Orbánove koledy

Problémom stredoeurópskych politikov je, že sú ideovo zakorenení v socializme. Mentálna kotva stability z čias, keď všetko fungovalo na povel, je veľmi silná. Tí najschopnejší sa vyznačujú dlhovekosťou, nie rozumom či čímsi zázračne iným. Vox populi, vox Dei. Stačí počúvať hlas ľudu, to je hlas boží, čo rozhodne o osude politika vo voľbách. Majstrom populizmu je maďarský premiér Viktor Orbán. Hoci sa snažil zoťať jednu z hláv trojhlavého inflačného draka stanovením cenových stropov na vybrané potraviny, ale aj pohonné látky, ako sa sám presvedčil, trvalé subvencovanie je ekonomicky neudržateľné a neefektívne.

A práve on by to mohol vedieť, keďže študoval históriu britskej liberálnej filozofie na Pembroke College, za peniaze ním dnes zatracovanej Sorosovej nadácie. Ktovie, či to bol hlas ľudu, alebo božie vnuknutie, čo Orbánovi pošepkalo zaviesť cenové stropy, čo namiesto palív pre všetkých spôsobilo plytvanie a neskôr ich nedostatok. A chronický nedostatok bol kŕčovou žilou socializmu. V Maďarsku sa ešte večer na Mikuláša čakalo na prídel benzínu v hodinových radoch.

Zdiskreditovaný cenový strop Orbán na ďalší deň zrušil. No situáciu zhoršili nielen sankcie na reexport výrobkov z ruskej ropy, ale aj polovičná odstávka rafinérie v Százhalombátte. Guvernér centrálnej banky György Matolcsy v parlamente vybuchol od hnevu s tým, že „Maďarsko patrí medzi top päť najzraniteľnejších krajín sveta“. Priznať slabosť nie je hanba. No ak veľké peniaze prídu na to, že Orbán machra pred svetom len hrá, tak si práve koleduje o menovú krízu. Do nového minima ostávajú forintu tri percentá.