jeho smrti, pričom vychádzal aj z naratívu, zakoreneného vo veľkej časti francúzskej spoločnosti. Ten sa mimochodom spredmetnil aj o polstoročie prv do podoby hrubého vandalizmu, keď v revolučných časoch vtrhol dav Parížanov do kaplnky Sorbonny, rozbil tam kardinálov sarkofág a vyvŕšil sa na jeho pozostatkoch. Bol však tento muž, ktorého aj Voltaire nazval „tyran v purpure“, skutočne iba tou temnou a úskočnou postavou, akú poznáme z Troch mušketierov?
„Existujú dva protikladné obrazy Richelieua. Jeden predstavuje krvilačného tyrana, ktorý dával väzniť a popravovať svojich nepriateľov a vnútil svoju tyraniu slabému panovníkovi. Druhý nám však ukazuje geniálneho štátnika, ktorý Francúzsku po dlhom období občianskych vojen vrátil veľkosť,“pripomína v knihe Richelieu britský historik Robert Knecht.
Nie je prvým ani jediným autorom, ktorý sa osobu kardinála a prvého ministra kráľa Ľudovíta XIII. snažil zbaviť stáročných nánosov mýtov. Viacerí, i keď nepopierajú negatívne črty jeho politického pôsobenia, rozporuplnosť jeho skutkov, či napríklad skutočnosť, že bol tvorcom francúzskeho absolutizmu, zároveň upriamujú pozornosť na často prehliadané aspekty Richelieuho odkazu. Vyzdvihujú ho ako symbol diplomatickej prezieravosti a obratnosti, vlastenca, ktorý, hoci nosil kňazskú sutanu, sa podpísal pod sekularizáciu francúzskej zahraničnej politiky i národnej identity, za jedného zo zakladateľov moderného štátu a všeobecne tiež za jedného z najvýznamnejších európskych politikov 17. storočia. Ktovie, či by sa ním však stal, ak by sa jeho kariéra ešte v mladosti nevychýlila z trajektórie, ktorú pôvodne nabrala.
Uniformu musel vyzliecť
Na svet prišiel v septembri 1585 v Paríži ako syn veliteľa kráľovskej gardy. Francúzsko sa v tom čase zmietalo vo víre náboženských vojen, čelilo epidémiám, pričom dosahy týchto nešťastí boli citeľné najmä na vidieku, kde vyrastal. Rodinný hrad v regióne Poitou na západe krajiny bol síce pomerne bezpečným útočiskom, ani jeho múry však nemohli chlapca ochrániť pred všeobecnou atmosférou nevraživosti, vyplývajúcou zo všadeprítomného násilia a krviprelievania, čo sa nepochybne podpísalo pod jeho formujúci sa pohľad na svet.
Navyše ani otec François du Plessis de Richelieu mu nemohol byť oporou, padol totiž, keď mal Armand-jean iba päť rokov. Ten sa napokon vydal v jeho stopách a začal študovať na kráľovskej vojenskej akadémii. Lenže paradoxne práve otcove zásluhy spôsobili takpovediac prehodenie výhybky v rozbiehajúcej sa kariére mladého nádejného dôstojníka.
Françoisa totiž kedysi panovník za verné služby odmenil správou luçonskej diecézy, ktorú mal viesť jeden z jeho synov. Starší Alphonse-louis to však odmietol a vzdorovito vstúpil do kartuziánskej rehole. Rodina teda rozhodla, že luçonským biskupom sa stane v tom čase 20-ročný Armand-jean. Nemal síce na zastávanie tohto postu ešte potrebný vek, získal však od pápeža dišpenz a v apríli 1607 sa stal biskupom. Prvé roky jeho pôsobenia na čele diecézy naznačovali, že sa rýchlo zmieril s realitou a nemal problém ani so zmenou vojenskej kariéry za cirkevnú. Ako prvý biskup vo Francúzsku uviedol do praxe závery Tridentského koncilu, dohliadal, aby si duchovní dôkladne plnili kazateľské povinnosti a, okrem iného, otvoril aj seminár pre budúcich kňazov.
V roku 1614 zamieril Richelieu do Paríža, kde sa ako jeden zo zástupcov kléru zúčastnil na zasadnutí generálnych stavov. Zaujal tam ako pohotový rečník a získal si najmä sympatie Márie Medicejskej, vdovy po zavraždenom kráľovi Henrichovi IV., ktorá v tom čase vládla ako regentka za svojho neplnoletého syna Ľudovíta XIII. No a práve ona uviedla luçonského biskupa na kráľovský dvor.
Buď on, alebo ja!
Ambiciózny mladý muž sa v novom prostredí i v pomeroch rýchlo zorientoval. Votrel sa do priazne vplyvných ľudí a získal miesto v štátnej rade. Tými najvplyvnejšími boli popri Márii Medicejskej jej dvorná dáma Leonora Galigai s manželom Concinom Concinim. Keď sa potom Ľudovít ich intrigám vzoprel, matku vyhnal, Conciniho dal zabiť a jeho ženu popraviť, zdalo sa, že zle skončí aj Richelieu. O miesto v štátnej rade naozaj prišiel a kráľ ho poslal do Avignonu, no nie nadlho. Vďaka úlohe prostredníka, ktorú zohral pri zmierení Ľudovíta s matkou, sa smel k dvoru vrátiť.
A nielen to. Ako 37-ročný sa vďaka intervencii Márie Medicejskej u pápeža stáva kardinálom a opäť zasadá aj v štátnej rade. Ľudovít XIII. si ho čoraz väčšmi obľubuje a Richelieu to využíva. Robí všetko pre to, aby získal post prvého ministra (de facto predsedu vlády), čo sa mu na jar 1624 aj podarí. Popri kráľovi a jeho matke sa tak stáva jedným z troch najmocnejších ľudí vo Francúzsku.
Lenže jeho vzostup sa prestáva páčiť Márii Medicejskej. Jednak úmerne s rastom jeho moci klesá jej vplyv a spája sa aj s jej protivníkmi. Do konfliktu sa dostávajú, aj keď privedie svojmu synovi za nevestu princeznú Annu Rakúsku. Jedným z cieľov, ktoré si totiž Richelieu vytýčil, je oslabenie európskej hegemónie Habsburgovcov a takýto sobáš mu vôbec nehrá do karát. Spor vyvrcholí ultimátom.
„Buď pôjde on, alebo ja!“postaví Mária Medicejská pred syna jednoznačnú podmienku, netušiac, že Ľudovít urobí nakoniec opak toho, v čo ona dúfa. Matke oznámi, že chce, aby kardinál Richelieu ako jeho oddaný služobník naďalej spravoval štátne záležitosti. Nielen dvor, ale dokonca aj krajinu tak napokon musí opustiť ona.
Kráľa potreboval a ctil si ho
Richelieu si svoje postavenie upevňuje, cirkevné záležitosti sa preňho stávajú druhoradé a na prvom mieste je politika. Stáva sa vyslovene svetským a pragmaticky uvažujúcim i konajúcim ministrom. Ako v jeho biografii napísal britský historik Hilarie Belloc, bol síce oddaný katolík a kňazské povinnosti si naďalej plnil, no nedá sa povedať, že by bol v tomto smere horlivý.
„Kňazské rúcho, ktoré si kedysi obliekol najmä z povinnosti, sa preň ho stalo prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Vynikal pevnou vôľou, ctižiadostivosťou, ale tiež oddanosťou svojmu kráľovi a Francúzsku. Uspel vďaka tomu, že málo hovoril, veľa počúval, dokázal lichotiť i zastrašovať, prehltnúť urážku a odkladať pomstu. Vedel predstierať priateľstvo, ale tiež sa uchýliť k podvodu, prijímal protektorstvo tých, ktorých neskôr zničil, nie je však napríklad známy žiadny prípad, že by sa znížil k podplácaniu,“charakterizuje ho.
Kardinál si postupne vybudoval také postavenie, až sa zdalo, že nie Ľudovít XIII., ale on je faktickým vládcom krajiny a kráľ iba bezbrannou bábkou. V skutočnosti
Zanechávam po sebe kráľovstvo, ktoré je na vrchole slávy, akú nikdy predtým nepoznalo.
Kardinál Richelieu krátko pred smrťou
to však nebolo tak. Richelieu si dobre uvedomoval, že práve Ľudovít XIII. je jeho ochrancom a v prípade, že by padol alebo zomrel, ocitol by sa v nemilosti a musel by dvor opustiť aj on. „Je isté, že mal trón v trvalej a hlbokej úcte a ruku v ruke s tým sa u neho spájala aj absolútna náklonnosť ku kráľovi ako k stelesneniu národa,“dodáva Belloc.
Účel svätí prostriedky
Jeho ideou i cieľom bolo urobiť z Francúzska európsku veľmoc. Vedel, že sa o to bude zbytočne usilovať, ak sa krajina nezbaví vnútorných rozporov. Vyslal teda do jednotlivých oblastí svojich komisárov, ktorí tam začali uplatňovať kráľovskú moc, dôsledne vyžadovať dodržiavanie zákonov a vyberať dane. Nesmeli pritom brať ohľad na žiadne privilégiá, z ktorých šľachta, ale i rôzne samostatné lokálne orgány či súdy odvodzovali svoje, často aj svojvoľne nadobudnuté právomoci. Raison d’etat, čiže záujem štátu, bol prvoradý.
Z rovnakého dôvodu sa chcel vyrovnať s odporom hugenotov, ktorých poslednou baštou bol prístav La Rochelle. Z pozície hlavného veliteľa, ktorú mu kráľ zveril, prikázal v roku 1627 mesto obliehať. Na mori dal dokonca postaviť mohutnú hrádzu, ktorá mala zabrániť anglickým lodiam, aby prípadne vzbúrencov podporili. Výsledok? Na jeseň toho istého roku sa La Rochelle vzdalo.
Kardinálovi však nešlo o to, aby hugenotov zničil v pravom zmysle slova. Stačilo mu, že ich politicky neutralizoval, takže pokiaľ neohrozovali národnú jednotu, z náboženskej stránky ich ďalej toleroval, čo potvrdzovala aj mierová zmluva z Alès, de facto nadväzujúca na Nantský edikt. Týmito i ďalšími krokmi napokon dokázal kardinál Richelieu vytvoriť z Francúzska centralizovaný štát.
No a kým doma politický odpor protestantov kardinál zlomil, na medzinárodnej scéne ho podporoval. Opäť za tým však treba hľadať len a len naplnenie hesla, že účel svätí prostriedky. Francúzsko sa dlho vyhýbalo zapojeniu do konfliktu, ktorý dnes poznáme ako tridsaťročná vojna, a sám Richelieu dokonca panovníka pred takýmto krokom varoval. Lenže v roku 1635 došlo k obratu, krajina do vojny vstúpila, a to práve na kardinálov podnet, a aby toho nebolo málo, ako spojenec protestantského Švédska.
Náboženské rozdiely tu však neboli podstatné. V prvom rade išlo o záujem štátu, a tým bolo podľa Richelieua oslabenie vplyvu a dominancie Habsburgovcov v Európe. On sám sa síce konca tridsaťročnej vojny nedožil, no práve vďaka jeho diplomacii a politike zaznamenalo Francúzsko napokon v tomto konflikte územné zisky a vyšlo z neho ako jeden z víťazov.
Zvrhnúť sa ho nepodarilo
„Bože, ochraňuj ma pred priateľmi, s nepriateľmi si poradím sám,“tvrdil vraj kardinál Richelieu. Na jednej strane to bol muž mimoriadne inteligentný, vzdelaný, s úprimným záujmom o umenie i vedy a bol aj ich veľkým podporovateľom a mecenášom. Na druhej strane sa o ňom dodnes hovorí ako o mužovi krutom, bezohľadnom až bezcitnom.
No a práve v týchto vlastnostiach má korene aj všeobecná nenávisť, ktorej čelil už za svojho života. Jeho nepriatelia skutočne často končili v žalári i na popravisku, pričom sa vyskytovali aj prípady krivých obvinení a nespravodlivých rozsudkov. Richelieu však vždy argumentoval tým, že chráni kráľa a záujem štátu.
Aj on sám sa však niekoľkokrát stal terčom sprisahania, pričom asi najznámejším sa stal posledný prípad, ku ktorému došlo v roku 1642. Hlavným aktérom tohto komplotu bol kráľov obľúbenec Henri Coiffier de Ruzé, markíz de Cinq-mars. Iróniou osudu je, že práve kardinál nad týmto mladým šľachticom predtým držal ochrannú ruku. Cinq-mars chcel kardinála ako prvého ministra zvrhnúť a spriahol sa preto so Španielmi. Počínal si však veľmi neopatrne, ich korešpondenciu zachytili kardinálovi agenti a plán sprisahania bol prezradený. Mladý markíz skončil na popravisku. „Môj Bože! Čo je to za svet?“boli vraj jeho posledné slová pred tým, ako ho kat v septembri 1642 sťal.
Jeho smrť oslavovali
To už však pomaly, ale isto sviečka dohorievala aj samotnému kardinálovi. Od mladosti trpel viacerými chorobami a neduhmi, najmä migrénou, s pribúdajúcimi rokmi mu život komplikovali recidivujúce horúčky, bolestivé močenie, čo bol následok kvapavky prekonanej v mladosti, liečili mu črevnú tuberkulózu, podchvíľou vykašliaval krv. Najmä v posledných dvoch rokoch sa jeho stav vážne zhoršil a zhruba od polovice novembra 1642 ho zdravotné komplikácie pripútali na lôžko.
Tušiac blížiaci sa koniec odporučil vraj v tom čase Ľudovítovi XIII. za svojho nástupcu kardinála Julesa Mazarina. Ten bol síce pôvodne zástupcom Rímskej kúrie, pápežskú službu však opustil a vstúpil do služieb francúzskeho kráľa.
Kardinál Richelieu napokon zomrel 4. decembra 1642 ako 57-ročný. Pozemský svet opustil ako jeden z najbohatších ľudí v Európe (jeho majetok sa odhadoval asi na 20 miliónov livier) a pochovali ho tak, ako si želal, v kaplnke na parížskej Sorbonne.
Keď sa správa o jeho skone rozšírila, mnohí ľudia jasali a na oslavu zapaľovali vatry. Paríž i celú krajinu zaplavili satirické verše, karikatúry a hanopisy, zosmiešňujúce nenávideného kardinála. Iba málokto si pritom vtedy uvedomoval, že práve ten nenávidený tyran sa výrazne podpísal pod to, že sa z Francúzska stal stabilný a silný štát, ktorý sa mohol opäť zaradiť medzi veľmoci.